Letom svetom: júla 2016

Dobrodružstvo na Vltave, časť tretia.

foto piatok, júla 08, 2016

Záverečná časť nášho trojdňového cestopisu: v Prahe je veľa sôch, parkov, svadieb, supermarketov, a reštaurácií. V neposlednom rade i ľudí, ale tých je veľa všade.

Stosochatá Praha.

O Prahe sa vždy rozpráva v súvislosti s jej desiatkami vežičiek. Zelenými od machu, zhrdzavenými od dažďa, kamennými, spred dávnych rokov. A má ich teda dosť, hoci Fred najskôr vyjadril pochybnosti. Ale ďalšia vec, ktorej má Praha habadej? Tou sú sochy.

Nuž, dnes si už hádam každá slušná polo-dedina môže dovoliť aspoň jednu sochu, dakde medzi kostolom a železničnou stanicou. Ale Praha, to je iný level. Viete si predstaviť, čo by bolo, keby všetky tie sochy odrazu ožili a začali pochodovať mestom?

Praha by okamžite mala námet na vlastnú alternatívu Godzilly. Žižkova socha by nechala mŕtvoly komunistických poslancov napospas ich osudu, a dala sa do ničenia budov i s vežičkami.

Pošliapala by najskôr všetkých tých chudákov bežcov, čo sa k nej chodia týrať. Tým by im vlastne uľavila. Potom by strategicky poničila všetky mosty, nasadila trajektóriu komplikovanej pavučiny. Zakončila by svoju púť na Václavskom námestí, smejúc sa. Vyzvala by na súboj Václava, svojho miniatúrneho príbuzného, a samozrejme by to celé vyhrala. Potom by zamierila na Vyšehrad... Hľadela som Žižkovi do oka, fotila som jeho zmeravenú postavu. A viete, verím, že k tomu raz môže dôjsť. Jeho kôň má totiž taký zvláštny výraz, napoly splašený, napoly samopašný. On vie, čo náš čaká, a nevie sa dočkať, kedy to vypukne.

Alternatívna verzia tohto príbehu by postrádala súboj medzi Žižkom a Václavom. Ten druhý by si totiž krátko po prebudení mohol všimnúť, že budova Národného Divadla za ním už je len maketou, obstavanou lešeniami a falošnou silonovou potlačou svojich dávnych dní. Vtedy by to Václav celé zabalil a rozhodol sa, že pôjde radšej strašiť na nejaké krajšie námestie, nech sa nemusí na všetkých fotkách od hanby červenať.

A Pražania by v prípade Žižkovskej apokalypsy zrejme chvíľku strávili v nevedomom blahu. Nechýbali by totiž desiatky sôch oživlých muzikantov, ktorí by si išli zahrať duetá s pouličnými buskermi. V sprievode by za nimi tiahli sochy tanečníkov, potom vlna holubov, ktorá by v panike hľadala svoje nedávne sedadlá. Potom všetci spisovatelia, umelci, architekti. Neznámi padlí vojaci, ktorí by hrdo vykrikovali svoje mená. Plaziace sa bábätká z žižkovskej veže, ktoré by sa po prvý raz pokúšali postaviť na obe nohy. Ak by ten sprievod Žižka videl, azda by sa aj zľutoval. A do Prahy by už nikto necestoval kvôli vežiam.

Parky a diagnóza psíčkara.

Vlastniť psa, to vo vás všeličo zmení. Máte odrazu zodpovednosť za ďalšieho živého tvora. Má vás kto doma privítať, aj keď je zvyšok rodiny znenazdajky fuč. Máte sa s kým rozprávať tajnou, bľabotavou rečou, ktorej nik iný nerozumie. Je to slasť.

A keď cestujete, všímate si veci, na ktorých vám predtým nezáležalo.

Už v Glasgowe som sa v istých momentoch pristihla, ako myslím na svojho psa, Laru. A ako sa snažím posúdiť, či by sa jej to či ono miesto, predmet, sústo páčilo. Keď som po prvý raz videla reštauráciu, kde povoľujú psov, okamžite na mňa doľahla ponurá nálada. Keby tu bola so mnou, mohli by sme večerať spolu. Nevadí, že doma ju pri takejto príležitosti hreším a skuvíňam, že jedlo je moje. V Glasgow by som v prípade neochoty či absencie ľudského spoločníka mohla vziať Laru a vyrazili by sme si na rande do reštaurácie.

A v Prahe to tak bolo s parkami. Nechápte ma zle, množstvo a krása pražských parkov apeluje hneď niekoľkým mojim zmyslom. Zmyslu pre bezduché posedávanie na lavičke.

Zmyslu pre pozorovanie okolitých ľudí. Zmyslu pre premietanie si samej seba na určitom mieste v alternatívnej dimenzii. (Napríklad: táto pražská hojdačka by mne, osemročnej, vyvolala zimomriavky.)

No predovšetkým bol zasiahnutý môj psíčkársky zmysel. Toľko zelene! Voľný pohyb psov! Sáčky na zbieranie psích výlučkov! Recyklovateľné! ZDARMA! V takých momentoch si človek želá, aby mohol daný park zrolovať, strčiť si ho do vrecka, a s mašľou ho neskôr prezentovať domácemu miláčikovi ako darček.

Že ide o kondíciu psíčkarsku, nielen moju, to som zistila okamžite. Keď som nazrela do fotogalérie maminho mobilu, väčšinu tvorili parky. A na väčšine boli psi. A dokonca jeden taký papierový sáčok s nami priviezla aj domov, ako suvenír. Nuž, možno sa raz Lara Prahy dožije.

