Každá krajina má svoje vlastné. Oslavované vynálezy, ktorými sa pýši pred turistami. Úlomky ľudskej šikovnosti, ktoré sa stali populárnymi, a národ sa na nich odrazu zatúžil podieľať. Niektoré sú dokonca chránené zákonmi. O iných si len krajania vášnivo šepkajú, snažiac sa ešte väčšmi povzniesť jedinečnosť daného artefaktu.

Na Slovensku ich máme niekoľko. Tatry. Bryndza. Žinčica. Grafitmi zdehonestované vlakové vagóny. Brutalistická architektúra. A trdelníky.

Poviem vám však, nikdy v živote som nevidela viac trdelníkov ako počas výletu do Prahy. Drevené stánky a malé predajne lemovali každú väčšiu ulicu. Trdelníky boli klasické, orieškové, karamelové, čokoládové. Najnovší hit bol, a to sa skláňam autorovi, trdelník plnený zmrzlinou.

Ako malá som ich existenciu vnímala väčšmi. Azda je to preto, že vtedy na ne ešte moji rodičia nezanevreli, a teda nám ich kupovali častejšie. Dnes vo svojom meste poznám presne jednu destináciu, kde si turista trdelník môže zakúpiť. Ale buďme úprimní, turisti do Nových Zámkov príliš nechodia. A ak by prišli, stánok s trdelníkmi by prešli v hone za nákupným centrom, ktoré sa za ním týči.

Trdelníky máme na Slovensku označené akýmsi krajinným copyrightom. Vraj sme ich vymysleli, sú súčasťou kultúrneho dedičstva. V Prahe by ste to však nezistili. Pýšia sa nimi tak intenzívne a ohlušujúco, až som im to miestami sama uverila. A zakaždým keď mi oproti išiel dáky Dán, labužnícky dolujúci zmrzlinu z krehkého, rozvoniavajúceho komínu, súcitila som s ním. "Tak aj teba nachytali."

Moji rodičia kedysi trdelníky milovali. Ale tak, ako je to s mnohými vecami, aj tie im už dnes pripadajú iba slabou napodobeninou tých bývalých. Sú suché, majú lepšiu arómu ako chuť, na posýpke predajcovia šetria. A zvyčajne, keď sa o nich rozprávajú, použijú maďarský názov, "kürtőskalács". Vraj ho jedávali na Balatone, keď tam chodievali s kamarátmi. Možno je to práve ich rozprávaním o tomto mýtickom druhu trdelníku, ktorý už vyhynul, že sa k trdelníku ako Slovenka príliš nemám. Tá slasť, ktorú vkladajú do slova "kürtőskalács", akoby sa im pri jeho vyslovení už hromadili sliny, ma celkom presvedčila. Že trdelník môže byť v Prahe český, na Slovensku zákonom chránený, ale dušou je zrejme maďarský. Hlavné je, že keď sa k nemu dostane turista, je celkom univerzálny.

Podobnú vec sme zažili aj so sochou Žižku na Vítkove. Najskôr web-stránky tvrdili, že ide o najväčší pomník v strednej Európe. Potom turistická mapa, že ide o najväčšiu jazdeckú sochu v Európe. No, a nakoniec tabuľa v Prahe, že je to najväčšia socha svojho druhu na svete. Je na vás, čomu uveríte.

Veď aj srdce Európy je v Rakúsku. Teda, kým sa nedočítate, že je vlastne v Kremnici.

Istý múdry lev raz povedal: "Pohliadni, Simba. Všetko, na čo dovidíš, bude raz tvojím kráľovstvom." Práve ním som sa rozhodla počas nášho výletu inšpirovať. Lenže ja som, na rozdiel od Mufasu, hlúpejší filozof. A taktiež nie som lev – všade musím po dvoch, nie po štyroch. "Pokiaľ na to dovidíte, nemusíme ísť metrom," teda nebol azda najtriezvejší výrok.

Druhý deň, podstatne zmorení už z toho prvého. Živení výhradne tvarohovým závinom, raňajšou kašou, kúskami ovocia. S nedostatkom pitnej vody, ktorá nás naopak tlačila v močových mechúroch. Ale ja som mala  jednoznačný cieľ. Túžbu. Ten rekord na pedometri vylepším, aj keby som sa k nemu mala doplaziť.

