10 kilometrov nad morom a lietadlom sa šíri balada z detskej rozprávky. 20 kilometrov a hudba prechádza do inštrumentálnej sonety. 30 kilometrov a k pianu sa pridávajú aj zvuky tečúcej vody, následne praskajúceho ohňa v kozube.

Pasažieri sedia pripútaní na svojich miestach, každý s masívnym párom slúchadiel na ušiach. Väčšina má zavreté očí, strnulé telá. Kde-tu sa niekto rozpráva s letuškami, ktoré namiesto kávy a občerstvenia roznášajú pomedzi uličky tácne s tabletkami na upokojenie. Nie také, aby sa pasažieri celkom uvoľnili a zabudli, kde sa práve nachádzajú. Také, čo im vyčarujú na tvári letmý úsmev, pomôžu im zabudnúť na udalosti predchádzajúcich rokov.

Zara si pritlačí slúchadlá k temenám, jej ruky sa mierne trasú. Robert, sediaci vedľa nej, na ňu vyčítavo zagáni. "Pokoj," naznačí ústami, no jeho slová zanikajú v zvukoch zurčiaceho potoka. Osvetlenie v lietadle sa pomaly mení: z oranžového prítmia prechádza do fialových vzorov, následne do modrej žiary, akoby sa aj paluba stávala morom. Zara nervózne prehltne, uvedomujúc si tú iróniu.-

Hoci lietadlá v ľuďoch odjakživa vyvolávali istý rešpekt, rokmi sa hrôza z nich vytratila. Po svete kolovali stovky štúdií, štatistiky, vraviace, že nehoda vo vzduchu je omnoho nepravdepodobnejšia než na ceste. Ľudia so sebou na lety nosili deti, domáce zvieratká, rodinné poklady. Niektorí z nich sa dokonca na ne tešili, dlhé potulky na letiskách v nich vyvolávali nadšené očakávanie.-

To sa však rýchlo zmenilo.

Začalo to postupne: priemer nehôd nenápadne rástol. Tu padla vina na neschopného pilota, inde zas na pasažierov samotných. Zlé načasovanie, zlá navigácia, zlá konštelácia hviezd. Zopár rokov neskôr a už sa nedalo popierať realitu: z lietania sa stal risk. Rok čo rok krachovalo čoraz viac leteckých spoločností. Ľudia sa už báli zveriť svoje životy do mechanických kostier lietadiel. A vlaňajší rok sa ukázal byť prelomovým: počas koncoročného bilancovania ľudí zarazila správa, že z celkového počtu letov sa úspešne podarilo pristáť sotva pätine.

Z lietania sa teda stalo núdzové riešenie. Výsada tých, ktorí si nič iné dovoliť nemohli, alebo tých, ktorých naopak risk vzrušoval. Našli sa extrémisti, ktorí svoje životy zasvätili akémusi adrenalínovému pokúšaniu šťastia. A keďže popularita lietania klesla, rovnako klesli aj ceny – z luxusu sa stala najdostupnejšia možnosť.

Zara sa pomrví. Akonáhle pri nej prechádza letuška, načiahne sa za tabletkami, hoci už má v sebe kvapky, sedatíva, a niekoľko štamperlíkov rumu. Robert pri pohľade na jej nedočkavé prehltnutie len zvraští nos. Po chvíľke naznačí, aby si Zara zložila slúchadlá.

„Kontroluj sa,“ povie náhlivo, potichu. „Vieš, čo povedal šéf. Nesmieme vyvolať žiadne podozrenie.“

Zara váhavo prikývne. Teraz, keď počuje tiché pípanie, nenápadný bzukot žiaroviek, vzduch, ktorý sa hmýri z ventilátora nad jej hlavou, bublina v jej bruchu sa ešte väčšmi nafúkne. Pri pohľade na Robertovu grimasu však nepríjemný pocit potlačí, ponorí sa späť do sveta meditačných melódií. Uvažuje, že by si možno mala pustiť film. Alebo začať čarbať na papier, aby si zamestnala ruky. Možno by jej to odvrátilo myšlienky od nepríjemných predtúch.

Keď s touto cestou súhlasila, bolo to viac menej z núdze. Keďže popularita lietania rapídne klesla, rovnako klesli aj opatrenia na letiskách. Bola malá pravdepodobnosť, že niekomu výnos z pašovania bude stáť za vlastný život. Ale ona nemala na výber. Buď súhlasila, že so sebou prenesie cez Atlantik kufor plný ukradnutých starožitností, alebo by prišla o byt, o prácu, a zrejme aj o rodinu. Hej, vystavila sa šanci, že príde o život, ale dákou morbídnou rovnicou si vypočítala, že po smrti jej už na ostatné neostane vrások.

Vydrží ako socha sedieť desať minút. Hudba, hoci rovnako upokojujúca ako na začiatku, sa jej v ušiach mení na rachot, provokáciu. Keď to už nedokáže vydržať, strhne si slúchadlá a bez vysvetlenia zamieri na toaletu.

