ŠOSOVICOVÝ DAAL S KOKOSOVÝM MLIEKOM

Určite ich poznáte. Presný opis neexistuje, lebo každý z nich je iný. Na prvý pohľad medzi nimi ťažko nájdete podobnosti. Aj ich správanie je ťažké na charakterizovanie. Predsa však, keď ich stretnete, viete, s kým máte dočinenia. Veru, aj v Glasgowe je ich riadna kopa. Muži, ktorí sú azda neškodní, možno dokonca dobromyseľní, no keď sa s vami dajú do reči, najradšej by ste zneviditeľneli. Stretnete ich v podnikoch, na uliciach, v obchode. Čiastočne váhate, či ich odsúdiť, alebo pripísať ich správanie kultúrnemu rozdielu. Predsa si však vydýchnete, keď sa vzdialia.

Jedného z nich som stretla tento týždeň v knižnici. Nemyslím si, že by bol človekom zlým, no v momente, keď sa mu vybil mobil, sa mi začal vášnivo sťažovať. Že minule si tu v knižnici mobil zapojil, ale zakázali mu používať zástrčku. Že sa mu to väčšinou nestáva, toto je prvý raz, čo sa mu mobil celkom vypol. Mal na sebe športovú bundu, veľký ruksak na pleci. Ani po piatich minútach sedenia v kresle sa nevyzliekol. Zo slušnosti som mu odpovedala, že možno nájde zástrčky v inej miestnosti. To som však nemala robiť, iba som ho posmelila. Tak sa začal vypytovať: čo to tak tvrdo študujem, je to do školy? Akurát som čítala knihu o Kim Jong-Ilovom filmovom priemysle, tak som mu zbežne ukázala obálku. Nič mu nevravela. Hovorím, že to je predsa Kim Jong-Il, zo Severnej Kórey. Nato ma zavalí fúrou otázok o tom, či mám záujem o Severnú Kóreu, či ma zaujíma film, čo študujem. V krátkosti odpovedám, no snažím sa naznačiť, že chcem čítať knihu. Po odmlke sa na mňa obráti s mojou najobľúbenejšou otázkou zo všetkých: odkiaľ som? Mlčím. Nepáči sa mu to, pýta sa znovu. "Nie zo Severnej Kórey," konečne pochopí a nechá ma vrátiť sa ku knihe.

Podobný príbeh sa mi stal raz na križovatke. Celkom neznámy muž mal pocit, že by sme navzájom mali zdieľať frustráciu z červeného svetla. Jedna odpoveď z mojej strany a už sa na môj prízvuk prisal ako pijavica. Odkiaľ som, čo tu robím, koľko som tu, páči sa mi Glasgow? Keď som priznala, že zo Slovenska, spustil ódu na krásu slovanských žien. Pýta sa ma na meno, a ja preklínam ten hlúpy semafór, lebo ma ani za svet žiadne nenapadá. Našťastie práve naskočí zelená a ja pridám do kroku, aby ma ani náhodou nedohonil. Azda zbytočne prehnaná reakcia, ale čudní muži v opustených častiach mesta, za tmy - radšej som opatrná.

A minulé leto, akurát, keď som odchádzala z Glasgowu a potrebovala chytiť autobus na letisko, sa mi prihovoril chlapík s gajdami. Vraj tiež cestuje, a všimol si nórskej vlajky na mojom ruksaku. Nuž, očividne sa nestretol so značkou Napapijri. Ale priznala som, že som v Nórsku bola. Aj on! Hral tam na gajdách, v nejakom hoteli. Tiež som robila v Nórsku v hoteli. To som nemala vravieť: pustil sa do vysvetľovania toho, ako sú gajdy ponímané v krajinách, kde s nimi vystupoval. Ako sa mne páčia gajdy? Som v Škótsku dlho? Vidí, že mám so sebou kufor, to zasa niekam cestujem? Myslela som, že v istom okamihu sa odpojí, ale mieril so mnou priamo na stanicu. S useknutými odpoveďami som sa dopracovala do hlavného terminálu, pokojnejšia, že tam už je dosť ľudí. Rozlúčila som sa, zamierila na svoju zastávku. Po desiatich minútach čakania na autobus som ho videla potulovať asi 5 metrov odomňa; krv mi zamrzla v žilách. Našťastie do autobusu už nenastúpil. Ale moje paranoidné ja už začalo splietať scenáre toho, ako sa mi cesta domov skomplikuje.