Neverili by ste, aké je ťažké nájsť vo veľkomeste záchody. Nemuseli by ani byť čisté, hlavne, nech sú zdarma. Ale nikde žiadne, míňame ulicu za ulicou, strácame sa v ich nekonečnej spleti, dúfajúc, že nás k nim nasmeruje akási tabuľka. Narážame na asi prvé obchodné centrum na svete, do ktorého jednoducho zabudli dať toalety. Míňame McDonald, žeby sme sa tam zašli zahrať na zákazníkov? Palladium, presne, čo sme hľadali! Štvorposchodový plánik nás však naviguje o dve poschodia nižšie, a tam sa točíme v kruhu; možno ten moč týmto štýlom odstredíme. Nakoniec nachádzame spásu, už sa treba len vyrovnať s hladom, ktorý mi na čele vytvára kropaje studeného potu. Každým krokom sa cítim bližšie k odpadnutiu, ale nemohla som dovoliť Fredymu a mamine, aby sme začali jedlo hľadať skôr. To by nám narušilo kroko-meranie. Napokon sme spasení aj po druhý raz, odnášame si makovo-tvarohovo-džemové koláče z Albertu a sadáme na kamenné schodíky na námestí, aby sme rekapitulovali.

Prvý deň sme sa rozhodli, že peniaze za metro ušetríme na večeru. Skvelé rozhodnutie, ak aj trochu krátkozraké. Druhý deň nás žiadna takáto ambícia nepoháňala, predsa však moja rodina pristúpila na tento diabolský plán: hore mestom na Letenské sady, odtiaľ hrad, tri kľučky na Malej Strane kým sme našli Kampu, pešie štveranie na Petřín (teraz už predsa nebudeme platiť!), hľadanie vyhliadky, pauza, cesta späť dolu. Potom druhý raz za dva dni po Karlovom moste, späť cez Staré Mesto - kam? Na záchod, akýkoľvek. Jedlo, cesta späť na apartmán, hľadanie reštaurácie. Dokopy 35 000 krokov. Rekord ako vyšitý a bolesť v bokoch, chodidlách, nechtoch, na duši. Spalo sa nám však bohovsky.

Glasgow zo mňa spravil chodca tvrdohlavého. Chcem zdolávať vlastné prekážky, tváriť sa, že vzdialenosti, ktoré nachodím, sú obyčajnou rannou prechádzkou. Zvykla som si na rýchly krok v snahe utiecť dažďu. Na samotu na cestách, ktorá spôsobuje, že ma za moje chodenie nemá kto pokarhať. Ak dlhšiu dobu nikam nejdem pešo, telo ma bolí viac, akoby som bola tri dni za sebou v posilňovni. Moja rodina si však nezaslúžila, aby trpela na úkor mojej tvrdohlavosti. Predsa to však zvládli na jednotku.

Sťažovali sa naozaj málo. Mamina výstup na Petřín zobrala mimoriadne športovo, ako výzvu. Fred, hoci mu asi nebolo všetko jedno, o svojich bolestiach ani necekol. Akceptovali moju hru, celé tri dni, a dokonca ju posúvali ďalej, než by som azda zašla sama. Aj oni sa prechodne stali tvrdohlavými chodcami, čo nepotrebovali žiadne metro, električku, autobus. A myslím, že nám to prospelo. Z nich totiž cudzie mesto spoznáte ťažko.

Ako expert môžem s odstupom času povedať, že Praha je na chodenie ideálna. Množstvo pekných budov, zatúlaných parkov, všetky pamiatky takmer nakope. Jediným negatívom sú hordy turistov, ktoré vám po chvíli začnú vyliezať i ušami. Nemci, Nóri, Japonci, s okrasnými dáždnikmi alebo stužkami, aby sa nestratili. S osobnými prekladateľmi, headsetmi, taškami plnými suvenírov. Tak trochu som im aj závidela, a priznala by som to, keby neboli takými dopravnými prekážkami. Ak zbystrili dáky kuriózny objekt alebo predmet na fotenie, stali sa nie chodcami tvrdohlavými, ale lakťovými. To sú tí, čo idú i cez mŕtvoly a ak im neuhnete z cesty, na pár hodín si na tele ponesiete otlačok ich kostí. Našťastie sa zväčša pohybujú v skupinách, teda ich máte šancu zbystriť včas.

Chodci tvrdohlaví ubližujú najmä sebe. Tí lakťoví majú mnoho cieľov.

