Dobrodružstvo na Vltave, časť prvá.

pondelok, júla 04, 2016

V júni sme sa s rodinou vybrali na tri dni do Prahy. Práve som vtedy mala rozčítaného Filana, ako splavoval Dunaj s Rážom. Povedala som si, že aj ja by som to dokázala. Napísať cestopis, aj keď z ničoho. Tak tu ho máte: v prvom článku z troch!

Život predavačky lístkov.

Varovanie: postavy vystupujúce v tomto príbehu sú fiktívne, akákoľvek podobnosť s reálnymi osobami je čisto náhodná. Takmer.

Predávať lístky na stanici, to nie je celý deň med lízať. Dostávate sa do kontaktu s ľuďmi, ktorí neovládajú váš jazyk, zato ovládajú reč piva. Otravujú vás študenti, ktorí vám lišiacky prízvukujú, že na rozdiel od vás cestujú zadarmo. Ľudia od vás chcú informácie o cenách, príjazdoch, odjazdoch, zľavách, a lokalite najbližších toaliet. Hrôza.

Do roboty chodíte zavčasu, možno je vašimi raňajkami už tri roky za sebou lángoš zo staničnej rýchloobsluhy. Väčšinu dňa komunikujete s ľuďmi spoza skla, často predstierajúc, že ich počujete, aj keď v skutočnosti nemáte poňatia, čo vám hovoria. Je to úmor, preto niektoré dni jednoducho stratíte nervy.

Streda večer, sedem hodín. Keď sa pred vás postaví matka s dcérou, že chcú pre ňu vybaviť študentský preukaz, len ťažko zadržiavate ston. Ešte horšie – dievča študuje v zahraničí. Ani tu nebýva a chcela by cestovať bezplatne. Čítate teda jej žiadanku, respektíve sa tvárite, že ju čítate, aspoň desať minút, nech sa začne potiť. Nakoniec poľavíte, ale najskôr ju vystavíte krátkemu výsluchu, bárs by to teda zadarmo nemala. Preukaz vytlačený, fotka nalepená. Ony však neodchádzajú.

Vraj tri lístky do Prahy, dva študentské, jeden pre dospelého. Nikto za nimi v rade nie je, a ak ich vybavíte rýchlo, možno sa vám tak ujde neoficiálna prestávka. Pýtajú dva študentské - tým by asi chceli ušetriť. Lacnejšie by to mali s obyčajným spätným lístkom, no smola; mali si to zistiť na internete. Mame, bohužiaľ, musíte predať ten lacnejší, ona nežiada o kompromis. Tvár sa vám stáča v nehostinnej grimase, ale tie lístky im vybavíte. Už len pár sekúnd – a sú preč. Zarobili ste svojmu zamestnávateľovi niekoľko eur, ale nikdy sa vám neujde osobnej pochvaly. Tak môžete byť aspoň chvíľku spokojná, že ste si z niekoho spravila dobrý deň. Budú sa na vás azda hnevať, ale pochopili by, ak by boli na vašom mieste. Vy to nerobíte vždy, iba vám niekedy pretečie kalich trpezlivosti. Iné dni ste vrúcna a ústretová, ale nedá sa celý život prežiť s maskou. Pochopia to.

Alebo si aspoň vymyslia tento príbeh, aby uľavili svojej zlosti.

Čo sa dá robiť počas 5-hodinovej cesty do Prahy?

Patrím do kategórie ľudí otravných, tých, čo sa radi sami poľutujú. Nerada sa tým pýšim, ale je to tak. Tým, že žijem v Glasgowe, mimoriadne rada vyplakávam, že to mám ďaleko od rodiny. Že mi chýbajú, rada by som k nim zašla na víkend, pochutila si na domácej kuchyni, nechala mamu, nech sa pobije s fľakatou košeľou. A v duchu sa prihováram tím, čo študujú v kratšej vzdialenosti, aby si svoju výhodu uvedomili. Aby rodinu často navštevovali. Delí ich jedna vlaková cesta, dokelu.

No púť do Prahy mi objasnila, že i 5-hodinová cesta vlakom môže trvať celú večnosť. Čo sa dá za ten čas robiť?