Aj v robote sa stretávam so škálou zvláštnych mužov. Nedávno jeden usúdil, že najlepší spôsob ako nadviazať konverzáciu s predavačkou, je pourážať všetky naše produkty. Ďalší ma ťahal za sebou po celom obchode, hodnotiac každú bombu, mydlo, sprchový gél podľa toho, či sú vhodné pre "skutočného muža". A nezabudnime na toho Casanovu, čo chcel taktiež hádať odkiaľ som, a po nevydarenom francúszkom tipe vyhlásil, že som určite z Bangladéšu, lebo tam bol, a odtiaľ sú tie najkrajšie dievčatá. V takých momentoch mám chuť otočiť sa a zamieriť za pokladňu, kde máme nožíky na krájanie mydla. Ako predavačka sa však musím silene usmievať a dúfať, že chlap si uvedomí môj diskomfort, a v pokoji odíde.

Zvláštnym je aj SBS-kár v neďalekom Tescu. Prechádzam okolo takmer každý deň a, pochopiteľne, nedá mi nenahliadnuť dnu, či tam nemajú dáke dobré akcie. Väčšinu času ma teda vidí krúžiť uličkami ako stratenú hus, tváriacu sa, že niečo naozaj nakupujem, pričom som v skutočnosti už dávno zistila, že dnes žiadny úlovok nebude. On vie, že tam chodím len na zľavy. Aj ja to viem. Tvárime sa však, že situácia je iná - občas kúpim soľ alebo banány, aby som tejto ilúzii dopomohla. Stojí vždy pri východe, takže sa nám každú návštevu stretnú pohľady. Pár krát som sa naňho usmiala, dávajúc tak najavo, že si uvedomujem frekvenciu svojich návštev. Nemala som to robiť, lebo teraz sa aj on občas usmeje na mňa, a ja neviem, čo si myslieť. Ľutuje ma? Vie, že v skutočnosti nakupujem aj bežné potraviny, len nikdy nie v jeho obchode? Čo si myslí, keď ma vidí prechádzať povedľa obchodu? A, v neposlednom rade, nemyslí si, že svojím otáľavým túľaním v obchode len maskujem túžbu potiahnuť niečo z výlohy?

Samostatný prípad bol ujko, zase v knižnici, ktorý si bez váhania zapol videohovor. Nechcela som načúvať, ale nemal ani slúchadlá, ani snahu držať svoj hlas na bežnej konverzačnej hladine. Po chvíľke som registrovala zvláštne otázky. "Schudol som?" "Čo to máš za košelu?" "Páči sa ti moja košeľa?" "Zafarbil som si vlasy - páči sa ti nová farba?" Najskôr som sa bála, že niekoho otravuje. Potom mi došlo, že mužský hlas z telefónu mu aj odpovedá. Dúfala som, že situácia nezačne gradovať. Moja bujná predstavivosť však dostala zaslúžený úder: o pár otázok neskôr bolo jasné, že pán nie je z Anglicka, ale prišiel sem na dovolenku, a teraz volá domov rodine. Uf. Odľahlo mi, aj za neho.