Ďalší typ chodca, ktorý jednoznačne stojí za povšimnutie (už len pre dobro vášho zdravia, keď pre žiadny iný dôvod), je takzvaný chodec na kolieskach. Že sa to navzájom vylučuje? Nie. Praha mi predostrela budúcnosť.

Závidela som síce skupinám trmoliacich sa zahraničných návštevníkov, mnohých s osobnými sprievodcami a prekladateľmi; ale chodci kolečkoví mi tú závisť chceli ukradnúť. Chceli sa predviesť, upútať pozornosť, za každú cenu mi dať najavo, že spomedzi všetkých turistov práve oni majú ten najlepší zážitok.

Segwaye azda nie sú najnovším výkrikom módy, čo sa týka technických vymožeností, no v Prahe by ste tomu uverili. Spravila z nich taký biznis ako z trdelníkov. Na každom námestí stanovište, pri ktorom predavač nadšene presviedčal ľudí, že po kamenných uličkách mesta sa najlepšie chodí, ak sa ich ani nedotýkate. Vaše topánky by nimi azda utrpeli škodu, a tým by na oplátku utrpeli i vaše chodidlá. Kdeže, kamene sú nebezpečné. Jednoduchšie je vysadnúť na segway, stabilný to dopravný prostriedok, a terorizovať všetkých naokolo svojím štýlovým brázdením.

Okej, uznávam, že za ich úspechom zrejme nestála nekompatibilnosť topánok s povrchom zemským. Predsalen turistom umožnili prepravu rýchlejšiu, pohodlnejšiu, okatejšiu. Ak ste ako ja, bojazliví, vyplašení zo všetkého na kolieskach, uhýbali ste im úskokmi, za aké by sa nehanbili ani postavičky z nedeľných animákov. Tým pádom mali všade prioritný vstup, ak si aj zaň nezaplatili. A ak ste náhodou bojazliví neboli, stačilo, aby sa tvárili, že v žiadnom prípade nezastavia, lebo oni majú na chodníku prednosť. Ich ľahostajnosť by vás v správny moment vydesila a vytlačila z cesty.

Čo sa týka komfortu, chodci kolieskoví to v Prahe vyhrali. Ale dovolím si tvrdiť, že naša návšteva bola omnoho autentickejšia. Čo by ste si väčšmi pamätali: bezproblémové prevážanie sa dláždenými uličkami, pokrikujúc na svoju rodinu, alebo 35 000 krokov potu, smädu, hladu, otlakov, svalovej horúčky, smiechu, hnevu, prekonávania seba samého, s odmenou v podobe výborného jedla a priemernej postele?

Vybaviť výlet do Prahy bola jedna peripetia za druhou. Služby zadelené mamine do plusu, dovolenka otcovi odopretá, lebo všetkým kolegom odrazu promovalo potomstvo. Brat, so známkami na úpadku, usilovne sa snažiaci na poslednú chvíľu dorovnať skóre. Ja, necelé dva týždne pred odchodom.

Nevyhovoval dátum, čas, miesto. Autom sme ísť nemohli, vlakom nemohol ísť pes. Apartmány sa naším čakaním míňali, neboli sme si istí, či vybavovať má vôbec zmysel. Nakoniec krvopotne vybavené lístky so študentskou zľavou. Bezmocná paralýza pri zistení, že bez nej by boli lacnejšie. Ľahkomyseľné balenie, zlé predpovede počasia. Svet nám jednoducho nechcel dovoliť, aby sme niekam vyrazili.

V samotnej Prahe ma však poverčivosť rýchlo opustila. Vesmír sa nesnažil ochrániť nás pred prichádzajúcou katastrofou, jednoducho sme nemali šťastie. Ale keďže sme túto nepriazeň prekonali, boli sme odmenení, a šťastie sa nám vrátilo.

Na Staromestské námestie sme v prvý deň dorazili tridsať sekúnd pred druhou, ako na koni. Kostol začal zvoniť, ľudia zaujali pozície, orloj nám predviedol svoju svetoznámu drámu. Nemuseli sme postávať štvrť hodinu v tieni, nedočkavo hypnotizujúc hodinky. Nestáli pred nami žiadni ľudskí obri, kaziaci nám výhľad.

Dorazili sme v piatok, a tabule nám informovali, že práve dnešný deň bol dňom kostolov. Do všetkých bol vstup voľný a mnohé z nich mali pripravené klavírne koncerty či exhibície. Jednotlivé kostoly boli v meste zaznačené, aby si ich turisti lepšie všimli. Bingo. Aj keď neveríte v Boha, málokto odolá prehliadke kostola zdarma.

