Kedysi som milovala nudu. Vážne. Páčila sa mi myšlienka, že keď sa nudím, zrejme to znamená, že nemám žiadne netrpezlivé povinnosti, žiadne blížiace sa uzávierky, a naopak - mám kompletnú voľnosť vo výbere spôsobov a činností, ktorými sa naďalej nudiť budem. Ale minulý rok sa mi dačo prihodilo. Asi je to nejaká choroba, možno o nej jedného dňa vyjde aj štúdia. Keď som začala s výškou, zakaždým, keď na mňa prišla nuda, začala som sa učiť. Učila som sa dopredu, do zbierky, hromadila v konečnom dôsledku nepotrebné informácie iba pre pocit, ubezpečenie, že svojou nudou neprichádzam o nejaký dôležitý detail, ktorý mi pomôže pri skúškach. Neľutujem čas strávený v knižnici, ani snahu vloženú do esejí, ale keď som v sobotu večer tretí raz kontrolovala správny systém uvádzania bibliografie, to už som sa musela naozaj veeeeľmi nudiť. Tak na to chcem ísť tento rok opačne. Nedať nude príležitosť.

Ešte pred odchodom z domu som sa rozhodla, že je načase vrhnúť sa do rozbúreného mora životopisov, sprievodných listov, a neprehľadných zoznamov voľných pracovných miest. Len čo som po desiatich hodinách trápenia konečne vypotila prototyp životopisu, načmárala sprievodný dopis hodný profesionálneho pätolizača, a v rade brigád uvidela niečo v päťkilometrovom okruhu od nového ubytovania, poslala som žiadosť do LUSH. Na moje extrémne počudovanie mi o pár dní prišla pozvánka na skupinový pohovor. Potešená, ale naivná, som si dátum zapísala a očakávala, že k nemu čoskoro pribudnú ďalšie. No potom som odrazu v Glasgowe, rozdávam CVčka v každej druhej kaviarni, a ani to prekliate Tesco sa mi neozýva. Celú dobu sa môj postoj voči blížiacemu pohovoru dá zhrnúť do vety: Bude to dobrá skúsenosť.

Dorazím na miesto a šokuje ma pohľad na ďalších 50 uchádzačov, ktorí sa dostali do užšieho výberu. Entuziastický personál oznamuje, že je to ich doposiaľ ich najväčší nábor. Pokračuje tým, že nás žiada o spísanie vlastnej dostupnosti, a prízvukuje, že počas Vianoc nebudú mať zamestnanci nárok na dovolenku. Ups. No čo, skúsenosť, pestovanie komunikatívnosti, aspoň mi budú dobre voňať ruky... Po rozpačitých simuláciách predaja, demonštráciách mydla a kozmetiky, a nešťastnom skupinovom spovedaní, počas ktorého nepočujem kvôli rozruchu ani svoju spolu sediacu, nás prepustia. Zavolajú do týždňa. Fajn, vravím si, aspoň si konečne nabijem telefón s britským číslom.

A potom mi naozaj zavolajú. Postúpila som do ďalšieho štádia, tentoraz ma čaká skúšobná šichta, priamo v obchode. Nechápem – nevšimli si, že na Vianoce plánujem ísť domov? Nevadí im to? V deň šichty som už v pokročilom štádiu prechladnutia, soplím, všade so sebou ťahám vreckovky, a ledva stojím na nohách. Hoci je vonku 19 stupňov, priam leto, do centra sa vlečiem v troch vrstvách svetrov. Ale samotná zmena je fajn, odhliadnuc od všetkých tých chudákov zákazníkov, ktorých som potenciálne nakazila. Ani sa nenazdám a volajú ma hore na pár otázok. Všetko ide fajn, prekvapivo sa nezasekávam pri odpovediach, a oni sa ma spýtajú, či mám ja nejaké otázky. Je to jedno, nie? Opýtam sa, či nevadí, že pôjdem na Vianoce domov.

Akoby som po nich hodila medicinbal. Stíchnu, premerajú si jeden druhého, očakávam výbuch. Namiesto toho sa mi dostane civilného zopakovania faktu, že ide o vianočnú pozíciu, preto s mojím najatím môže byť drobný problém. Ale porozprávajú sa so šéfom a zajtra zavolajú. Celý nasledujúci deň kontrolujem telefón, dokonca väčšinu dňa mám aj zapnuté zvonenie! O siedmej sa zmierim s faktom, že ani môj nádchou-prifarbený šarm (a prízvuk!) nemohol premôcť prekážku Vianoc. A ráno sa dozviem čo? Že ma vzali! Poučenie: dúfať vo veľkom, ale mať nízke očakávania. Najnižšie možné očakávania. (Človek potom ani toľko nestresuje!)

Okrem strhujúceho príbehu o fázach zháňania práce, mám aj niečo menej zaujímavé? Isteže! Minulý víkend som robila dobrovoľníčku na svojom prvom filmovom festivale! Bola to celkom komorná aféra, ale zarobila som dvanásť libier, malinovo-ružové tričko, a píšuce pero. Hoci som tri filmy mohla aj sama vidieť, moja najobľúbenejšia časť víkendu spočívala v pozorovaní všetkých tých ľudí, čo na festival prišli. Toľko národností, vekových kategórií, vzájomných vzťahov medzi nimi! A keď som po premietaniach zistila, že mnohí z nich sa na tých filmoch aj podieľali!  Netuším, čo má pre mňa budúcnosť nachystané, ale jedného dňa by som si rada vyskúšala ich pozíciu vo festivalovej hierarchii. Snáď... Na druhú stranu som sa v piatkový večer cítila aspoň ako vystrihnutá z filmu, ak už nie spoza neho, keď som po festivalovej šichte na rušnej hlavnej ulici chytala taxík. Toľko svetiel, toľko hluku, toľko nepodarených pokusov! A najmä ten úžasný pocit, nestarať sa, koľko vás nakoniec jazda vyjde, lebo ju máte preplatenú.

Čas na vysvetlenie titulky článku? Eh, nič zvláštne, určite ste si už všimli, že v názve zvyčajne figuruje jedlo. Rada by som povedala, že to je naschvál, ale bohužiaľ, asi je len moje podvedomie konštantne hladné. V tomto prípade nahnevané kura (talianske kura arrabbiata) a štiepená šošovica (indický dhal) predstavujú jedlá, čo ma sprevádzali cez festivalový víkend.  Okrem toho som mala aj dve porcie extrémne vodnatého poľského pudingu, čestný kurací vývar, a špenátové cestoviny s ricottou. Snažím sa teraz variť hromadne, nech to pár dní vydrží, ale výsledkom je, že nemám žiadne fotky. Pri každej porcii si totiž poviem, že odfotím tú ďalšiu. A pri tej poslednej...

Po nepresvedčivých pokusoch v minulom ročníku som dala študentskej televízii druhú šancu. Nepočítala som však s tým, koľko nováčikov jej dá tú prvú. Konečný počet zvedavcov spôsobil, že nás museli rozdeliť do dvoch skupín a jednu poslať natáčať von. Medzitým zvyšná skupina, ktorej som bola členom, pripravovala v štúdiu kvíz. Zapojila som kábel a prilepila ho o stôl, toľké vzrušenie! Ale aspoň som pri natáčaní konečne videla, ako to chodí v režisérskej búdke na poschodí. Žiadne povinnosti a prvotriedny výhľad na chaos v štúdiu? Áno, prosím! Ale aj na psa prišiel mráz, takmer doslovne, a potom nás skupiny vymenili a musela som vonku natáčať televízne džingle, ktoré pozostávali z ležania na chladnom trávniku a terapeutického mlátenia kôpky listov. Asi pripomienka, že ak chcem jedného dňa uspieť, ešte veľa krát sa budem musieť vzdať pocitu dôstojnosti.

A na záver, aj domáci sektor je momentálne v rekonštrukcii. Mať vlastnú izbu je skvelý pocit, ale zároveň zodpovednosť. To ja z nej musím vykresať priestor hodný obývania. Ja som jediná, kto jej môže vdýchnuť ilúziu útulnosti. A hoci ťažká úloha i na papieri, všetko by išlo o toľko ľahšie, keby mi obrázky zo steny každú druhú hodinu nepadali, a zdedila by som po starých rodičoch talent pre prácu s ihlou a niťou. Improvizáciou som si ale napokon predsa len oživila jeden a pol steny. Už len potrebujem, aby mi niekto pripomenul, že k peknej izbe je nutný aj dobrý vzťah s vysávačom a funkčný smetný kôš. Potom možno budú aj fotky.

Dúfam, že ak vás aj, celkom pochopiteľne, moje vzrušujúce životné záznamy nezaujali, užili ste si aspoň fotky slnkom zaliateho Glasgowa. To jest pohľad vzácny ako jednorožec, rátajte sa teda medzi nemnoho šťastlivcov, čo ho zočili. I mne sa po ňom cnelo, keď som dnes ráno vykročila do hmly.