O Prahe sa vždy rozpráva v súvislosti s jej desiatkami vežičiek. Zelenými od machu, zhrdzavenými od dažďa, kamennými, spred dávnych rokov. A má ich teda dosť, hoci Fred najskôr vyjadril pochybnosti. Ale ďalšia vec, ktorej má Praha habadej? Tou sú sochy.

Nuž, dnes si už hádam každá slušná polo-dedina môže dovoliť aspoň jednu sochu, dakde medzi kostolom a železničnou stanicou. Ale Praha, to je iný level. Viete si predstaviť, čo by bolo, keby všetky tie sochy odrazu ožili a začali pochodovať mestom?

Praha by okamžite mala námet na vlastnú alternatívu Godzilly. Žižkova socha by nechala mŕtvoly komunistických poslancov napospas ich osudu, a dala sa do ničenia budov i s vežičkami.

Pošliapala by najskôr všetkých tých chudákov bežcov, čo sa k nej chodia týrať. Tým by im vlastne uľavila. Potom by strategicky poničila všetky mosty, nasadila trajektóriu komplikovanej pavučiny. Zakončila by svoju púť na Václavskom námestí, smejúc sa. Vyzvala by na súboj Václava, svojho miniatúrneho príbuzného, a samozrejme by to celé vyhrala. Potom by zamierila na Vyšehrad... Hľadela som Žižkovi do oka, fotila som jeho zmeravenú postavu. A viete, verím, že k tomu raz môže dôjsť. Jeho kôň má totiž taký zvláštny výraz, napoly splašený, napoly samopašný. On vie, čo náš čaká, a nevie sa dočkať, kedy to vypukne.

Alternatívna verzia tohto príbehu by postrádala súboj medzi Žižkom a Václavom. Ten druhý by si totiž krátko po prebudení mohol všimnúť, že budova Národného Divadla za ním už je len maketou, obstavanou lešeniami a falošnou silonovou potlačou svojich dávnych dní. Vtedy by to Václav celé zabalil a rozhodol sa, že pôjde radšej strašiť na nejaké krajšie námestie, nech sa nemusí na všetkých fotkách od hanby červenať.

A Pražania by v prípade Žižkovskej apokalypsy zrejme chvíľku strávili v nevedomom blahu. Nechýbali by totiž desiatky sôch oživlých muzikantov, ktorí by si išli zahrať duetá s pouličnými buskermi. V sprievode by za nimi tiahli sochy tanečníkov, potom vlna holubov, ktorá by v panike hľadala svoje nedávne sedadlá. Potom všetci spisovatelia, umelci, architekti. Neznámi padlí vojaci, ktorí by hrdo vykrikovali svoje mená. Plaziace sa bábätká z žižkovskej veže, ktoré by sa po prvý raz pokúšali postaviť na obe nohy. Ak by ten sprievod Žižka videl, azda by sa aj zľutoval. A do Prahy by už nikto necestoval kvôli vežiam.

Vlastniť psa, to vo vás všeličo zmení. Máte odrazu zodpovednosť za ďalšieho živého tvora. Má vás kto doma privítať, aj keď je zvyšok rodiny znenazdajky fuč. Máte sa s kým rozprávať tajnou, bľabotavou rečou, ktorej nik iný nerozumie. Je to slasť.

A keď cestujete, všímate si veci, na ktorých vám predtým nezáležalo.

Už v Glasgowe som sa v istých momentoch pristihla, ako myslím na svojho psa, Laru. A ako sa snažím posúdiť, či by sa jej to či ono miesto, predmet, sústo páčilo. Keď som po prvý raz videla reštauráciu, kde povoľujú psov, okamžite na mňa doľahla ponurá nálada. Keby tu bola so mnou, mohli by sme večerať spolu. Nevadí, že doma ju pri takejto príležitosti hreším a skuvíňam, že jedlo je moje. V Glasgow by som v prípade neochoty či absencie ľudského spoločníka mohla vziať Laru a vyrazili by sme si na rande do reštaurácie.

A v Prahe to tak bolo s parkami. Nechápte ma zle, množstvo a krása pražských parkov apeluje hneď niekoľkým mojim zmyslom. Zmyslu pre bezduché posedávanie na lavičke.