Perfektné miesto na svadbu. Falošnú.

Praha určite patrí k destináciám, pri ktorých si viem predstaviť, že by som kvôli nim mnohé obetovala. Napríklad, ak by som mala možnosť oslavovať svoju päťdesiatku v Prahe, brala by som to. Veď vtedy už budem bohatá, prenajmem hneď tri ázijské bistrá na troch susediacich uličkách, pozvem všetkých mojich tristosedem facebookových priateľov, rodinných príslušníkov, a pekne im aj zabezpečím dopravu. Niektorí k tomu ale nepristupujú tak veľkolepo, tím stačí svadba. A ani nemusí byť skutočná.

V piatok sme zahliadli na ulici nevestu. Ona a jej vyvolení boli obaja z Ázie, sprevádzala ich partia mladých dievčat, zrejme družičiek, a muž, fotograf. Asi mali krátko po alebo pred svadbou a chceli tento deň zvečniť do albumu. Nevestine šaty boli ako vystrihnuté z rozprávky, ale lodičky držala v ruke, niet sa jej čo čudovať; ženícha som si príliš nevšímala, viete, klasika. Keď však prišlo na samotné fotenie, my aj ostatní turisti sme sa pristihli, ako na nich hľadíme až s prílišnou zvedavosťou. Buď to bol pár, ktorému tak záležalo na dobrých fotkách, že si pózy mesiace vpred trénoval. Alebo išlo o fotenie do magazínu.

Spomínaná dvojica nás sprevádzala celý víkend - nevídali sme ju stále, ale zato niekoľkokrát, čo mi slúži ako dostatočný argument na tvrdenie, že nás sledovala. Žartujem. Je pochopiteľné, že tak ako sme my turistické atrakcie navštevovali za účelom obohatenia sa, aj oni nimi chceli obohatiť vydanie časopisu, na ktorom práve pracovali. Nie som si istá, či išlo o fotenie reklamné, alebo ho bude sprevádzať aj krátka reportáž o krásach Prahy. No nech už zakotvia kdekoľvek, snáď si na nich verejnosť pochutná. V objatí pred Prašnou bránou, potom pri cestičke vedúcej ku Karlovmu mostu. Darilo sa im vypratávať tieto verejné priestory ešte lepšie ako skupinkám na segwayoch.

Zaujímalo by ma, ako sa pri tom fotení cítili. To nevravím zlomyseľne, len zo skutočnej zvedavosti. S takým obecenstvom - mali trému? Alebo sú zvyknutí na horšie? Vnímali svoje okolie, alebo sa celkom sústredili na pózovanie? Cítili sa aspoň na okamih ako skutočný novomanželský pár? Zaplatili im to trmácanie sa v kostýmoch, za rôznorodého počasia, v nepohodlných topánkach, a naprataných uličkách, dostatočne? Vrátili by sa do Prahy na svoju skutočnú svadbu?

V piatok ma pohľad na nich zrejme vykoľajil. Lebo keď som na druhý deň uvidela vo Vrtbovských záhradách ďalší svadobný pár, trvalo mi, kým som uverila, že ich ceremónia je skutočne skutočná. Časť záhrad bola verejnosti neprístupná, tam si hodovali svadobčania. Ak však dúfali v súkromie, prepočítali sa. Celé záhrady sú budované na princíp terás, pravidelne stúpajúcich, až má človek skvelý výhľad na celú Prahu. Ako sme tam tak s inými návštevníkmi stáli, obzerali sme nielen kostoly a vežičky, ale aj samotný sobáš.

Orchestrálny pochod doľahol až k nám, a potom nevesta ceremoniálne vykročila s otcom naprieč záhradkou, po krásnom zelenom trávniku. Dohliadli sme aj na ich rodiny, ktoré sa na obrad dívali z preskleného interiéru. Náš výhľad bol tak presný, že mamina dokázala vecne skonštatovať, ako veľmi sa nevesta podobá na svoju matku. Opäť som sa zamyslela, ako to tomu páru muselo pripadať. Zrejme si zaplatili za súkromnú svadbu, a tu na nich čumeli desiatky cudzích okoloidúcich, s fotoaparátmi v rukách. Zatiaľ čo falošný pár uvidíte azda v dákom reklamnom katalógu, tento bude mať svoje miesto v rodinných albumoch a rozprávaniach. A ani za to nebudú mať zaplatené.

Nuž, našla som odrazu pochopenie pre nevestu. Krátko pred vstupom do záhrad som ju videla v uličke fajčiť spolu s družičkami. Zachádzala som sa nad tým, či chce naozaj šaty zamoriť pachom cigariet. Ale spravila správnu vec. Totiž, ten pach si zachovala len pre seba a svojich blízkych. Nikto z nás k nemu nemal prístup. A tak si bude môcť vždy pripomínať, že aspoň ten cigaretový smog nepatril nikomu, na kom jej nezáležalo.

Pivničné klenoty.

Spomínala som, že sme sa rozhodli namiesto metra šetriť na riadnu večeru. Málokedy večeriame v podnikoch, preto ma tento plán v kútiku duše nadchol. Znamenal, že náš výlet skutočne nie je len hocijakým iným trojdňom. Išlo o Udalosť.

Preto som nenápadne takmer celý deň pokukovala po tunajších reštauráciách. Plnými dúškami vdychovala vône jedla na ulici, snažiac sa identifikovať, čo a kde je ich zdrojom. Videla som, že Praha v svojej kozmopolitnosti ponúka širokú škálu národných kuchýň - tradičná česká, čínska, mexická, indická, jednému sa z toho hlava točí.