Zlý nápad. V tom malom priestore ledva lapá dych. Sklopí záchodovú dosku, snaží sa upokojiť. Nemôže dopustiť, aby ju niekto počul. Ráta v hlave do piatich, potom do desiatich. Ruky sa jej trasú, preto si objíma zápästia, klopká lodičkami o kovovú podlahu. Ani si neuvedomí ako, a z ruky sa jej strasie náramok. „Doriti,“ zastoná – ide o jeden z predmetov, ktoré s Robertom pašujú.

Ostrým pohľadom si premeria kabínku, ale náramok nevidí. Dvíha nohy, točí sa na mieste. Panika v nej rastie, dýchanie nespomaľuje, ale – všimne si, ako sa niečo ligoce za záchodom. Skloní sa, aby náramok vylovila, no v tom sa vo vzduchu ozve nepríjemné prasknutie a Zara zastoná od bolesti.

Náramok síce má, no nedokáže sa vystrieť. Chrbticu má prehnutú v nepríjemnom U-čku, bolesť sa jej šíri celou kostrčou. Snaží sa otočiť, nájsť rovnováhu, oprieť sa o dvere a narovnať sa, hoci pri tom musí zatínať zuby. Dačo však povolí a namiesto toho, aby jej dvere poskytli oporu, sa rozletia do lietadlovej uličky. Zara sa vyrúti zarovno s nimi, stále prehnutá, v tvári červená, na okamih neschopná reagovať.

Keď si ju zvyšní pasažieri všimnú, ticho sa na palube ešte väčšmi prehĺbi. Niektorí z nich si zložia slúchadlá, pripravení spustiť evakuáciu. Iní len prehltnú sliny, na ktoré aj zabudli. Zara rovnako znehybnie, v dlani náramok, na čele kropaje potu.

V tom jedna z letušiek s nadšením vykríkne: „Aký skvelý nápad! Jóga na palube!“

A tak sa od Zarinho incidentu k povinným opatreniam lietania pridala povinná jógová rozcvička pred každou trasou. Možno, že pasažierov zakrátko čakalo tvrdé pristátie: ale aspoň ich telá boli zahriate, flexibilnejšie, a pred zrážkou sa mohli skúsiť upokojiť polohou predkloneného psa.

Týždeň do februára a cítim sa na zrútenie. Samozrejme, že preháňam, ale tento týždeň mi akosi nesadol. Ako vždy, sťažovanie je mojim najlepším ventilom; ale pozor, tentoraz odolám! Mohla by som napísať celý ďalší článok o tom, ako mám chuť spolubývajúcim obúchať panvicu o hlavu, ako pri pohľade na glasgowský dážď začínam plakať, lebo sa to aj tak stratí, a ako sa kilometrové prechádzky s kilovými nákladmi plechoviek na chrbte nevyplácajú. Namiesto toho však poviem len jedno: už len mesiac do jari!

Ako malá som jar nemala rada. Môj svet sa točil najmä okolo zimy a leta. Zima znamenala Vianoce, sneh, a prázdniny. Leto znamenalo kúpanie, slniečko, a prázdniny. Jar bolo také to prechodné, zablatené, upršané obdobie, počas ktorého sme už museli v škôlke chodiť na povinné prechádzky a opäť nás začal otravovať hmyz. Teraz ju milujem. Akonáhle sa vzduch mierne oteplí a uvedomím si, že je už takmer tu, naskočí mi na tele husia koža. Pri sivých cestách začnú zelenieť prvé stonky kvetov, na stromy sa opäť vracať listy. Zrejme je tá ťažoba zimy v našich kostiach dáko geneticky zakódovaná, lebo s príchodom jari, naozaj, sa ľudia odrazu väčšmi usmievajú. Akoby z nich opadlo dáke bremeno.

Ale keďže do marca ešte čo ten deň ostáva, prikúrim si aspoň v kuchyni. Ako prvý recept z Mexika som zvolila, ako inak, polievku. Sopa de Fideo je na pohľad obyčajná paradajková polievka s cestovinami: pohrajte sa však s doplnkami a výsledok máte celkom unikátny! Akonáhle ste hotoví so základom, odporúčam na polievku nakombinovať koriander, avokádo, limetky, alebo fetu. Mexičania preferujú svoje queso fresco, ale keďže som ho v Glasgowe nenašla, aj verzia s gréckymi ostatkami mi postačila. Tip na konzumáciu: ak na štipľavé jedlá nie ste zvyknutí, majte po ruke vreckovku! 

500g paradajkového pretlaku alebo passaty
200g cestovín (odporúčajú sa autentické fideos, ja som však použila špagety, a aj vermicelli by boli fajn)
2 PL olej
rímsky kmín
soľ
čierne korenie
1 cibuľa
2 strúčiky cesnaku
1 čili paprička, sušená alebo čerstvá
1 kurací alebo zeleninový bujón, rozpustený v 500ml vody

1. Na oleji si opražíme cibuľku, potom cesnak, okoreníme a osolíme. Pridáme papričku. Cestoviny nalámeme na drobno a pridáme k zmesi, aby sa trochu ošmahli.
2. Zalejeme vývarom z bujónu, necháme chvíľu povariť, aby cestoviny zmäkli.
3. Prilejeme paradajkový pretlak/passatu, a varíme ďalších 5-10 minút, aby sa chute zjednotili. Servírujeme s koriandrom/avokádom/limetkou/syrom, a ako prílohu odporúčam tortillu alebo chlieb.