Zmyslu pre pozorovanie okolitých ľudí. Zmyslu pre premietanie si samej seba na určitom mieste v alternatívnej dimenzii. (Napríklad: táto pražská hojdačka by mne, osemročnej, vyvolala zimomriavky.)

No predovšetkým bol zasiahnutý môj psíčkársky zmysel. Toľko zelene! Voľný pohyb psov! Sáčky na zbieranie psích výlučkov! Recyklovateľné! ZDARMA! V takých momentoch si človek želá, aby mohol daný park zrolovať, strčiť si ho do vrecka, a s mašľou ho neskôr prezentovať domácemu miláčikovi ako darček.

Že ide o kondíciu psíčkarsku, nielen moju, to som zistila okamžite. Keď som nazrela do fotogalérie maminho mobilu, väčšinu tvorili parky. A na väčšine boli psi. A dokonca jeden taký papierový sáčok s nami priviezla aj domov, ako suvenír. Nuž, možno sa raz Lara Prahy dožije.

Praha určite patrí k destináciám, pri ktorých si viem predstaviť, že by som kvôli nim mnohé obetovala. Napríklad, ak by som mala možnosť oslavovať svoju päťdesiatku v Prahe, brala by som to. Veď vtedy už budem bohatá, prenajmem hneď tri ázijské bistrá na troch susediacich uličkách, pozvem všetkých mojich tristosedem facebookových priateľov, rodinných príslušníkov, a pekne im aj zabezpečím dopravu. Niektorí k tomu ale nepristupujú tak veľkolepo, tím stačí svadba. A ani nemusí byť skutočná.

V piatok sme zahliadli na ulici nevestu. Ona a jej vyvolení boli obaja z Ázie, sprevádzala ich partia mladých dievčat, zrejme družičiek, a muž, fotograf. Asi mali krátko po alebo pred svadbou a chceli tento deň zvečniť do albumu. Nevestine šaty boli ako vystrihnuté z rozprávky, ale lodičky držala v ruke, niet sa jej čo čudovať; ženícha som si príliš nevšímala, viete, klasika. Keď však prišlo na samotné fotenie, my aj ostatní turisti sme sa pristihli, ako na nich hľadíme až s prílišnou zvedavosťou. Buď to bol pár, ktorému tak záležalo na dobrých fotkách, že si pózy mesiace vpred trénoval. Alebo išlo o fotenie do magazínu.

Spomínaná dvojica nás sprevádzala celý víkend - nevídali sme ju stále, ale zato niekoľkokrát, čo mi slúži ako dostatočný argument na tvrdenie, že nás sledovala. Žartujem. Je pochopiteľné, že tak ako sme my turistické atrakcie navštevovali za účelom obohatenia sa, aj oni nimi chceli obohatiť vydanie časopisu, na ktorom práve pracovali. Nie som si istá, či išlo o fotenie reklamné, alebo ho bude sprevádzať aj krátka reportáž o krásach Prahy. No nech už zakotvia kdekoľvek, snáď si na nich verejnosť pochutná. V objatí pred Prašnou bránou, potom pri cestičke vedúcej ku Karlovmu mostu. Darilo sa im vypratávať tieto verejné priestory ešte lepšie ako skupinkám na segwayoch.

Zaujímalo by ma, ako sa pri tom fotení cítili. To nevravím zlomyseľne, len zo skutočnej zvedavosti. S takým obecenstvom - mali trému? Alebo sú zvyknutí na horšie? Vnímali svoje okolie, alebo sa celkom sústredili na pózovanie? Cítili sa aspoň na okamih ako skutočný novomanželský pár? Zaplatili im to trmácanie sa v kostýmoch, za rôznorodého počasia, v nepohodlných topánkach, a naprataných uličkách, dostatočne? Vrátili by sa do Prahy na svoju skutočnú svadbu?

V piatok ma pohľad na nich zrejme vykoľajil. Lebo keď som na druhý deň uvidela vo Vrtbovských záhradách ďalší svadobný pár, trvalo mi, kým som uverila, že ich ceremónia je skutočne skutočná. Časť záhrad bola verejnosti neprístupná, tam si hodovali svadobčania. Ak však dúfali v súkromie, prepočítali sa. Celé záhrady sú budované na princíp terás, pravidelne stúpajúcich, až má človek skvelý výhľad na celú Prahu. Ako sme tam tak s inými návštevníkmi stáli, obzerali sme nielen kostoly a vežičky, ale aj samotný sobáš.
Orchestrálny pochod doľahol až k nám, a potom nevesta ceremoniálne vykročila s otcom naprieč záhradkou, po krásnom zelenom trávniku. Dohliadli sme aj na ich rodiny, ktoré sa na obrad dívali z preskleného interiéru. Náš výhľad bol tak presný, že mamina dokázala vecne skonštatovať, ako veľmi sa nevesta podobá na svoju matku. Opäť som sa zamyslela, ako to tomu páru muselo pripadať. Zrejme si zaplatili za súkromnú svadbu, a tu na nich čumeli desiatky cudzích okoloidúcich, s fotoaparátmi v rukách. Zatiaľ čo falošný pár uvidíte azda v dákom reklamnom katalógu, tento bude mať svoje miesto v rodinných albumoch a rozprávaniach. A ani za to nebudú mať zaplatené.

Nuž, našla som odrazu pochopenie pre nevestu. Krátko pred vstupom do záhrad som ju videla v uličke fajčiť spolu s družičkami. Zachádzala som sa nad tým, či chce naozaj šaty zamoriť pachom cigariet. Ale spravila správnu vec. Totiž, ten pach si zachovala len pre seba a svojich blízkych. Nikto z nás k nemu nemal prístup. A tak si bude môcť vždy pripomínať, že aspoň ten cigaretový smog nepatril nikomu, na kom jej nezáležalo.

Spomínala som, že sme sa rozhodli namiesto metra šetriť na riadnu večeru. Málokedy večeriame v podnikoch, preto ma tento plán v kútiku duše nadchol. Znamenal, že náš výlet skutočne nie je len hocijakým iným trojdňom. Išlo o Udalosť.

Preto som nenápadne takmer celý deň pokukovala po tunajších reštauráciách. Plnými dúškami vdychovala vône jedla na ulici, snažiac sa identifikovať, čo a kde je ich zdrojom. Videla som, že Praha v svojej kozmopolitnosti ponúka širokú škálu národných kuchýň - tradičná česká, čínska, mexická, indická, jednému sa z toho hlava točí.

S bratom sme sa smiali, že v pražských uliciach by sa ľahko stratilo. Budovy sú podobné, a na každom rohu nájde človek minimarket Večierku. Prúdi z nich na ulicu jednoliaty puch, taký zvláštne zatuchnutý. Pri pokladni sa na vás zväčša usmieva Ázijčan so sčesanou ofinkou. Na mnohých sú nápisy v ruštine, prezrádzajúce, že majú k dispozícii i tovar pre miestnych prisťahovalcov. Sú si navzájom tak podobné, že keď zídete po Italskej a pokračujete dolu Vinohradskou, na okamih máte pocit, že ste sa len točili v kruhu - veď tu je zas tá Večierka so žltými okenicami, preboha.
Podobne to bolo aj s ázijskými reštauráciami. Rozlišovali sa mi jednoduchšie, než ich supermarketoví príbuzní, no predsa sa ponášali na tapetu, ktorou niekto potiahol pražské omietky. Tu bola ázijská, čo sa špecializovala na thajskú kuchyňu, tu thajská, ktorá však mala aj vietnamské ponuku. Pri vchode ľudí lákalo menu na plastovej tabuľke, jednotlivé jedlá odfotené aj s bleskom, s cenovkou pri fotke v clipartovej hviezdičke. Väčšina viedla do pivnice, niektoré mali pri dverách poháriky s letáčikmi, ktoré vám dávali možnosť vrátiť sa, ak by vás menu zaujalo. Teda, ak by ste v tej spleti našli tú správnu reštauráciu, z ktorej ste si letáčik potiahli.

Našu vyvolenú sme našli tuším na Italskej. Taktiež bola z rodu pivničných, pri vstupe nás vítalo mladé dievča za barom. Uistili sme sa, že sa dá platiť kartou, hoci na dverách bola o tom nálepka. Radšej za takých, čo nevedia čítať, než za takých, čo nevedia platiť. V celej reštaurácii okrem nás nebolo jediného hosťa. Nebudem klamať, trochu mi to naháňalo strach.

Boli sme zavedení do podzemnej miestnosti s malým okienkom, ale kopou rastlín. Na stenách viseli osvetlené plagáty, na stoloch nás už čakal rad kondimentov a príboru. Usadili sme sa a dúfali, že nejde o samoobsluhu. Dievčina spoza baru nebola jediným členom obsluhy - staršia žena nám po chvíľke priniesla menu. Keď si všimla naše sústredené výrazy, trefne sa vytratila. Výber bol totiž poriadny, väčšina jedál neznáma.

Záchytné body sme mali, ale ako sa človek v rýchlosti rozhodne, či chce kačicu, kura, alebo hovädzie? S rezancami sklenými, vaječnými, ryžovými, ba azda radšej s ryžou samotnou? Omáčky, zelenina, spôsob prípravy... Toľko variácií verzus ja, čo do reštaurácie ide raz za pol roka. Musela som sa uistiť, že sa rozhodnem správne. Mamina a Fred vyzerali rovnako stratene, dokonca som sa začínala báť, že oľutovali náš výber podniku. Keď sa predavačka vrátila, predsa som jej zahlásila svoju objednávku, snažiac sa tváriť presvedčivo, nech aspoň niekto z nás vyzerá, že tu byť chce.

Rezance s kuracím mäsom, sladkokyslou omáčkou, arašidmi, zeleninou, smaženou cibuľkou na vrchu. Asi mi tá presvedčivosť išla, lebo mamina a Fred si vzápätí objednali to isté. Opadla z nás tým neistota, a v čakaní na jedlo, vediac, že ozaj príde, sme sa konečne opreli o stoličky a rozuzlili sa nám jazyky. Za mojím chrbtom bola vyvesená tabuľa s niektorými jedlami z tunajšej ponuky. Fredymu na ňu padol zrak a s humorom zahlásil, že nabudúce si dá jedlo zvané "Bun Bo Nam Bo." Otočila som sa, že ho obzriem a - nuž, presne to som nám objednala. Jedine, že s kuracinou. Všetci sme sa rozosmiali.

Našťastie smiech v tomto prípade nepredchádzal plač. Po celú dobu som v lone opatrovala fotoaparát, verného celodenného spoločníka. Chcela som ním zvečniť aj našu večeru, prirodzene. Spamätala som sa však, až keď boli všetky tri misky celkom prázdne. Len kde-tu som zaostrila na zvyšky omáčky, zopár čiernych sezamových semienok, a stonku z koriandru. Tie misky sme takmer vylízali, rituálne, v priebehu niekoľkých minút. Chutilo nám tak, že na fotky, obavy, i celodenné trápenie sme počas jedenia zabudli. Už teraz rozmýšľam, ako toto jedlo čo najhodnovernejšie zopakovať. Asi sa mi to nikdy nepodarí, ale aspoň ma bude hriať spomienka naň. Mňam, pochybné pivnice naozaj skrývajú tie najlepšie klenoty.

Unavuje ma čítať o tom, ako ľudia medzi sebou strácajú kontakt. Ako nahrádzajú vrúcne osobné vzťahy technológiou. Ako utekajú od reality, obracajú sa navzájom chrbtom.

Technológia je z veľkej časti práve o udržiavaní kontaktov. Áno, nie vždy je kontakt taký úprimný, akým by bol z prvej ruky, ale verte, že keď netúžite po ničom inom len rozprávať sa s priateľkou vzdialenou niekoľko sto kilometrov, aj Skype vám postačí. A technológia síce k nášmu pojímaniu sveta pribudla, zdráham sa však povedať, že by rázne potlačila našu ľudskú náturu.

Momentov, kedy som si počas výletu vrúcne povzdychla nad našou spriaznenosťou bolo niekoľko. Keď sme na Staromestskom námestí dorazili pred orloj, a stali sa tak na pár sekúnd súčasťou pohyblivého mora, ktoré synchronizovane otočilo hlavy (a foťáky) k oblohe. Vzdychali sme pri pomyslení, že konečne aj my máme možnosť zahliadnuť túto slávnu šou. A v cudzom jazyku vzdychali pri nás rodiny zo všetkých kútov sveta.

Takisto na Karlovom moste, rozohriati z priameho slnka, unavení cesty. Náročky sme po ňom kráčali pomaly, užívali si, kde sme, čo sme, ako sme. Predsa nám už v polovici ale bolo dlho, tie húfy po čase začnú byť únavné. Vtedy, keď je človek napomedzí ospalosti a slasti, vždy mu dobre padne obrátiť sa na boha, ak aj v nijakého neverí. "Ach, bože." "Ježiši." "Kriste pane."

Málokedy týmito prejavmi nejakého boha naozaj oslovujeme, jednoducho sa obraciame na vyššiu silu, aby nás bolo počuť, aby boli naše pocity vyslyšané. Na Karlovom moste nám išla oproti skupinka, riešiaca to podobne. "Alah, Alah," vravela si popod nos teta so zdobenými náramkami. Úplne sme sa s ňou vtedy stotožnili, zabúdajúc na náboženstvá, rozdiely, nekompaktnosť rečí. Handrkujeme sa na svete kvôli právam uctievať to či ono božstvo, všetci sme však vo svojom vnútri na rovnakej vlne. A tu sa to prejavilo, keď sme po jej odchode len súcitne pokyvkávali hlavou.

V Katedrále Sv. Víta väčšina turistov fotí fresky, farebné, vykladané okná, či masívny oltár. (Nemyslite si, aj ja som si ich zvečnila.) No moju pozornosť upútala nielen táto nádhera, ale turisti samotní. Rôzne národnosti, milióny rôznych značiek fotoaparátov, rodiny či poznávacie zájazdy - no všetci s podobnými úsmevmi, pravdepodobne s podobnými zábermi, i s podobným zámerom. Ja som skončila na fotkách desiatok z nich. Oni skončili na mojich. Pravdepodobne sa s nikým z nich už nikdy nestretnem, no oni majú zvečnenú mňa, ja mám zvečnených ich. V jeden moment sa naše cesty preťali, a máme o tom dôkaz. Poetické, však?

Nedá mi nespomenúť azda najkrajší dôkaz našej zdieľanej humanity, hoci sa odohral už po príchode domov. Začal ponurým šeptom pasažierov vlaku, keď si postupne začali uvedomovať, že obloha sa zaťahuje. Pokračoval, keď všetci začali v duchu plánovať, ako pred búrkou ufrngnúť čo najchytrejšie. Akoby bolo vo vzduchu počuť ten šum, čo všetkým pracovali rozumy na plné obrátky. Vyvrcholil v príjazdovej hale, kedy sa odchádzajúci i prichádzajúci cestujúci zhromažďovali pred oknami stanice, sledujúc prichádzajúcu skázu. Sú skrátka veci, ktoré nás dokážu zjednotiť: historické pamiatky a prírodné katastrofy. V momente kedy po prvý raz zahrmelo, celá hala akoby nadskočila v jednotnom kŕči, následne si vydýchla. Tí, čo cestovali preč, ľutovali tých, čo zo stanice museli preplávať domov. Tí, čo už mali potulky za sebou, závideli tým, ktorých čakalo jedine pohodlie vlaku.

Ja, Fredy a mamina sme na to išli dobrodružne. Priniesli sme predsa vetrovky, tak ich doparoma využijeme. Desať metrov od stanice som už mala v topánkach mláky. Šinuli sme si to dolu ulicou ako zástup husí, hľadiaci si jedine pod nohy. Predsa, keď sme natrafili na iného brodiča, venovali sme mu pobavený úsmev. "To sme ale trafení, čo? V takomto počasí na ulici..." Smiala som sa sama na sebe, keď som pri pokuse vyhnúť sa kaluži stúpila priamo do žliabku plného vody. Vedľa mňa utekal muž pod dáždnikom, neznámy, ale mala som pocit, že sa smial so mnou. Nie nad mojou nešikovnosťou, ale nad naším zdieľaným krížom. Celú dobu ma bičovali kvapky dažďa, no po prvý raz som necítila svalovku predchádzajúcich dní, chlad, žiadnu neistotu.  Išlo o zlatý klinec našej pražskej kapitoly. Nebola by to nuda, keby sme sa vrátili len tak, lážo plážo, bez takéhoto zavŕšenia?