S bratom sme sa smiali, že v pražských uliciach by sa ľahko stratilo. Budovy sú podobné, a na každom rohu nájde človek minimarket Večierku. Prúdi z nich na ulicu jednoliaty puch, taký zvláštne zatuchnutý. Pri pokladni sa na vás zväčša usmieva Ázijčan so sčesanou ofinkou. Na mnohých sú nápisy v ruštine, prezrádzajúce, že majú k dispozícii i tovar pre miestnych prisťahovalcov. Sú si navzájom tak podobné, že keď zídete po Italskej a pokračujete dolu Vinohradskou, na okamih máte pocit, že ste sa len točili v kruhu - veď tu je zas tá Večierka so žltými okenicami, preboha.

Podobne to bolo aj s ázijskými reštauráciami. Rozlišovali sa mi jednoduchšie, než ich supermarketoví príbuzní, no predsa sa ponášali na tapetu, ktorou niekto potiahol pražské omietky. Tu bola ázijská, čo sa špecializovala na thajskú kuchyňu, tu thajská, ktorá však mala aj vietnamské ponuku. Pri vchode ľudí lákalo menu na plastovej tabuľke, jednotlivé jedlá odfotené aj s bleskom, s cenovkou pri fotke v clipartovej hviezdičke. Väčšina viedla do pivnice, niektoré mali pri dverách poháriky s letáčikmi, ktoré vám dávali možnosť vrátiť sa, ak by vás menu zaujalo. Teda, ak by ste v tej spleti našli tú správnu reštauráciu, z ktorej ste si letáčik potiahli.

Našu vyvolenú sme našli tuším na Italskej. Taktiež bola z rodu pivničných, pri vstupe nás vítalo mladé dievča za barom. Uistili sme sa, že sa dá platiť kartou, hoci na dverách bola o tom nálepka. Radšej za takých, čo nevedia čítať, než za takých, čo nevedia platiť. V celej reštaurácii okrem nás nebolo jediného hosťa. Nebudem klamať, trochu mi to naháňalo strach.

Boli sme zavedení do podzemnej miestnosti s malým okienkom, ale kopou rastlín. Na stenách viseli osvetlené plagáty, na stoloch nás už čakal rad kondimentov a príboru. Usadili sme sa a dúfali, že nejde o samoobsluhu. Dievčina spoza baru nebola jediným členom obsluhy - staršia žena nám po chvíľke priniesla menu. Keď si všimla naše sústredené výrazy, trefne sa vytratila. Výber bol totiž poriadny, väčšina jedál neznáma.

Záchytné body sme mali, ale ako sa človek v rýchlosti rozhodne, či chce kačicu, kura, alebo hovädzie? S rezancami sklenými, vaječnými, ryžovými, ba azda radšej s ryžou samotnou? Omáčky, zelenina, spôsob prípravy... Toľko variácií verzus ja, čo do reštaurácie ide raz za pol roka. Musela som sa uistiť, že sa rozhodnem správne. Mamina a Fred vyzerali rovnako stratene, dokonca som sa začínala báť, že oľutovali náš výber podniku. Keď sa predavačka vrátila, predsa som jej zahlásila svoju objednávku, snažiac sa tváriť presvedčivo, nech aspoň niekto z nás vyzerá, že tu byť chce.

Rezance s kuracím mäsom, sladkokyslou omáčkou, arašidmi, zeleninou, smaženou cibuľkou na vrchu. Asi mi tá presvedčivosť išla, lebo mamina a Fred si vzápätí objednali to isté. Opadla z nás tým neistota, a v čakaní na jedlo, vediac, že ozaj príde, sme sa konečne opreli o stoličky a rozuzlili sa nám jazyky. Za mojím chrbtom bola vyvesená tabuľa s niektorými jedlami z tunajšej ponuky. Fredymu na ňu padol zrak a s humorom zahlásil, že nabudúce si dá jedlo zvané "Bun Bo Nam Bo." Otočila som sa, že ho obzriem a - nuž, presne to som nám objednala. Jedine, že s kuracinou. Všetci sme sa rozosmiali.

Našťastie smiech v tomto prípade nepredchádzal plač. Po celú dobu som v lone opatrovala fotoaparát, verného celodenného spoločníka. Chcela som ním zvečniť aj našu večeru, prirodzene. Spamätala som sa však, až keď boli všetky tri misky celkom prázdne. Len kde-tu som zaostrila na zvyšky omáčky, zopár čiernych sezamových semienok, a stonku z koriandru. Tie misky sme takmer vylízali, rituálne, v priebehu niekoľkých minút. Chutilo nám tak, že na fotky, obavy, i celodenné trápenie sme počas jedenia zabudli. Už teraz rozmýšľam, ako toto jedlo čo najhodnovernejšie zopakovať. Asi sa mi to nikdy nepodarí, ale aspoň ma bude hriať spomienka naň. Mňam, pochybné pivnice naozaj skrývajú tie najlepšie klenoty.

Ach, tá ľudskosť.

Unavuje ma čítať o tom, ako ľudia medzi sebou strácajú kontakt. Ako nahrádzajú vrúcne osobné vzťahy technológiou. Ako utekajú od reality, obracajú sa navzájom chrbtom.

Technológia je z veľkej časti práve o udržiavaní kontaktov. Áno, nie vždy je kontakt taký úprimný, akým by bol z prvej ruky, ale verte, že keď netúžite po ničom inom len rozprávať sa s priateľkou vzdialenou niekoľko sto kilometrov, aj Skype vám postačí. A technológia síce k nášmu pojímaniu sveta pribudla, zdráham sa však povedať, že by rázne potlačila našu ľudskú náturu.

Momentov, kedy som si počas výletu vrúcne povzdychla nad našou spriaznenosťou bolo niekoľko. Keď sme na Staromestskom námestí dorazili pred orloj, a stali sa tak na pár sekúnd súčasťou pohyblivého mora, ktoré synchronizovane otočilo hlavy (a foťáky) k oblohe. Vzdychali sme pri pomyslení, že konečne aj my máme možnosť zahliadnuť túto slávnu šou. A v cudzom jazyku vzdychali pri nás rodiny zo všetkých kútov sveta.

Takisto na Karlovom moste, rozohriati z priameho slnka, unavení cesty. Náročky sme po ňom kráčali pomaly, užívali si, kde sme, čo sme, ako sme. Predsa nám už v polovici ale bolo dlho, tie húfy po čase začnú byť únavné. Vtedy, keď je človek napomedzí ospalosti a slasti, vždy mu dobre padne obrátiť sa na boha, ak aj v nijakého neverí. "Ach, bože." "Ježiši." "Kriste pane."

Málokedy týmito prejavmi nejakého boha naozaj oslovujeme, jednoducho sa obraciame na vyššiu silu, aby nás bolo počuť, aby boli naše pocity vyslyšané. Na Karlovom moste nám išla oproti skupinka, riešiaca to podobne. "Alah, Alah," vravela si popod nos teta so zdobenými náramkami. Úplne sme sa s ňou vtedy stotožnili, zabúdajúc na náboženstvá, rozdiely, nekompaktnosť rečí. Handrkujeme sa na svete kvôli právam uctievať to či ono božstvo, všetci sme však vo svojom vnútri na rovnakej vlne. A tu sa to prejavilo, keď sme po jej odchode len súcitne pokyvkávali hlavou.

V Katedrále Sv. Víta väčšina turistov fotí fresky, farebné, vykladané okná, či masívny oltár. (Nemyslite si, aj ja som si ich zvečnila.) No moju pozornosť upútala nielen táto nádhera, ale turisti samotní. Rôzne národnosti, milióny rôznych značiek fotoaparátov, rodiny či poznávacie zájazdy - no všetci s podobnými úsmevmi, pravdepodobne s podobnými zábermi, i s podobným zámerom. Ja som skončila na fotkách desiatok z nich. Oni skončili na mojich. Pravdepodobne sa s nikým z nich už nikdy nestretnem, no oni majú zvečnenú mňa, ja mám zvečnených ich. V jeden moment sa naše cesty preťali, a máme o tom dôkaz. Poetické, však?

Nedá mi nespomenúť azda najkrajší dôkaz našej zdieľanej humanity, hoci sa odohral už po príchode domov. Začal ponurým šeptom pasažierov vlaku, keď si postupne začali uvedomovať, že obloha sa zaťahuje. Pokračoval, keď všetci začali v duchu plánovať, ako pred búrkou ufrngnúť čo najchytrejšie. Akoby bolo vo vzduchu počuť ten šum, čo všetkým pracovali rozumy na plné obrátky. Vyvrcholil v príjazdovej hale, kedy sa odchádzajúci i prichádzajúci cestujúci zhromažďovali pred oknami stanice, sledujúc prichádzajúcu skázu. Sú skrátka veci, ktoré nás dokážu zjednotiť: historické pamiatky a prírodné katastrofy. V momente kedy po prvý raz zahrmelo, celá hala akoby nadskočila v jednotnom kŕči, následne si vydýchla. Tí, čo cestovali preč, ľutovali tých, čo zo stanice museli preplávať domov. Tí, čo už mali potulky za sebou, závideli tým, ktorých čakalo jedine pohodlie vlaku.

Ja, Fredy a mamina sme na to išli dobrodružne. Priniesli sme predsa vetrovky, tak ich doparoma využijeme. Desať metrov od stanice som už mala v topánkach mláky. Šinuli sme si to dolu ulicou ako zástup husí, hľadiaci si jedine pod nohy. Predsa, keď sme natrafili na iného brodiča, venovali sme mu pobavený úsmev. "To sme ale trafení, čo? V takomto počasí na ulici..." Smiala som sa sama na sebe, keď som pri pokuse vyhnúť sa kaluži stúpila priamo do žliabku plného vody. Vedľa mňa utekal muž pod dáždnikom, neznámy, ale mala som pocit, že sa smial so mnou. Nie nad mojou nešikovnosťou, ale nad naším zdieľaným krížom. Celú dobu ma bičovali kvapky dažďa, no po prvý raz som necítila svalovku predchádzajúcich dní, chlad, žiadnu neistotu. Išlo o zlatý klinec našej pražskej kapitoly. Nebola by to nuda, keby sme sa vrátili len tak, lážo plážo, bez takéhoto zavŕšenia?

Dobrodružstvo na Vltave, časť druhá.

foto utorok, júla 05, 2016

Čo sme ešte v Prahe zažili? V tejto epizóde: trdelníky, túry, šťastie i bez štvorlístkov, a hlboké zamyslenia o káve a domove!

Kultúrne artefakty či bohapustý podvod?

Každá krajina má svoje vlastné. Oslavované vynálezy, ktorými sa pýši pred turistami. Úlomky ľudskej šikovnosti, ktoré sa stali populárnymi, a národ sa na nich odrazu zatúžil podieľať. Niektoré sú dokonca chránené zákonmi. O iných si len krajania vášnivo šepkajú, snažiac sa ešte väčšmi povzniesť jedinečnosť daného artefaktu.

Na Slovensku ich máme niekoľko. Tatry. Bryndza. Žinčica. Grafitmi zdehonestované vlakové vagóny. Brutalistická architektúra. A trdelníky.

Poviem vám však, nikdy v živote som nevidela viac trdelníkov ako počas výletu do Prahy. Drevené stánky a malé predajne lemovali každú väčšiu ulicu. Trdelníky boli klasické, orieškové, karamelové, čokoládové. Najnovší hit bol, a to sa skláňam autorovi, trdelník plnený zmrzlinou.

Ako malá som ich existenciu vnímala väčšmi. Azda je to preto, že vtedy na ne ešte moji rodičia nezanevreli, a teda nám ich kupovali častejšie. Dnes vo svojom meste poznám presne jednu destináciu, kde si turista trdelník môže zakúpiť. Ale buďme úprimní, turisti do Nových Zámkov príliš nechodia. A ak by prišli, stánok s trdelníkmi by prešli v hone za nákupným centrom, ktoré sa za ním týči.

Trdelníky máme na Slovensku označené akýmsi krajinným copyrightom. Vraj sme ich vymysleli, sú súčasťou kultúrneho dedičstva. V Prahe by ste to však nezistili. Pýšia sa nimi tak intenzívne a ohlušujúco, až som im to miestami sama uverila. A zakaždým keď mi oproti išiel dáky Dán, labužnícky dolujúci zmrzlinu z krehkého, rozvoniavajúceho komínu, súcitila som s ním. "Tak aj teba nachytali."

Moji rodičia kedysi trdelníky milovali. Ale tak, ako je to s mnohými vecami, aj tie im už dnes pripadajú iba slabou napodobeninou tých bývalých. Sú suché, majú lepšiu arómu ako chuť, na posýpke predajcovia šetria. A zvyčajne, keď sa o nich rozprávajú, použijú maďarský názov, "kürtőskalács". Vraj ho jedávali na Balatone, keď tam chodievali s kamarátmi. Možno je to práve ich rozprávaním o tomto mýtickom druhu trdelníku, ktorý už vyhynul, že sa k trdelníku ako Slovenka príliš nemám. Tá slasť, ktorú vkladajú do slova "kürtőskalács", akoby sa im pri jeho vyslovení už hromadili sliny, ma celkom presvedčila. Že trdelník môže byť v Prahe český, na Slovensku zákonom chránený, ale dušou je zrejme maďarský. Hlavné je, že keď sa k nemu dostane turista, je celkom univerzálny.

Podobnú vec sme zažili aj so sochou Žižku na Vítkove. Najskôr web-stránky tvrdili, že ide o najväčší pomník v strednej Európe. Potom turistická mapa, že ide o najväčšiu jazdeckú sochu v Európe. No, a nakoniec tabuľa v Prahe, že je to najväčšia socha svojho druhu na svete. Je na vás, čomu uveríte.

Veď aj srdce Európy je v Rakúsku. Teda, kým sa nedočítate, že je vlastne v Kremnici.

Chodec tvrdohlavý, podskupina lacný turista.

Istý múdry lev raz povedal: "Pohliadni, Simba. Všetko, na čo dovidíš, bude raz tvojím kráľovstvom." Práve ním som sa rozhodla počas nášho výletu inšpirovať. Lenže ja som, na rozdiel od Mufasu, hlúpejší filozof. A taktiež nie som lev – všade musím po dvoch, nie po štyroch. "Pokiaľ na to dovidíte, nemusíme ísť metrom," teda nebol azda najtriezvejší výrok.

Druhý deň, podstatne zmorení už z toho prvého. Živení výhradne tvarohovým závinom, raňajšou kašou, kúskami ovocia. S nedostatkom pitnej vody, ktorá nás naopak tlačila v močových mechúroch. Ale ja som mala jednoznačný cieľ. Túžbu. Ten rekord na pedometri vylepším, aj keby som sa k nemu mala doplaziť.

Neverili by ste, aké je ťažké nájsť vo veľkomeste záchody. Nemuseli by ani byť čisté, hlavne, nech sú zdarma. Ale nikde žiadne, míňame ulicu za ulicou, strácame sa v ich nekonečnej spleti, dúfajúc, že nás k nim nasmeruje akási tabuľka. Narážame na asi prvé obchodné centrum na svete, do ktorého jednoducho zabudli dať toalety. Míňame McDonald, žeby sme sa tam zašli zahrať na zákazníkov? Palladium, presne, čo sme hľadali! Štvorposchodový plánik nás však naviguje o dve poschodia nižšie, a tam sa točíme v kruhu; možno ten moč týmto štýlom odstredíme. Nakoniec nachádzame spásu, už sa treba len vyrovnať s hladom, ktorý mi na čele vytvára kropaje studeného potu. Každým krokom sa cítim bližšie k odpadnutiu, ale nemohla som dovoliť Fredymu a mamine, aby sme začali jedlo hľadať skôr. To by nám narušilo kroko-meranie. Napokon sme spasení aj po druhý raz, odnášame si makovo-tvarohovo-džemové koláče z Albertu a sadáme na kamenné schodíky na námestí, aby sme rekapitulovali.

Prvý deň sme sa rozhodli, že peniaze za metro ušetríme na večeru. Skvelé rozhodnutie, ak aj trochu krátkozraké. Druhý deň nás žiadna takáto ambícia nepoháňala, predsa však moja rodina pristúpila na tento diabolský plán: hore mestom na Letenské sady, odtiaľ hrad, tri kľučky na Malej Strane kým sme našli Kampu, pešie štveranie na Petřín (teraz už predsa nebudeme platiť!), hľadanie vyhliadky, pauza, cesta späť dolu. Potom druhý raz za dva dni po Karlovom moste, späť cez Staré Mesto - kam? Na záchod, akýkoľvek. Jedlo, cesta späť na apartmán, hľadanie reštaurácie. Dokopy 35 000 krokov. Rekord ako vyšitý a bolesť v bokoch, chodidlách, nechtoch, na duši. Spalo sa nám však bohovsky.

Glasgow zo mňa spravil chodca tvrdohlavého. Chcem zdolávať vlastné prekážky, tváriť sa, že vzdialenosti, ktoré nachodím, sú obyčajnou rannou prechádzkou. Zvykla som si na rýchly krok v snahe utiecť dažďu. Na samotu na cestách, ktorá spôsobuje, že ma za moje chodenie nemá kto pokarhať. Ak dlhšiu dobu nikam nejdem pešo, telo ma bolí viac, akoby som bola tri dni za sebou v posilňovni. Moja rodina si však nezaslúžila, aby trpela na úkor mojej tvrdohlavosti. Predsa to však zvládli na jednotku.

Sťažovali sa naozaj málo. Mamina výstup na Petřín zobrala mimoriadne športovo, ako výzvu. Fred, hoci mu asi nebolo všetko jedno, o svojich bolestiach ani necekol. Akceptovali moju hru, celé tri dni, a dokonca ju posúvali ďalej, než by som azda zašla sama. Aj oni sa prechodne stali tvrdohlavými chodcami, čo nepotrebovali žiadne metro, električku, autobus. A myslím, že nám to prospelo. Z nich totiž cudzie mesto spoznáte ťažko.

Ako expert môžem s odstupom času povedať, že Praha je na chodenie ideálna. Množstvo pekných budov, zatúlaných parkov, všetky pamiatky takmer nakope. Jediným negatívom sú hordy turistov, ktoré vám po chvíli začnú vyliezať i ušami. Nemci, Nóri, Japonci, s okrasnými dáždnikmi alebo stužkami, aby sa nestratili. S osobnými prekladateľmi, headsetmi, taškami plnými suvenírov. Tak trochu som im aj závidela, a priznala by som to, keby neboli takými dopravnými prekážkami. Ak zbystrili dáky kuriózny objekt alebo predmet na fotenie, stali sa nie chodcami tvrdohlavými, ale lakťovými. To sú tí, čo idú i cez mŕtvoly a ak im neuhnete z cesty, na pár hodín si na tele ponesiete otlačok ich kostí. Našťastie sa zväčša pohybujú v skupinách, teda ich máte šancu zbystriť včas.

Chodci tvrdohlaví ubližujú najmä sebe. Tí lakťoví majú mnoho cieľov.

Chodec nechodiaci.

Ďalší typ chodca, ktorý jednoznačne stojí za povšimnutie (už len pre dobro vášho zdravia, keď pre žiadny iný dôvod), je takzvaný chodec na kolieskach. Že sa to navzájom vylučuje? Nie. Praha mi predostrela budúcnosť.

Závidela som síce skupinám trmoliacich sa zahraničných návštevníkov, mnohých s osobnými sprievodcami a prekladateľmi; ale chodci kolečkoví mi tú závisť chceli ukradnúť. Chceli sa predviesť, upútať pozornosť, za každú cenu mi dať najavo, že spomedzi všetkých turistov práve oni majú ten najlepší zážitok.

Segwaye azda nie sú najnovším výkrikom módy, čo sa týka technických vymožeností, no v Prahe by ste tomu uverili. Spravila z nich taký biznis ako z trdelníkov. Na každom námestí stanovište, pri ktorom predavač nadšene presviedčal ľudí, že po kamenných uličkách mesta sa najlepšie chodí, ak sa ich ani nedotýkate. Vaše topánky by nimi azda utrpeli škodu, a tým by na oplátku utrpeli i vaše chodidlá. Kdeže, kamene sú nebezpečné. Jednoduchšie je vysadnúť na segway, stabilný to dopravný prostriedok, a terorizovať všetkých naokolo svojím štýlovým brázdením.

Okej, uznávam, že za ich úspechom zrejme nestála nekompatibilnosť topánok s povrchom zemským. Predsalen turistom umožnili prepravu rýchlejšiu, pohodlnejšiu, okatejšiu. Ak ste ako ja, bojazliví, vyplašení zo všetkého na kolieskach, uhýbali ste im úskokmi, za aké by sa nehanbili ani postavičky z nedeľných animákov. Tým pádom mali všade prioritný vstup, ak si aj zaň nezaplatili. A ak ste náhodou bojazliví neboli, stačilo, aby sa tvárili, že v žiadnom prípade nezastavia, lebo oni majú na chodníku prednosť. Ich ľahostajnosť by vás v správny moment vydesila a vytlačila z cesty.

Čo sa týka komfortu, chodci kolieskoví to v Prahe vyhrali. Ale dovolím si tvrdiť, že naša návšteva bola omnoho autentickejšia. Čo by ste si väčšmi pamätali: bezproblémové prevážanie sa dláždenými uličkami, pokrikujúc na svoju rodinu, alebo 35 000 krokov potu, smädu, hladu, otlakov, svalovej horúčky, smiechu, hnevu, prekonávania seba samého, s odmenou v podobe výborného jedla a priemernej postele?

Správny čas, správne miesto...

Vybaviť výlet do Prahy bola jedna peripetia za druhou. Služby zadelené mamine do plusu, dovolenka otcovi odopretá, lebo všetkým kolegom odrazu promovalo potomstvo. Brat, so známkami na úpadku, usilovne sa snažiaci na poslednú chvíľu dorovnať skóre. Ja, necelé dva týždne pred odchodom.