Zrejme väčšina týchto čudných mužov vôbec nie je čudná. Iba zhovorčivá, bez filtru, alebo ma zastihne v nesprávny moment. Ale ako som povedala, nie vždy sa dajú identifikovať. Čítajúc po sebe tento článok, väčšina z ich slov vyznieva celkom nevinne. Ale ak ste žena - viete, o čom hovorím. Niečo v hlave vám skrátka hovorí, že sa od nich máte držať čo najďalej. A plánujem s tým pokračovať, veď oni určite prežijú, že im dáka Slovenka odmietne povedať, odkiaľ sem vlastne prišla.

- - -

Na inú nôtu, ako ste už určite postrehli, Február je za nami! Skončili sa teda aj dni Mexika, a prišiel čas na malú reflexiu. Mexická kuchyňa je rôznorodá a vynikajúca, tortilly by som dokázala jesť na tisíce rôznych spôsobov. Ako napríklad tacos s hríbami namiesto mäsa:
Alebo toto kvázi rybacie tacos, v ktorom som rybu nahradila karfiolom a príslušnými koreniami:


Mala som však tento mesiac väčší problém s hľadaním ingrediencií. Nielen, že nájsť 100% kukuričné tortilly bola výzva, to už nehovorím o takých veciach ako kaktusoch, papričkách, jednotlivých koreniach, či banánových listoch. Akceptovala som teda, že na dni autentickej pozole polievky s kukuričným šrotom si budem musieť počkať, rovnako ako na nájdenie poblano papriky, tomatillo paradajok, či čiernych fazúľ v konzerve za slušnú cenu.

Zároveň mi opäť niektoré recepty nevyšli - moja mole omáčka s čokoládou bola príliš ťažká, a moje ananásové empanadas vyschli hneď po vytiahnutí z trúby:
Marec by mal byť o niečo jednoduchší. Tentoraz sa chcem vydať do Indie, a keďže v Glasgowe žije pomerne slušné zastúpenie tejto menšiny, ingrediencie sa dajú nájsť na každom kroku. Ako vyznávača strukovín ma už predstava všetkej tej šošovice, cíceru a hrášku hreje pri srdci. Skôr než sa ale s Mexikom rozlúčim úplne, ešte mám pre vás dva sladké recepty. Prvý, na mexické svadobné koláčiky zvané Polvorones.
Chuťovo mi pripomínali striekané (či strojčekové?) pečivo, čo zvykla kedysi robievať babka. Zrejme jedinou podobnosťou je, že obe sú posypané práškovým cukrom, ale čo, aj tak si za tým stojím! Keďže som celý recept okopčila zo stránky Budget Bytes, nechám vám naň len odkaz TU.

Druhá je mexická mliečna ryža, Arroz con Leche. Ryžu môžem akokoľvek, kedykoľvek, a v tomto prípade som si na nej naozaj pochutnala!

ARROZ CON LECHE (4 porcie)

Môj knižný debut vyjde, s trochou šťastia, už tento marec. Hoci ako malá som túžila písať o krajinách vysnených, vzdialených, vytúžených, nepôjde v tomto prípade o fikciu. Práve naopak, základom novely budú tri roky nespochybniteľných, tvrdých skúseností. A nebude to, bohužiaľ, ani žiadne nedeľnajšie čítanie k šálke kávy. Skôr pôjde o manuál, príručku pre tých, ktorých Brexit nestraší a ktorých láka vôňa bodliakov. Názov môjho titulu? Ako prežiť Škótsku zimu: Zápisky z miesta činu.

Hoci nechcem prerzádzať žiadne strhujúce zvraty, v knihe predostriem záujemcom o život v Škótsku, ako sa čo najlepšie pripraviť na tunajšiu nehostinnú zimu. Celkový počet kapitol bude deväť, jedna za každý zimný mesiac, čo som v Glasgowe prežila. Úvod predostrie fakt, že ona tá zima ani nie je taká chladná - ide o chlad duševný, zhoršený dažďom a britskou neschopnosťou postaviť funkčný dom.