  1. Čítať.
  2. Nechať sa rozptýliť krajinkou za oknom.
  3. Znudiť sa krajinkou za oknom.
  4. Skontrolovať čas.
  5. Rozhodnúť sa, kedy bude čas na jedlo.
  6. Čítať trochu viac.
  7. Zízať na ostatných cestujúcich.
  8. Dať si skontrolovať lístok.
  9. Myslieť na svoju destináciu.
  10. Rozmýšľať nad destináciou ostatných pasažierov.
  11. Odrátavať čas do jedenia.
  12. Napiť sa.
  13. Snažiť sa zaspať.
  14. Zlyhať a začať sa nudiť.
  15. Počúvať audio-knihu.
  16. Zaspať.
  17. Prebudiť sa s otvorenou pusou.
  18. Snažiť sa nájsť poslednú vypočutú kapitolu.
  19. Vzdať to a radšej počúvať hudbu.
  20. Predstierať, že ste vo filme.
  21. Vymyslieť mu príbeh.
  22. Pustiť prísediaceho na záchod.
  23. Preskúmať letáčik vlakovej spoločnosti.
  24. Skontrolovať čas do jedenia.
  25. Myslieť na jedlo po príjazde.
  26. Čítať.
  27. Zapnúť wifi a zistiť, že nefunguje.
  28. Snívať o prvej triede.
  29. Nájsť pohodlnejšiu pozíciu pre nohy.
  30. Predstierať záujem v krajine za oknom.
  31. Odrátavať čas do jedenia.
  32. Jesť.
  33. Snažiť sa zaspať.
  34. Nahnevať sa na nedostatok miesta.
  35. Sledovať, čo robia ostatní.
  36. Znovu preskúmať letáčik vlakovej spoločnosti.
  37. Počúvať obľúbenú pieseň dookola.
  38. Praktizovať chodidlovú jogu.
  39. Mať skontrolovaný lístok.
  40. Rozhodnúť sa začať konverzáciu.
  41. Cítiť sa hlúpo a zostať ticho.
  42. Naplánovať si zajtrajšok.
  43. Budúci týždeň.
  44. Mesiac.
  45. Skontrolovať čas.
  46. Vymýšľať stratégiu na odnesenie batožiny.
  47. Hodnotiť jednotlivé vlakové stanice.
  48. Plánovať večeru.
  49. Vstať 5 minút pred príjazdom.
  50. Zaseknúť sa v dave.
  51. Vrátiť sa po zabudnutú batožinu.

Poznámka o zodpovednosti.

Keď som bola mladšia, vyžívala som sa v momentoch, kedy ma rodičia niečím poverili. Sprav bratovi raňajky, super! Odbehni do obchodu po cukor, ešte lepšie! Schovaj si časť čokolády na zajtra - nuž, horšie, ale aspoň vo mňa verili. Tieto momenty mi dávali pocit dôležitosti, akoby som i ja už bola sebestačnou, rovnocennou. Neskôr som sa odsťahovala z domu, naučila variť, vysávať, starať o vlastnú hygienu. Už mi nikto nemusel prenechávať zodpovednosť, sama som sa jej ujímala. Alebo žeby nie?

"Čo je to za ulicu?" spýtala sa ma mamina, keď sme sa vzďaľovali od hlavného nádražia. Ona s ťažkým kufrom, brat s ťažkým batohom, ja s foťákom, záťažou hodnou horolezeckej brašne.
"Um," hľadela som pred seba. A ešte moment. A ďalší. "Niečo na ch."
Hádajte, kto nám apartmán našiel, rezervoval, vybavoval cez e-mail. Ja. Teraz som však stála v neznámom meste, na neznámej ulici, s mapou, ktorá sa zle vytlačila, a nefunkčným GPS-kom v tablete. "Určite to bolo na ch."

Išli sme správnym smerom, vďakabohu. A neznáma kaviareň mi o pár ulíc nižšie dovolila pripojiť sa na wifi. A nakoniec som vykutrala aj pôvodné číslo na našich hostiteľov, ktoré som pri horlivom vystupovaní z vlaku zle odpísala. Ubytovali sme sa, zaplatili, vydali sa na potulky. Ale radím vám, ak budete jedného dňa vybavovať pre svoju rodinu ubytovanie na dovolenku, zapíšte si dakde ulicu, na ktorej sa nachádza. Ideálne aj číslo domu a poschodie, ale nechcem byť náročná. Nemusíte mať totiž takú tolerantnú rodinu, aká sa mne pošťastila.

Hotely, apartmány, nocľahárne – alternatívna dimenzia.

Necestujem veľa – nie v tom zmysle, že by som každý týždeň spoznávala nové mesto. A ak aj cestujem, mnoho-ráz sa aj na cudzom mieste vraciam do známych kútov. Viem, hlúposť. Tým pádom sú však pre mňa určité veci posvätné. Napríklad pobyt v hoteloch.

Takmer pol roka som robila chyžnú v Nórskom hoteli. Hoci to bol pohľad z druhej strany závesu, myslím, že mi v mnohých ohľadoch rozšíril obzory. Nie, nepoznala som jednotlivých hostí a s väčšinou som za ich pobyt neprehodila ani pol slova. No izby občas hovoria za všetko. A teda som si utvorila mienku o tom, kto daný hotel frekventuje, aké typy hostí sa tu striedajú, aké typy pobytov im destinácia ponúka. A keď sa teraz v dákom hoteli ubytujem, nevnímam sa ako samu seba, ale ako svoje alternatívne ja. Akoby som na čas svojho pobytu zamenila či upravila svoju identitu tak, aby sa k novej izbe hodila.
Tentoraz, v Prahe, išlo o slušný apartmán. Obývacia izba, kuchyňa, spálňa a malá kúpeľňa. To úplne stačí k spokojnosti. V hlave sa mi už vynárala predstava, ako sa naša rodina do bytu nasťahovala po tom, čo sme zistili, že nám nepoznaná tetuška Libuše odkázala svoje bydlisko. Išlo o pani excentrickú, čo poctivo sledovala trendy interiérového dizajnu, preto ten moderný nábytok. Steny boli vysoké, plánovala do kuchyne pristavať pol-poschodie, kde by bola pracovňa. Nešlo o jej hlavný príbytok, ale trávila tu väčšinu víkendov, keď sa chcela vyhnúť ruchu centrálnej Prahy.

Tak, obrysy by boli, prišli na rad detaily. V kuchyni bola celkom slušná zbierka príboru, zabudnutý olej, cukor, soľ. Zrejme práve tu piekla povestné staročeské koláče, o ktorých sme sa dopočuli, až keď bolo neskoro. Nemusíme však zúfať, Libuše na nás myslela, a zanechala nám aj recept. Dakde. Ak preukážeme, že sme ho hodní. Ďalej mikrovlnka, trúba, náplň do kávovaru... Ach, tá potvora, kávovar zrejme darovala niekomu inému.

Ilúziu cudzieho života mi narúša obývačka. V strede sa týči masívna plazma, pri nej položený ovládač. S bratom sa rozosmejeme, keď zistíme, že rovnakú plazmu a ovládač máme aj v domácej obývačke. Nuž čo, zrejme má rodina podobný vkus. Ďalej je tu pohodlný gauč, rozťahovacia posteľ, dáke knihy na polici. Všetky sú buď po anglicky alebo po rusky – dobre vedieť, že Libuše sa snažila stať polyglotom. Možno je to v génoch.

Spálňa je najobyčajnejšia, s ružovou posteľou, skriňou, komodou.  Najzvláštnejším elementom sú hodinky inšpirované výrobkami od firmy Apple – viete, čo som vravela, o sledovaní najnovších trendov.  Vydávajú nepríjemný tikavý zvuk, takže Libuše zrejme mala problémy s ušami. Vysvetlilo by to aj, prečo si našla víkendové sídlo tak blízko zastávky električiek.

Po prehliadke sa s rodinou zídeme v kuchyni/predizbe, na akési zhodnotenie. Všetko je v pohode, vhodné, postačujúce, ale wau, to teda mala teta dobrý toaletný papier.

Konverzácia so mnou, fotografkou.

Vždy sa po výletoch obávam momentu, kedy zastrčím simkartu z foťáku do počítača, a uvidím svoje fotky. Viem, že budú nasledovať dlhé momenty triedenia, sklamania, a zmeškaných príležitostí. Ani v Prahe to nebolo inak.

Počas tohto náročného procesu sa vždy pristihnem, ako sa rozprávam so svojím niekdajším ja. Občas formou výčitiek: "Kurník, to si naozaj nevidela, že je to rozmazané?"
Raz za pol roka si udelím aj pochvalu: "Nuž, tu si naozaj majstrovsky zakomponovala toho zblúdeného sprievodcu."
Ale najčastejšie mi tieto rozhovory o sebe samej prezrádzajú veci, ktoré som azda predtým netušila. A pomáhajú mi sa pochopiť.

Napríklad, najskôr nechápem, prečo bolo nutné vyfotografovať Hradčany z jedného uhlu hneď desať-krát. Potom si však uvedomím, že každá fotka je niečím zvláštna. Tu sú bez zábradlia, akoby neorámované. Tu sú s párom bežcov, a tu znovu, ale bežci sú na druhej strane - dvojica fotiek rozpráva príbeh. Tu som do záberu vtesnala i auto, čiže keď sa na fotku o päť rokov neskôr pozriem, bude mi jasné, akými autami vtedy Pražáci jazdili. A tu je na vode aj loď, tá zas naznačí, že v Prahe sú ešte vždy zážitky, ktoré som na vlastnej koži nezažila. V neposlednom rade sú tu Hradčany feat. holubica, aby som si pripomenula, že viem fotiť aj štýlovo.
Táto analýza mi zväčša vydrží iba pri prvých pár zhliadnutiach, po mesiaci či dvoch už svoju motiváciu len ťažko chápem.

Nič však nie je tak uspokojujúce, ako keď svoje fotografické ja môžem poklepať po ramene. Keď nájdem hroznú fotku so zlou kompozíciou a nezaostreným subjektom. Keď sa v duchu karhám, že to som to zas prešvihla. A keď sa potom prekliknem na ďalšiu, a zistím, že fotka je rovnaká, ale väčšinu chýb som napravila. To vtedy so svojím niekdajším ja naviažem taký dokonalý kontakt, cítim sa sama sebe blízka. Ono už vtedy vedelo, že by prvou fotkou bolo v budúcnosti nenadšené. Tak to napravilo. Ach, aké bolo len to moje ja (minulé, budúce, prítomné) múdre.

Tags: ,

Mohlo by sa vám páčiť

0 komentárov

Instagram