Ak sa venujete písaniu, hoci iba každú tretiu nedeľu v prechodné roky, zrejme ste sa už stretli s celou hromadou tipov a trikov, ako si podmaniť čitateľa. Sú často očividné, alebo protirečivé, alebo v poslednom bode vyzývajú, aby ste pravidlá tak či tak rúcali. V mnohých variáciách hovoria občas o tom istom, a málokedy vám pomôžu, pokiaľ ich neviete uplatniť v zdravej miere. Jednou z takýchto rád je aj fráza „zabite svojich miláčikov.“ O čo pri nej ide?

V podstate o nič, čo by ste si nedomysleli. Vyzýva autorov, aby nelipli na frázach, postavách, či dejových zvratoch, len preto, lebo si ich sami obľúbili. Vraví, že kvalita výsledného diela môže trpieť, ak autor nie je ochotný vylúčiť z neho rušivé prvky, iba kvôli osobnému vzťahu k nim. Nezáleží na tom, akú námahu ste vynaložili pri tvorbe toho-ktorého elementu. Ak sa nehodí, je najlepšie zavrieť oči a škrtať.

Napríklad: Povedzme, že ste dostali nápad napísať strhujúcu novelu zo sveta školskej sekretárky. Okamžite ste mali pred očami, ako postava vyzerá, správa sa, ba dokonca ste ovládali aj jej rečové výstrednosti. No niekde v procese písania sa vaša novela zvrtne. Už nepíšete príbeh o sekretárke, ale o tajnom sprisahaní študentského parlamentu, ktoré chce zosadiť riaditeľa. Od tretej kapitoly sa sekretárka v príbehu objavila iba raz, aby študentov vyhnala zo zborovne. Vy ste si však tú kučeravú, deti-neznášajúcu stvoru tak obľúbili, že odmietate prepísať prvé kapitoly. Nezapadajú k zvyšku príbehu, pôsobia kostrbato, no nechcete sa vrátiť späť na začiatok a prispôsobiť ho zvyšku diela. Nie ste ochotný zabiť sekretárku, svojho miláčika.

Paradoxne, a to platí o každej takejto rade, občas autorský inštinkt môže byť správny. Ak je novela výborne napísaná, tematicky premyslená, a autor vie, prečo má v nej sekretárka svoje miesto, potom jeho tvrdohlavosť môže byť tiež na mieste. Čo ak, napríklad, prvé kapitoly z pohľadu sekretárky majú symbolizovať starý školský poriadok, ktorý je následne narušený, keď sa príbeh začne odohrávať očami študentských sprisahancov? Čo ak sa v epilógu autor opäť vracia k sekretárke, a prezrádza, že o celom sprisahaní vopred vedela? Pravidlá tvorivého písania sú užitočné, ale nie fixné. Zabite svojich miláčikov, ale niekedy ich radšej nechajte žiť.

Je tu však jedna výnimka, a to vám vravím od srdca: nezabíjajte svojich domácich miláčikov!

Prednedávnom som napísala jednu poviedku, začínala celkom nevinne. Napadol mi však vynikajúci zvrat, a príbeh končil tým, že som v ňom nechala uspať psa. Pozerala som sa na dej z čisto racionálneho hľadiska: smrť na konci bola nečakaná, hodila sa k zvyšku diela, mala hrať čitateľom na city. Bola som hrdá na svoj skvelý nápad a ihneď som poviedku dala prečítať rodine.

Brat sa na mňa po poslednej vete oboril, takmer nahnevane: „Takéto veci sa nerobia!“ Vyzeral trochu rozčarovane. Mamke som poviedku podstrčila, kým som sa zašila v kuchyni a predstierala, že si pripravujem raňajky. Keď som sa k nej vrátila, plakala, a odmietala sa na mňa pozrieť.
„To čo bolo za koniec, prosím ťa?“ Následne si ma k sebe posadila a radila, ktoré vety mám upraviť a vynechať, aby mal imaginárny pes šťastnejší koniec.

Ich reakcie ma uviedli do rozpakov. Naozaj som to prehnala? Je pravda, že ak o filme vopred viem, že v ňom zomrie pes, iba veľmi ťažko sa mi naň pozerá. Citovým vydieračkám typu Hačiko alebo Marley a ja sa vyhýbam celkom úmyselne. Raz som asi pol hodinu plakala nad poslednou časťou Anny zo Zeleného domu; nie preto, že sa jej syn vrátil šťastne z vojny. Ale preto, že jeho verne čakajúci pes sa vracal spolu s ním, pripravený v pokoji zomrieť, vediac, že je pán v poriadku.

Je nám zrejme prirodzenejšie naviazať sa na neznáme zvieratá, ako na ľudí. Kým ľudská postava musí mať množstvo vlastností, myšlienok, a skúseností, ktoré by nás donútili s ňou sympatizovať, pri psovi stačí, že priateľsky zavrtí chvostom, a už má našu priazeň. Je to azda na zamyslenie. Prečo sme takí otvorení voči zvieratám, kým k ľuďom, zdá sa, pristupujeme so vstavanou nedôverou? Alebo je nedôvera opodstatnená, a pramení naša láska ku psom z ich úprimnej oddanosti a nevinnosti?

Nech už je to ako chce, zabiť v príbehu psa sa mi neosvedčilo.

Ani som nezískala nadšené reakcie, po ktorých som túžila, a ani tá pôvodná radosť z dobrého nápadu mi dlho nevydržala. Len čo som totiž pozrela na vlastného psa, premkli ma výčitky. Mala som chuť ho okamžite vystískať a telepaticky mu vysvetliť, že ten pes v príbehu bol celkom cudzí a nepodstatný. Lara je náš prvý pes a akosi sa vnútorne nedokážem zmieriť s tým, že má už deväť rokov. Keď začala niekoľko dní po dopísaní môjho príbehu krívať, takmer ma zožralo svedomie, akoby som to na ňu sama zoslala. Hanbila som sa, s akým chladom a ľahostajnosťou som sa zbavila psa v príbehu, len aby som šokovala čitateľov. Nahovárala som si, že mi Lara svojim hlbokým pohľadom nevyčíta len to, že som s ňou odmietla ísť hneď zrána na prechádzku, ale aj akúsi vážnejšiu zradu. 

Nemilosrdný koniec mojej poviedky je azda vhodný, ak by som sa riadila myšlienkou, že najlepší autori vždy konajú chladne, prihliadajúc len na konečnú kvalitu svojho diela. Zistila som ale, že okrem pragmatických pravidiel pre mňa v písaní zrejme existujú aj celkom osobné zásady. A preto už asi nikdy nezabijem domáceho miláčika.