Hoci nie som technik ani stavbár, jedna z kapitol sa do detailov pozrie na problémy, ktorým človek čelí pri výbere svojho zimného príbytku. Vybrať si dom na dobrom mieste, za slušnú cenu, no s vysokými plafónmi, ku ktorým teplo neprenikne ani po pol dni kúrenia? Alebo menšiu izbietku, ľahšiu na vyhriatie, v ktorej však okná nepriliehajú k okenici?

Ďalšia kapitola zosumarizuje, ako si čo najlepšie okná izolovať. Na začiatok človek potrebuje dve mince, ktorými vypchá medzery medzi závorami. Potom samolepiace tesnenie, najlepšie v dvojitom balení. Lepiacu pásku. Uteráky, alebo hrubú látku. Záclony, zatiahnuté na noc zicherkou, prilepené po bokoch ku stene. A v neposlednom rade trpezlivosť, keď sa rozhodne vetrať.

Následne preberieme správny postup, čo sa týka oblečenia. Základ tvoria ponožky. Najlepšie hrubé. Ak nie sú, dva páry, poprípade tri, navrstvené. Na ne pančušky. Termálne. Nezaujíma ma, či ich nemáte radi, či sa vám ako chlapom nepozdávajú, či vám to pripadá nepohodlné: poslúchnite ma. V zime zabudnite na sukne a šortky - na pančušky treba rifle, alebo zateplené nohavice. Čo sa týka hornej vrsty, dôležité je tielko. Prvé tričko, dlhorukávové. Druhé tričko, hrubšie, dlhorukávové. V niektoré dni sveter. A napokon, ak idete von: dobré čižmy, nepremokavé; rukavice; šál alebo šatka; kapucňa A čapica.

Uvediem aj tipy z druhej ruky: napríklad, vraj ak človek počas prvého roka v Škótsku neschudne na váhu, na ktorú nebol celých predchádzajúcich 18 rokov zvyknutý, tak mu ani taká zima nie je. Fľaše s horúcou vodou nie sú záchranou len pri bolesti žalúdka. Ranné rozcvičky pomáhajú rozprúdiť krv a na chvíľku vytvoria ilúziu tepla. Ha, že by som sa prinútila k rozcvičke, keď mi drkocú zuby.

Jedna z kapitol uvedie miesta, kde sa môžete zdržovať, ak to už doma naozaj nevydržíte. Základnou možnosťou je ulica, často je tam totiž teplejšie. Nasledujú knižnice, supermarkety, a v neposlednom rade pracovisko, aj ak máte v ten-ktorý deň akurát voľno. (Bez srandy - odchádzať z domu o niečo skôr, len čo sa vypne kúrenie, aby som potom trišvrte hodinu čítala v práci pred začiatkom služby je jedným z mojich najlepších nápadov!)

Samozrejme, v inej kapitole uvediem aj risky, ktoré sa s tunajšou zimou spájajú. Napríklad nebezpečenstvo narušenej hygieny - sprchy sú nielen studené, ale aj fyzicky namáhavé. Časté nádchy. Neobmedzené pobehovanie na záchod -  kupujte si toaleťák do zbierky alebo sa snažte čo najčastejšie vybaviť svoju potrebu na verejných toaletách. Rovnako dôležitá je aj zásoba horúcich nápojov - čaj, káva, kakao. Ale neprežente to, lebo kafeín je močopudný. Investujte do dobrej termosky. Prádlo perte tak, aby ste stíhali večerné a raňajšie jednohodinové intervaly kúrenia, a zabudnite na to, že by ste ho sušili niekde mimo riadátora. Čo mi pripomína...

