Čo robí 25. január výnimočným? Nuž, nič zvláštne. Nie pre mňa. Zrejme ani pre vás. Ale pre Škótov – to je už iná pieseň. Pripomínajú si totiž narodenie národného básnika, Roberta Burnsa. Ide o takého ich Štúra. Akurát, že zomrel po operácii zubov, nie vlastnom postrelení. Chlapec z chudobnej farmárskej rodiny, jeho poézia oceňovaná najmä po smrti, Burns sa zapríčinil o skvosty ako novoročnú hymnu Auld Lang Syne, alebo Ódu na Haggis. Preto vás určite neprekvapí, ako sa táto udalosť dnes oslavuje.

Burns Night, alebo Burnsova Noc, je tradičná sviatočná večera, ktorú započali už jeho rodina a priatelia ako poctu jeho pamiatke. Hoci v deviatich z desiatich prípadov sa Škótom ježia chlpy, keď sa spomenú gajdy, kilty, a posedenia pri poháriku škótskej, 25. januára hnev zo stereotypov nahradí hrdosť. Večer sprevádza správna uši-píliaca keltská hudba, zo skríň sa vyťahujú najstaršie fľaše miestnej whisky, a dobrú náladu sprevádza aj ceilidh, forma spoločenského tanca, ktorá končí buď nadšeným smiechom, alebo zraneniami hodnými kontaktného športu. (Aspoň teda tak by oslavy mali oficálne prebehiať, z vlastnej skúsenosti ide skôr o študentské zápolenie v internátnej kuchyni, niekoľko kôl kartovej hry zahŕňajúcej alkohol, a následnú párty, rovnakú ako ostatné, no možno s jednou alebo dvoma keltskými piesňami z recesie.)

V princípe proti gajdám nič nemám, no predstaviť si, že by som ich mala počúvať hodiny, na spôsob vianočných kolied, ma desí. Samotná Burnsova poézia je mi objektívne sympatická, no som presvedčená, že ak by som sa mala zúčastniť tradičných rodinných recitácií, rozumela by som z nej možno každé dvadsiate slovo. Nielen, že by si recitujúci určite zaslúžil Oscara za pokus o prízvuk z škotskej vysočiny, ale Burnsove básne sú navyše napísané starobylou zmesou angličtiny a gaelčiny. Whisky nepijem, ceilidhy som zatiaľ zažila len dva, a to jedlo –

Nuž, kedy je lepší čas ochutnať haggis ako vo februári, kedy sa ho všetky obchodné reťazce snažia zbaviť v konkurenčných zľavách? Ak náhodou neviete, haggis je škótske národné jedlo – ovčí žalúdok, plnený ovčími vnútornosťami, ovsenými vločkami, cibuľou, a čímkoľvek, čo tá-ktorá rodina preferuje. Niečo ako hurka, ale väčšie a desivejšie. Dnes už sa nájdu haggisy naporciované, predvarené, gluten-free, alebo dokonca vegetariánske. Ten môj som si, s autentickosťou Statočného Srca, spravila v mikrovlnke. Zemiaky a horčica k tomu a cítila som sa skoro ako doma!

Škótske stolovanie je trochu odlišné. Za prvé, haggis si varia vo vode, asi 70 minút. Podávajú k nemu ako prílohu Neeps and Tatties, kaše z kvaky a zemiakov. Pred príchodom haggisu na stôl sa majú večerajúci slávnostne postaviť, zatiaľ čo v pozadí hrajú gajdy, a počas krájania sa recituje Burnsova Óda. Pred hlavným chodom Škóti obľubujú pórkovo-kuraciu polievku cock-a-leekie, a po ňom si, skutočne, radi nalejú za pohár whisky. Alebo toxicky-oranžovej, žuvačkovej malinovky Irn Bru, pokiaľ ide o mladšie generácie.

Podobné oslavy spadajú aj na 30. november, kedy škóti spomínajú na Svätého Ondreja formou štátneho sviatku St. Andrews Day. A hoci oficiálne by sa mu mala pripisovať väčšia hodnota, v praxi mu väčšia hodnota prináleží len tým, že od roku 2006 majú škóti v tento deň pracovné a školské voľno. Aspoň teda, ak im ho zamestnávatelia doprajú. Dokonca aj univerzita St. Andrews symbolicky dožičí svojim študentom trochu relaxu, keď už má to meno také nešťastné. Aspoň ob-rok. Nie, voľno na St. Andrews nie je garantované. Ale aspoň sa britská vlajka vymieňa za Škótsku – Ondrejský kríž. A, úprimne, ani to veľa nemení, lebo hoci oficiálne inštitúcie možno musia preferovať britský Union Jack, ondrejský kríž výrazne dominuje na škótskych uliciach, oblečení, tetovaniach, i potravinách.

A ak je ešte niečo, na čo sú Škóti hrdí, sú to ich novoročné tradície – Hogmanay. Sviatok prameniaci ešte z obdobia vikingov sa dnes slávi po celej krajine s rôznymi obmenami. Aberdeen preferuje pochody žonglérov s ohňom, kulminujúci v odhadzovaní ohňa do prístavov – tradícia dnes bežne zdieľaná naživo, kúzlom internetu. Inde sa praktikuje takzvaný „first-footing“ – slávnostné prekračovanie prahu domácností. Ten, kto na nový rok prahom prejde ako prvý, im má priniesť šťastie a hojnosť. Najlepšie vraj, aby ten niekto bol vysoký, tmavovlasý chlap, veď ženy nosia len neplechu. Ešte lepšie, ak so sebou donesie za mešec zlaťákov - to už máte prakticky celoročné bohatstvo garantované.

Opäť sa vyťahuje Burnsov repertoár a krajinou znejú dojemné tóny Auld Lang Syne. Zrejme ide o pohľad natoľko magický, že podobné praktiky sa dnes rozšírili i do krajín ako Japonsko či Malajzia. Edinburský Hogmanay je štvordňovou prehliadkou všetkého, čo robí škótov škótmi. A teda nechýba množstvo falošného pospevovania, tvrdého alkoholu, a verejnej nahoty. Aby sa však pred ostatnými prezentovali sofistikovanejšie, tradične sviatok sprevádzajú aj koncerty, ceilidhy, a organizované, disciplinované pouličné sprievody. O polnoci z edinburského hradu počuť výstrel dela, a ten odštartuje zlatý klinec osláv v podobe ohňostroju. Ide nepochybne o veľkolepú show, no na efekte jej podľa mňa uberá fakt, že v Edinburghu sa v hodinových intervaloch ohňostroje štartujú už o deviatej.

Možno teda skutočným vyvrcholením je Loony Dook, alebo prvojanuárový zvyk, kedy sa ľudia vyobliekajú ako na maškarný ples a hromadne skočia do rieky Forth. Lákavá predstava. Možno by som sa však predsalen zúčastniť mala - sponzorom akcie je Stoats, výrobca ovsených vločiek. A účastníkom sú po skoku rozdané misy s horúcou kašou - ako správnym škótskym roľníkom, po namáhavom dni. 

To nie je z miestnych zvláštností ani zďaleka všetko. Napríklad také škótske hry by si zaslúžili samostatný článok - jednou z disciplín je vraj hod haggisom. Alebo fašiangový utorok sa údajne po dedinách oslavuje pretekmi s palacinkami. Už teraz som však svojou nadsázkou rozšírila dostatok dezinformácií, a preto nateraz o týchto kuriozitách pomlčím. Ach, kiežby sa mi ich podarilo vidieť naživo.