Druhý deň bola sobota, a išlo o jeden z piatich dní, kedy všetky múzeá a galérie otvorili svoje brány, uhádli ste, zdarma. No verte tomu, ste tu raz, po prvý raz, a hneď vás len tak mirnix-dirnix volajú na Rubensa, na Rothka, na Duchampa. Nakoniec sme nikam nešli, to je pravda. Ale mali sme tú možnosť, a to sa ráta!

Napriek mojej neschopnosti nás v pravý čas ubytovali, jedlo sme si vždy zaobstarali ešte pred odpadnutím, futbalovú prehru s Walesom sme trefne premeškali, lebo sme si pomýlili termín. Ako inak vyzerá šťastie, ak nie takto?

A keď sme neboli v správnom čase na správnom mieste... Tak sme si počkali. Aj to občas treba.

Glasgow je miesto upršané, sychravé, sivé, mokré, vlhké, nehostinné, bezfarebné - skrátka nič moc. Len ťažko by som ho nazvala domovom. Ale čím dlhšie som tu, tým väčšmi sa moje ponímanie domovu mení. Samozrejme, domovinou je mi Slovensko. Domovom je byt na perle Nových Zámkov, obývačka, v ktorej počuť program Discovery, a rodina, čo ma trpezlivo prichádza počkať i odprevadiť na letisko.

Domovom sú miestne zmrzlinárne, na každej ulici snáď tri. Krivé asfaltové cesty, smradľavé kvitnúce kríky, polyfunkčné domy, ktoré menia podnájomníkov rýchlejšie než ja ponožky. Každá z týchto vecí ma istým štýlom definuje, pripomína mi, odkiaľ som prišla. Ale v Prahe som našla mnoho vecí, ktoré mi pripomenuli Glasgow. A pocítila som pri pohľade na ne rovnaké uštipnutie, ako budem vždy cítiť, keď prejdem okolo schátraného červeného novinového stánku. Znamená to, že je mi už Glasgow tiež domovom?

Tlačítka, ktoré je nutné stlačiť pri prechode cez cestu. Rozľahlé parky s miestnymi, ktorí i napriek nízkej teplote vylihujú na tráve. Nespoľahlivá hromadná doprava, obchody s peknými ale nevyužiteľnými domácimi potrebami. Kúsky mňa, s ktorými žijem deväť mesiacov z roka, a ktoré mám túžbu zdieľať s ostatnými. Mamke Tiger, dánsky obchod s inováciami ako strúhadlo na mrkvu v tvare nosa, príliš neimponoval. Predsa som ho však musela vypichnúť, zatiahnuť ich dnu v prvý deň pobytu, skôr, než sme sa vôbec dostali na Václavák.

A musela som im niekoľko ráz pripomenúť, že v Glasgowe sú múzeá zadarmo, že i tu máme kostoly s neogotickými vežičkami, že i tu sa občas pes musí vypišať na chodník, lebo žije v asfaltovej časti mesta. Nešlo o snahu chváliť sa, vzdialiť sa od nich, predviesť, o čo je život v Glasgowe inší. Len môjmu ja pribudli ďalšie kúsky, a ťažko mi ich neprejaviť.

Nepochybne je už kúskom mňa aj moje Glasgowské pracovisko. Keď som zistila, že v Prahe majú Lush, preskočilo toto miesto v mojom mentálnom zozname pamiatok hádam aj pražský orloj. Konečne rodina uvidí, kde to robím! Prečo sa toľko sťažujem, ako voniam, keď prídem večer z práce, koľko hlúpostí nahovorím svojim zákazníkom, len aby ma nenechali napospas osudu (čítaj: manažérskemu feedbacku). Na druhý deň som ich zatiahla do Palladia skôr, než sme vôbec začali preskúmavať Prahu, a s radosťou dvojročného dieťaťa v lunaparku som si to šinula, ako inak, za nosom.

Vôňa veru nesklamala! Bolo ju cítiť o tri obchody skôr, a bola celkom autentická. Moji "kolegovia" mali čiernobiele rovnošaty, falošné úsmevy, a naštudované všetky frázy, ktorými nás v angličtine bombardujú na pracovných tréningoch. Poukazovala som rodine všetky výrobky, na ktoré mi padol zrak. Našla som dokonca masku na tvár, ktorá sa už v našej predajni nepredáva. A odfotila som sa pred vchodom, aby som mohla fotku poslať "domov" do Glasgowu. Ale predsa som po návšteve nemala pocit uspokojenia.

Bola príliš krátka, neautentická. Produkty mali farby buď presaturované, alebo vymyté. Tvary boli taktiež neadekvátne. V celom obchode boli len dvaja zamestnanci, ani jeden nevyzeral, že by bol manažérom, nenápadne kontrolujúcim stav zákazníckej konverzie. A čo je snáď najhoršie, nikomu som nemusela rozprávať príbehy o včielkach či prírodných alternatívach plastových pílingov. Obchod sa ponášal na domov - kúsok neho, tak, ako som to predtým definovala - no nebol ním. Usmievala som sa na tunajších zamestnancov, ale necítila som k nim spriaznenosť. Navoňala som sa známym vanilkovým parfumom, ale nebolo to rovnaké, ako keď ho pridám k celodennej vôni mydiel, cudzích voňaviek, a obedov zo spoločenskej miestnosti.

Išlo o zlú konšteláciu hviezd, alebo je naozaj ten náš obchod dačím výnimočný? Zrejme je domovom, akokoľvek smutno to môže vyznieť. A sama som zvedavá, ako prežije v auguste konfrontáciu s mojou rodinou, a teda domovom prvotným. Ach, toľko rečí o domove, až sa mi z toho točí hlava. Zhrnutie? Domov sa nedá definovať, zaškatuľkovať, ohradiť. Ak je niečo alebo niekto pre vás domovom, jednoducho to cítite. A nosíte v sebe, ako kúsky puzzle, ktoré celkom nepasujú, ale zázračne sa držia pokope.

Ešte na stanici pred odchodom mi do očí udrela neznáma postavička. Bol to muž, v strednom veku, ošarpaných šatoch. Chýbala mu jedna dlaň, no uvedomila som si to až po minútach nenápadného sledovania. Muž si z cestovného batohu vyťahoval kopu predmetov. Najskôr lyžičku. Potom súpravu plastových, jednorazových pohárov. Vrecko otvorenej zrnkovej kávy. Cukor v zaváraninovej fľaštičke. Hotový, vrhol sa do svojho kávového rituálu. Zabral mu hodnú chvíľu, no tým nenarážam na jeho hendikep. Som presvedčená, že toľko trval, lebo si dal muž skutočne záležať.

Vrecko odštipcoval, poctivo odmeral lyžičku kávy, zaštipcoval. Odkrútil zaváraninové veko, pridal cukor, zakrútil. Všetko okrem poháru a lyžičky poctivo odložil späť do batohu. A vydal sa do najbližšieho bufetu, kde mu pani na požiadanie do poháriku vliala horúcu vodu. Poďakoval, odzdravil, majstersky pripravený mok niekoľko-ráz premiešal, a potom si v hale počas čakania užíval každý hlt.

Pochopte, celý ten proces zabral aspoň štvrť hodinu. A na stanici máme niekoľko automatov s kávou, bufet, i reštauráciu. No on sa nevybral tou ľahšou cestou. Lebo už mal vlastný kávový rituál, na ktorý nedal dopustiť.

Po príchode do Prahy som si uvedomila, že to je taktiež dačo, čo my ľudia zdieľame. Mamina, poctivá kávičkárka, čo za deň vypije aj päť šálok, totiž nedôverovala pražským kaviarňam ani potravinám. V šróbovateľnom kelímku si so sebou doniesla kávu z domu, veď nebude šaškovať. A aj po sýtej večeri a návrate do apartmánu o desiatej večer si dala svoju šálku kávy. Lebo bez nej by nebol deň.

Len jednu vec týkajúcu sa kávových rituálov nemusím. Keď k ním človek pristupuje snobsky. Osobne nemusím zrnkovú kávu, so zlým filtrom to je, akoby človek jedol mak na lyžičky. A mamina, vedomá si svojej obsesie, pred časom prešla na 40% kávu, v záujme zdravia. Rokmi som sa vytrénovala a zvládnem oceniť aj horkosť praženej kávy z kaviarne. To však neznamená, že ohrdnem neskou, ktorú mi pri návšteve pripraví babka. Káva, tak ako iné veci, sa dá objektívne merať podľa kvality. No káva, tak ako iné veci, by sa podľa mňa mala častejšie posudzovať od srdca.