Všeobecné tipy na zvýšenie pohodlia: kúpte si elektrický ohrievač. Áno, vyzerá neprakticky. Ale ceny plynu v Británii sú v nepomere s tým, čo zaplatíte, ak si sporadicky raz alebo dva razy za deň eletricky prikúrite - len toľko, aby ste nesedeli v 12stich stupňoch, ale 17tich. Takisto si spravte pohodlný kútik čo najďalej od okien, ideálne priamo pri radiátore alebo zásuvke. Nenechávajte dvere otvorené. V prípade najväčšej núdze si vypestujte vášeň pre pečenie a trávte väčšinu času v kuchyni - teplo a sušienky, dvojitá výhra! Prekonajte hrôzu z froté županov a plyšových diek, ide o spásonosné predmety. V neposlednom rade, keď všetko iné zlyhá, dajte si šlofíka, vtedy svoje omrzliny necítite.

Epilóg tvorí rozhovor s niekoľkými talianmi, španielmi, a číňanmi, ktorí s glasgowským počasím nemajú vôbec žiadny problém. Ide zrejme o vec perspektívy, a ja som vždy objektívna. Eh. Napríklad spolubývajúca z Talianska minulý rok bežne pobehovala po byte v decembri v šortkách, a von chodila výsostne v balerínkach. Dvadsať stupňov považovala za trópy. Sprchovala sa každý deň. Vidíte, na všetko sa dá zvyknúť, ak človek chce. Škoda, že som taký masochista.

Ako ste už zrejme zistili, žiadnu knihu v marci nevydávam. Moje príhody so škótskou zimou však jedného dňa určite spíšem: veď aj tento príspevok píšem schúlená pod dekou, v kuchyni, lebo je menšia než moja izba, s trúbou zapnutou a otvorenou, a prehrievajúcim sa notebookm v lone. Je to boj - ale nič, čo by sa nedalo zvládnuť!

BUDÍN DE PAN (4 porcie)

350g staršieho chleba, najlepšie sladkého napr. briošky
250ml vody
250ml mlieka
2 PL masla, rozpusteného
2 vajíčka
50g hrozienok
škorica
PDP
vanilková esencia
100g hnedého cukru
melasa (nemusí byť)
50g čedaru alebo mozarelly (nemusí byť)
1. Predhrejeme rúru na 170°C. Chlieb si natrháme na drobno a zalejeme mliekom a vodou. Necháme asi 5 minút odležať.
2. V malej miske si rozpustíme maslo, vymiešame s vajíčkami a melasou.
3. Premiešame chlieb, pridáme hrozienka, škoricu, prášok do pečiva a cukor.
4. Prelejeme zmesou vajíčok, opäť premiešame, a premiestnime do vymastenej janskej misy alebo malého plechu. Ak chceme použiť syr, čo vraj robí recept autentickejším, vlejeme najskôr polovicu cesta, naň nastrúhame polovicu syru, potom zvyšok cesta, a zvyšok syru.
5. Pečieme približne 50 minút a podávame s čajom alebo mexickým kakaom (s troškou čili!).

SOPA DE FIDEO (4 porcie)

SPANAKOPITA (4 porcie)

SPANAKORIZO (4 porcie)

KALO PRAMA

YIAOURTI ME MELI

Romantická predstava: vziať si so sebou knižku, na pol hodinu sa pohrúžiť do sveta, na ktorý inak nemám čas. Alebo len tak sledovať mihajúce sa polia a domy, kým nevystúpim pred pracoviskom. Glasgow ma však cenou svojej verejnej dopravy pripravil o ilúzie. V mojom prípade ide naozaj o dochádzanie, a občas si dokonca pripadám, že už rok sa tajne pripravujem na preteky v rychlochôdzi.

Fasolakia (4 porcie):

Bolo ťažké rozhodnúť sa pre krajinu, ktorou začať svoje kuchynské cestovanie. Pôvodne som zamýšľala Mexiko, potom Taliansko, no napokon moja voľba padla na Grécko.

Pravdepodobne najmä preto, že som práve absolvovala obdobie obžerstva, známe ako Vianoce. Práce Grécka kuchyňa sa vo svete považuje za jedny z najzdravších, a musím priznať, že po všetkých tých koláčoch a sladkostiach si moje telo žiada zmenu.

AVGOLEMONO, 4 porcie