Nevyhovoval dátum, čas, miesto. Autom sme ísť nemohli, vlakom nemohol ísť pes. Apartmány sa naším čakaním míňali, neboli sme si istí, či vybavovať má vôbec zmysel. Nakoniec krvopotne vybavené lístky so študentskou zľavou. Bezmocná paralýza pri zistení, že bez nej by boli lacnejšie. Ľahkomyseľné balenie, zlé predpovede počasia. Svet nám jednoducho nechcel dovoliť, aby sme niekam vyrazili.

V samotnej Prahe ma však poverčivosť rýchlo opustila. Vesmír sa nesnažil ochrániť nás pred prichádzajúcou katastrofou, jednoducho sme nemali šťastie. Ale keďže sme túto nepriazeň prekonali, boli sme odmenení, a šťastie sa nám vrátilo.

Na Staromestské námestie sme v prvý deň dorazili tridsať sekúnd pred druhou, ako na koni. Kostol začal zvoniť, ľudia zaujali pozície, orloj nám predviedol svoju svetoznámu drámu. Nemuseli sme postávať štvrť hodinu v tieni, nedočkavo hypnotizujúc hodinky. Nestáli pred nami žiadni ľudskí obri, kaziaci nám výhľad.

Dorazili sme v piatok, a tabule nám informovali, že práve dnešný deň bol dňom kostolov. Do všetkých bol vstup voľný a mnohé z nich mali pripravené klavírne koncerty či exhibície. Jednotlivé kostoly boli v meste zaznačené, aby si ich turisti lepšie všimli. Bingo. Aj keď neveríte v Boha, málokto odolá prehliadke kostola zdarma.

Druhý deň bola sobota, a išlo o jeden z piatich dní, kedy všetky múzeá a galérie otvorili svoje brány, uhádli ste, zdarma. No verte tomu, ste tu raz, po prvý raz, a hneď vás len tak mirnix-dirnix volajú na Rubensa, na Rothka, na Duchampa. Nakoniec sme nikam nešli, to je pravda. Ale mali sme tú možnosť, a to sa ráta!

Napriek mojej neschopnosti nás v pravý čas ubytovali, jedlo sme si vždy zaobstarali ešte pred odpadnutím, futbalovú prehru s Walesom sme trefne premeškali, lebo sme si pomýlili termín. Ako inak vyzerá šťastie, ak nie takto?

A keď sme neboli v správnom čase na správnom mieste... Tak sme si počkali. Aj to občas treba.

Domov si nosíte v sebe.

Glasgow je miesto upršané, sychravé, sivé, mokré, vlhké, nehostinné, bezfarebné - skrátka nič moc. Len ťažko by som ho nazvala domovom. Ale čím dlhšie som tu, tým väčšmi sa moje ponímanie domovu mení. Samozrejme, domovinou je mi Slovensko. Domovom je byt na perle Nových Zámkov, obývačka, v ktorej počuť program Discovery, a rodina, čo ma trpezlivo prichádza počkať i odprevadiť na letisko.

Domovom sú miestne zmrzlinárne, na každej ulici snáď tri. Krivé asfaltové cesty, smradľavé kvitnúce kríky, polyfunkčné domy, ktoré menia podnájomníkov rýchlejšie než ja ponožky. Každá z týchto vecí ma istým štýlom definuje, pripomína mi, odkiaľ som prišla. Ale v Prahe som našla mnoho vecí, ktoré mi pripomenuli Glasgow. A pocítila som pri pohľade na ne rovnaké uštipnutie, ako budem vždy cítiť, keď prejdem okolo schátraného červeného novinového stánku. Znamená to, že je mi už Glasgow tiež domovom?

Tlačítka, ktoré je nutné stlačiť pri prechode cez cestu. Rozľahlé parky s miestnymi, ktorí i napriek nízkej teplote vylihujú na tráve. Nespoľahlivá hromadná doprava, obchody s peknými ale nevyužiteľnými domácimi potrebami. Kúsky mňa, s ktorými žijem deväť mesiacov z roka, a ktoré mám túžbu zdieľať s ostatnými. Mamke Tiger, dánsky obchod s inováciami ako strúhadlo na mrkvu v tvare nosa, príliš neimponoval. Predsa som ho však musela vypichnúť, zatiahnuť ich dnu v prvý deň pobytu, skôr, než sme sa vôbec dostali na Václavák.

A musela som im niekoľko ráz pripomenúť, že v Glasgowe sú múzeá zadarmo, že i tu máme kostoly s neogotickými vežičkami, že i tu sa občas pes musí vypišať na chodník, lebo žije v asfaltovej časti mesta. Nešlo o snahu chváliť sa, vzdialiť sa od nich, predviesť, o čo je život v Glasgowe inší. Len môjmu ja pribudli ďalšie kúsky, a ťažko mi ich neprejaviť.

Domov nie je obchod s mydlami.

Nepochybne je už kúskom mňa aj moje Glasgowské pracovisko. Keď som zistila, že v Prahe majú Lush, preskočilo toto miesto v mojom mentálnom zozname pamiatok hádam aj pražský orloj. Konečne rodina uvidí, kde to robím! Prečo sa toľko sťažujem, ako voniam, keď prídem večer z práce, koľko hlúpostí nahovorím svojim zákazníkom, len aby ma nenechali napospas osudu (čítaj: manažérskemu feedbacku). Na druhý deň som ich zatiahla do Palladia skôr, než sme vôbec začali preskúmavať Prahu, a s radosťou dvojročného dieťaťa v lunaparku som si to šinula, ako inak, za nosom.

Vôňa veru nesklamala! Bolo ju cítiť o tri obchody skôr, a bola celkom autentická. Moji "kolegovia" mali čiernobiele rovnošaty, falošné úsmevy, a naštudované všetky frázy, ktorými nás v angličtine bombardujú na pracovných tréningoch. Poukazovala som rodine všetky výrobky, na ktoré mi padol zrak. Našla som dokonca masku na tvár, ktorá sa už v našej predajni nepredáva. A odfotila som sa pred vchodom, aby som mohla fotku poslať "domov" do Glasgowu. Ale predsa som po návšteve nemala pocit uspokojenia.

Bola príliš krátka, neautentická. Produkty mali farby buď presaturované, alebo vymyté. Tvary boli taktiež neadekvátne. V celom obchode boli len dvaja zamestnanci, ani jeden nevyzeral, že by bol manažérom, nenápadne kontrolujúcim stav zákazníckej konverzie. A čo je snáď najhoršie, nikomu som nemusela rozprávať príbehy o včielkach či prírodných alternatívach plastových pílingov. Obchod sa ponášal na domov - kúsok neho, tak, ako som to predtým definovala - no nebol ním. Usmievala som sa na tunajších zamestnancov, ale necítila som k nim spriaznenosť. Navoňala som sa známym vanilkovým parfumom, ale nebolo to rovnaké, ako keď ho pridám k celodennej vôni mydiel, cudzích voňaviek, a obedov zo spoločenskej miestnosti.

Išlo o zlú konšteláciu hviezd, alebo je naozaj ten náš obchod dačím výnimočný? Zrejme je domovom, akokoľvek smutno to môže vyznieť. A sama som zvedavá, ako prežije v auguste konfrontáciu s mojou rodinou, a teda domovom prvotným. Ach, toľko rečí o domove, až sa mi z toho točí hlava. Zhrnutie? Domov sa nedá definovať, zaškatuľkovať, ohradiť. Ak je niečo alebo niekto pre vás domovom, jednoducho to cítite. A nosíte v sebe, ako kúsky puzzle, ktoré celkom nepasujú, ale zázračne sa držia pokope.

Kávové rituály.

Ešte na stanici pred odchodom mi do očí udrela neznáma postavička. Bol to muž, v strednom veku, ošarpaných šatoch. Chýbala mu jedna dlaň, no uvedomila som si to až po minútach nenápadného sledovania. Muž si z cestovného batohu vyťahoval kopu predmetov. Najskôr lyžičku. Potom súpravu plastových, jednorazových pohárov. Vrecko otvorenej zrnkovej kávy. Cukor v zaváraninovej fľaštičke. Hotový, vrhol sa do svojho kávového rituálu. Zabral mu hodnú chvíľu, no tým nenarážam na jeho hendikep. Som presvedčená, že toľko trval, lebo si dal muž skutočne záležať.

Vrecko odštipcoval, poctivo odmeral lyžičku kávy, zaštipcoval. Odkrútil zaváraninové veko, pridal cukor, zakrútil. Všetko okrem poháru a lyžičky poctivo odložil späť do batohu. A vydal sa do najbližšieho bufetu, kde mu pani na požiadanie do poháriku vliala horúcu vodu. Poďakoval, odzdravil, majstersky pripravený mok niekoľko-ráz premiešal, a potom si v hale počas čakania užíval každý hlt.

Pochopte, celý ten proces zabral aspoň štvrť hodinu. A na stanici máme niekoľko automatov s kávou, bufet, i reštauráciu. No on sa nevybral tou ľahšou cestou. Lebo už mal vlastný kávový rituál, na ktorý nedal dopustiť.

Po príchode do Prahy som si uvedomila, že to je taktiež dačo, čo my ľudia zdieľame. Mamina, poctivá kávičkárka, čo za deň vypije aj päť šálok, totiž nedôverovala pražským kaviarňam ani potravinám. V šróbovateľnom kelímku si so sebou doniesla kávu z domu, veď nebude šaškovať. A aj po sýtej večeri a návrate do apartmánu o desiatej večer si dala svoju šálku kávy. Lebo bez nej by nebol deň.

Len jednu vec týkajúcu sa kávových rituálov nemusím. Keď k ním človek pristupuje snobsky. Osobne nemusím zrnkovú kávu, so zlým filtrom to je, akoby človek jedol mak na lyžičky. A mamina, vedomá si svojej obsesie, pred časom prešla na 40% kávu, v záujme zdravia. Rokmi som sa vytrénovala a zvládnem oceniť aj horkosť praženej kávy z kaviarne. To však neznamená, že ohrdnem neskou, ktorú mi pri návšteve pripraví babka. Káva, tak ako iné veci, sa dá objektívne merať podľa kvality. No káva, tak ako iné veci, by sa podľa mňa mala častejšie posudzovať od srdca.

Dobrodružstvo na Vltave, časť prvá.

foto pondelok, júla 04, 2016

V júni sme sa s rodinou vybrali na tri dni do Prahy. Práve som vtedy mala rozčítaného Filana, ako splavoval Dunaj s Rážom. Povedala som si, že aj ja by som to dokázala. Napísať cestopis, aj keď z ničoho. Tak tu ho máte: v prvom článku z troch!

Život predavačky lístkov.

Varovanie: postavy vystupujúce v tomto príbehu sú fiktívne, akákoľvek podobnosť s reálnymi osobami je čisto náhodná. Takmer.

Predávať lístky na stanici, to nie je celý deň med lízať. Dostávate sa do kontaktu s ľuďmi, ktorí neovládajú váš jazyk, zato ovládajú reč piva. