Určite ich poznáte. Presný opis neexistuje, lebo každý z nich je iný. Na prvý pohľad medzi nimi ťažko nájdete podobnosti. Aj ich správanie je ťažké na charakterizovanie. Predsa však, keď ich stretnete, viete, s kým máte dočinenia. Veru, aj v Glasgowe je ich riadna kopa. Muži, ktorí sú azda neškodní, možno dokonca dobromyseľní, no keď sa s vami dajú do reči, najradšej by ste zneviditeľneli. Stretnete ich v podnikoch, na uliciach, v obchode. Čiastočne váhate, či ich odsúdiť, alebo pripísať ich správanie kultúrnemu rozdielu. Predsa si však vydýchnete, keď sa vzdialia.
Jedného z nich som stretla tento týždeň v knižnici. Nemyslím si, že by bol človekom zlým, no v momente, keď sa mu vybil mobil, sa mi začal vášnivo sťažovať. Že minule si tu v knižnici mobil zapojil, ale zakázali mu používať zástrčku. Že sa mu to väčšinou nestáva, toto je prvý raz, čo sa mu mobil celkom vypol. Mal na sebe športovú bundu, veľký ruksak na pleci. Ani po piatich minútach sedenia v kresle sa nevyzliekol. Zo slušnosti som mu odpovedala, že možno nájde zástrčky v inej miestnosti. To som však nemala robiť, iba som ho posmelila. Tak sa začal vypytovať: čo to tak tvrdo študujem, je to do školy? Akurát som čítala knihu o Kim Jong-Ilovom filmovom priemysle, tak som mu zbežne ukázala obálku. Nič mu nevravela. Hovorím, že to je predsa Kim Jong-Il, zo Severnej Kórey. Nato ma zavalí fúrou otázok o tom, či mám záujem o Severnú Kóreu, či ma zaujíma film, čo študujem. V krátkosti odpovedám, no snažím sa naznačiť, že chcem čítať knihu. Po odmlke sa na mňa obráti s mojou najobľúbenejšou otázkou zo všetkých: odkiaľ som? Mlčím. Nepáči sa mu to, pýta sa znovu. "Nie zo Severnej Kórey," konečne pochopí a nechá ma vrátiť sa ku knihe.
Podobný príbeh sa mi stal raz na križovatke. Celkom neznámy muž mal pocit, že by sme navzájom mali zdieľať frustráciu z červeného svetla. Jedna odpoveď z mojej strany a už sa na môj prízvuk prisal ako pijavica. Odkiaľ som, čo tu robím, koľko som tu, páči sa mi Glasgow? Keď som priznala, že zo Slovenska, spustil ódu na krásu slovanských žien. Pýta sa ma na meno, a ja preklínam ten hlúpy semafór, lebo ma ani za svet žiadne nenapadá. Našťastie práve naskočí zelená a ja pridám do kroku, aby ma ani náhodou nedohonil. Azda zbytočne prehnaná reakcia, ale čudní muži v opustených častiach mesta, za tmy - radšej som opatrná.
A minulé leto, akurát, keď som odchádzala z Glasgowu a potrebovala chytiť autobus na letisko, sa mi prihovoril chlapík s gajdami. Vraj tiež cestuje, a všimol si nórskej vlajky na mojom ruksaku. Nuž, očividne sa nestretol so značkou Napapijri. Ale priznala som, že som v Nórsku bola. Aj on! Hral tam na gajdách, v nejakom hoteli. Tiež som robila v Nórsku v hoteli. To som nemala vravieť: pustil sa do vysvetľovania toho, ako sú gajdy ponímané v krajinách, kde s nimi vystupoval. Ako sa mne páčia gajdy? Som v Škótsku dlho? Vidí, že mám so sebou kufor, to zasa niekam cestujem? Myslela som, že v istom okamihu sa odpojí, ale mieril so mnou priamo na stanicu. S useknutými odpoveďami som sa dopracovala do hlavného terminálu, pokojnejšia, že tam už je dosť ľudí. Rozlúčila som sa, zamierila na svoju zastávku. Po desiatich minútach čakania na autobus som ho videla potulovať asi 5 metrov odomňa; krv mi zamrzla v žilách. Našťastie do autobusu už nenastúpil. Ale moje paranoidné ja už začalo splietať scenáre toho, ako sa mi cesta domov skomplikuje.
Aj v robote sa stretávam so škálou zvláštnych mužov. Nedávno jeden usúdil, že najlepší spôsob ako nadviazať konverzáciu s predavačkou, je pourážať všetky naše produkty. Ďalší ma ťahal za sebou po celom obchode, hodnotiac každú bombu, mydlo, sprchový gél podľa toho, či sú vhodné pre "skutočného muža". A nezabudnime na toho Casanovu, čo chcel taktiež hádať odkiaľ som, a po nevydarenom francúszkom tipe vyhlásil, že som určite z Bangladéšu, lebo tam bol, a odtiaľ sú tie najkrajšie dievčatá. V takých momentoch mám chuť otočiť sa a zamieriť za pokladňu, kde máme nožíky na krájanie mydla. Ako predavačka sa však musím silene usmievať a dúfať, že chlap si uvedomí môj diskomfort, a v pokoji odíde.
Zvláštnym je aj SBS-kár v neďalekom Tescu. Prechádzam okolo takmer každý deň a, pochopiteľne, nedá mi nenahliadnuť dnu, či tam nemajú dáke dobré akcie. Väčšinu času ma teda vidí krúžiť uličkami ako stratenú hus, tváriacu sa, že niečo naozaj nakupujem, pričom som v skutočnosti už dávno zistila, že dnes žiadny úlovok nebude. On vie, že tam chodím len na zľavy. Aj ja to viem. Tvárime sa však, že situácia je iná - občas kúpim soľ alebo banány, aby som tejto ilúzii dopomohla. Stojí vždy pri východe, takže sa nám každú návštevu stretnú pohľady. Pár krát som sa naňho usmiala, dávajúc tak najavo, že si uvedomujem frekvenciu svojich návštev. Nemala som to robiť, lebo teraz sa aj on občas usmeje na mňa, a ja neviem, čo si myslieť. Ľutuje ma? Vie, že v skutočnosti nakupujem aj bežné potraviny, len nikdy nie v jeho obchode? Čo si myslí, keď ma vidí prechádzať povedľa obchodu? A, v neposlednom rade, nemyslí si, že svojím otáľavým túľaním v obchode len maskujem túžbu potiahnuť niečo z výlohy?
Samostatný prípad bol ujko, zase v knižnici, ktorý si bez váhania zapol videohovor. Nechcela som načúvať, ale nemal ani slúchadlá, ani snahu držať svoj hlas na bežnej konverzačnej hladine. Po chvíľke som registrovala zvláštne otázky. "Schudol som?" "Čo to máš za košelu?" "Páči sa ti moja košeľa?" "Zafarbil som si vlasy - páči sa ti nová farba?" Najskôr som sa bála, že niekoho otravuje. Potom mi došlo, že mužský hlas z telefónu mu aj odpovedá. Dúfala som, že situácia nezačne gradovať. Moja bujná predstavivosť však dostala zaslúžený úder: o pár otázok neskôr bolo jasné, že pán nie je z Anglicka, ale prišiel sem na dovolenku, a teraz volá domov rodine. Uf. Odľahlo mi, aj za neho.
Zrejme väčšina týchto čudných mužov vôbec nie je čudná. Iba zhovorčivá, bez filtru, alebo ma zastihne v nesprávny moment. Ale ako som povedala, nie vždy sa dajú identifikovať. Čítajúc po sebe tento článok, väčšina z ich slov vyznieva celkom nevinne. Ale ak ste žena - viete, o čom hovorím. Niečo v hlave vám skrátka hovorí, že sa od nich máte držať čo najďalej. A plánujem s tým pokračovať, veď oni určite prežijú, že im dáka Slovenka odmietne povedať, odkiaľ sem vlastne prišla.
- - -
Na inú nôtu, ako ste už určite postrehli, Február je za nami! Skončili sa teda aj dni Mexika, a prišiel čas na malú reflexiu. Mexická kuchyňa je rôznorodá a vynikajúca, tortilly by som dokázala jesť na tisíce rôznych spôsobov. Ako napríklad tacos s hríbami namiesto mäsa:
Alebo toto kvázi rybacie tacos, v ktorom som rybu nahradila karfiolom a príslušnými koreniami:
Mala som však tento mesiac väčší problém s hľadaním ingrediencií. Nielen, že nájsť 100% kukuričné tortilly bola výzva, to už nehovorím o takých veciach ako kaktusoch, papričkách, jednotlivých koreniach, či banánových listoch. Akceptovala som teda, že na dni autentickej pozole polievky s kukuričným šrotom si budem musieť počkať, rovnako ako na nájdenie poblano papriky, tomatillo paradajok, či čiernych fazúľ v konzerve za slušnú cenu.
Zároveň mi opäť niektoré recepty nevyšli - moja mole omáčka s čokoládou bola príliš ťažká, a moje ananásové empanadas vyschli hneď po vytiahnutí z trúby:
Marec by mal byť o niečo jednoduchší. Tentoraz sa chcem vydať do Indie, a keďže v Glasgowe žije pomerne slušné zastúpenie tejto menšiny, ingrediencie sa dajú nájsť na každom kroku. Ako vyznávača strukovín ma už predstava všetkej tej šošovice, cíceru a hrášku hreje pri srdci. Skôr než sa ale s Mexikom rozlúčim úplne, ešte mám pre vás dva sladké recepty. Prvý, na mexické svadobné koláčiky zvané Polvorones.
Chuťovo mi pripomínali striekané (či strojčekové?) pečivo, čo zvykla kedysi robievať babka. Zrejme jedinou podobnosťou je, že obe sú posypané práškovým cukrom, ale čo, aj tak si za tým stojím! Keďže som celý recept okopčila zo stránky Budget Bytes, nechám vám naň len odkaz TU.
Druhá je mexická mliečna ryža, Arroz con Leche. Ryžu môžem akokoľvek, kedykoľvek, a v tomto prípade som si na nej naozaj pochutnala!
Jedného z nich som stretla tento týždeň v knižnici. Nemyslím si, že by bol človekom zlým, no v momente, keď sa mu vybil mobil, sa mi začal vášnivo sťažovať. Že minule si tu v knižnici mobil zapojil, ale zakázali mu používať zástrčku. Že sa mu to väčšinou nestáva, toto je prvý raz, čo sa mu mobil celkom vypol. Mal na sebe športovú bundu, veľký ruksak na pleci. Ani po piatich minútach sedenia v kresle sa nevyzliekol. Zo slušnosti som mu odpovedala, že možno nájde zástrčky v inej miestnosti. To som však nemala robiť, iba som ho posmelila. Tak sa začal vypytovať: čo to tak tvrdo študujem, je to do školy? Akurát som čítala knihu o Kim Jong-Ilovom filmovom priemysle, tak som mu zbežne ukázala obálku. Nič mu nevravela. Hovorím, že to je predsa Kim Jong-Il, zo Severnej Kórey. Nato ma zavalí fúrou otázok o tom, či mám záujem o Severnú Kóreu, či ma zaujíma film, čo študujem. V krátkosti odpovedám, no snažím sa naznačiť, že chcem čítať knihu. Po odmlke sa na mňa obráti s mojou najobľúbenejšou otázkou zo všetkých: odkiaľ som? Mlčím. Nepáči sa mu to, pýta sa znovu. "Nie zo Severnej Kórey," konečne pochopí a nechá ma vrátiť sa ku knihe.
Podobný príbeh sa mi stal raz na križovatke. Celkom neznámy muž mal pocit, že by sme navzájom mali zdieľať frustráciu z červeného svetla. Jedna odpoveď z mojej strany a už sa na môj prízvuk prisal ako pijavica. Odkiaľ som, čo tu robím, koľko som tu, páči sa mi Glasgow? Keď som priznala, že zo Slovenska, spustil ódu na krásu slovanských žien. Pýta sa ma na meno, a ja preklínam ten hlúpy semafór, lebo ma ani za svet žiadne nenapadá. Našťastie práve naskočí zelená a ja pridám do kroku, aby ma ani náhodou nedohonil. Azda zbytočne prehnaná reakcia, ale čudní muži v opustených častiach mesta, za tmy - radšej som opatrná.
A minulé leto, akurát, keď som odchádzala z Glasgowu a potrebovala chytiť autobus na letisko, sa mi prihovoril chlapík s gajdami. Vraj tiež cestuje, a všimol si nórskej vlajky na mojom ruksaku. Nuž, očividne sa nestretol so značkou Napapijri. Ale priznala som, že som v Nórsku bola. Aj on! Hral tam na gajdách, v nejakom hoteli. Tiež som robila v Nórsku v hoteli. To som nemala vravieť: pustil sa do vysvetľovania toho, ako sú gajdy ponímané v krajinách, kde s nimi vystupoval. Ako sa mne páčia gajdy? Som v Škótsku dlho? Vidí, že mám so sebou kufor, to zasa niekam cestujem? Myslela som, že v istom okamihu sa odpojí, ale mieril so mnou priamo na stanicu. S useknutými odpoveďami som sa dopracovala do hlavného terminálu, pokojnejšia, že tam už je dosť ľudí. Rozlúčila som sa, zamierila na svoju zastávku. Po desiatich minútach čakania na autobus som ho videla potulovať asi 5 metrov odomňa; krv mi zamrzla v žilách. Našťastie do autobusu už nenastúpil. Ale moje paranoidné ja už začalo splietať scenáre toho, ako sa mi cesta domov skomplikuje.
Aj v robote sa stretávam so škálou zvláštnych mužov. Nedávno jeden usúdil, že najlepší spôsob ako nadviazať konverzáciu s predavačkou, je pourážať všetky naše produkty. Ďalší ma ťahal za sebou po celom obchode, hodnotiac každú bombu, mydlo, sprchový gél podľa toho, či sú vhodné pre "skutočného muža". A nezabudnime na toho Casanovu, čo chcel taktiež hádať odkiaľ som, a po nevydarenom francúszkom tipe vyhlásil, že som určite z Bangladéšu, lebo tam bol, a odtiaľ sú tie najkrajšie dievčatá. V takých momentoch mám chuť otočiť sa a zamieriť za pokladňu, kde máme nožíky na krájanie mydla. Ako predavačka sa však musím silene usmievať a dúfať, že chlap si uvedomí môj diskomfort, a v pokoji odíde.
Zvláštnym je aj SBS-kár v neďalekom Tescu. Prechádzam okolo takmer každý deň a, pochopiteľne, nedá mi nenahliadnuť dnu, či tam nemajú dáke dobré akcie. Väčšinu času ma teda vidí krúžiť uličkami ako stratenú hus, tváriacu sa, že niečo naozaj nakupujem, pričom som v skutočnosti už dávno zistila, že dnes žiadny úlovok nebude. On vie, že tam chodím len na zľavy. Aj ja to viem. Tvárime sa však, že situácia je iná - občas kúpim soľ alebo banány, aby som tejto ilúzii dopomohla. Stojí vždy pri východe, takže sa nám každú návštevu stretnú pohľady. Pár krát som sa naňho usmiala, dávajúc tak najavo, že si uvedomujem frekvenciu svojich návštev. Nemala som to robiť, lebo teraz sa aj on občas usmeje na mňa, a ja neviem, čo si myslieť. Ľutuje ma? Vie, že v skutočnosti nakupujem aj bežné potraviny, len nikdy nie v jeho obchode? Čo si myslí, keď ma vidí prechádzať povedľa obchodu? A, v neposlednom rade, nemyslí si, že svojím otáľavým túľaním v obchode len maskujem túžbu potiahnuť niečo z výlohy?
Samostatný prípad bol ujko, zase v knižnici, ktorý si bez váhania zapol videohovor. Nechcela som načúvať, ale nemal ani slúchadlá, ani snahu držať svoj hlas na bežnej konverzačnej hladine. Po chvíľke som registrovala zvláštne otázky. "Schudol som?" "Čo to máš za košelu?" "Páči sa ti moja košeľa?" "Zafarbil som si vlasy - páči sa ti nová farba?" Najskôr som sa bála, že niekoho otravuje. Potom mi došlo, že mužský hlas z telefónu mu aj odpovedá. Dúfala som, že situácia nezačne gradovať. Moja bujná predstavivosť však dostala zaslúžený úder: o pár otázok neskôr bolo jasné, že pán nie je z Anglicka, ale prišiel sem na dovolenku, a teraz volá domov rodine. Uf. Odľahlo mi, aj za neho.
Zrejme väčšina týchto čudných mužov vôbec nie je čudná. Iba zhovorčivá, bez filtru, alebo ma zastihne v nesprávny moment. Ale ako som povedala, nie vždy sa dajú identifikovať. Čítajúc po sebe tento článok, väčšina z ich slov vyznieva celkom nevinne. Ale ak ste žena - viete, o čom hovorím. Niečo v hlave vám skrátka hovorí, že sa od nich máte držať čo najďalej. A plánujem s tým pokračovať, veď oni určite prežijú, že im dáka Slovenka odmietne povedať, odkiaľ sem vlastne prišla.
- - -
Na inú nôtu, ako ste už určite postrehli, Február je za nami! Skončili sa teda aj dni Mexika, a prišiel čas na malú reflexiu. Mexická kuchyňa je rôznorodá a vynikajúca, tortilly by som dokázala jesť na tisíce rôznych spôsobov. Ako napríklad tacos s hríbami namiesto mäsa:
Mala som však tento mesiac väčší problém s hľadaním ingrediencií. Nielen, že nájsť 100% kukuričné tortilly bola výzva, to už nehovorím o takých veciach ako kaktusoch, papričkách, jednotlivých koreniach, či banánových listoch. Akceptovala som teda, že na dni autentickej pozole polievky s kukuričným šrotom si budem musieť počkať, rovnako ako na nájdenie poblano papriky, tomatillo paradajok, či čiernych fazúľ v konzerve za slušnú cenu.
Zároveň mi opäť niektoré recepty nevyšli - moja mole omáčka s čokoládou bola príliš ťažká, a moje ananásové empanadas vyschli hneď po vytiahnutí z trúby:
Druhá je mexická mliečna ryža, Arroz con Leche. Ryžu môžem akokoľvek, kedykoľvek, a v tomto prípade som si na nej naozaj pochutnala!
ARROZ CON LECHE (4 porcie)
200g bielej ryže
500ml vody
3PL medu
1 plechovka kondenzovaného mlieka
štipka soli
1/2 šálky hrozienok
škorica podľa chuti
vanilková esencia
1 PL masla
1. Ryžu si niekoľkokrát prepláchneme a následne zalejeme vodou. Necháme stáť 1 hodinu.
2. Ryžu spolu s vodou privedieme k varu na miernom plameni. Necháme variť okolo 10-15 minút a pravidelne miešame, aby sa nepripálila.
3. Keď je väčšina vody nasiaknutá, prilejeme plechovku mlieka a pridáme zvyšné ingredience, okrem masla. Varíme ďalších 10-15 a pravidelne miešame.
4. Keď má ryža pudingovú konzistencia, odstavíme ju z plameňa. Primiešame maslo.
5. Podávame!
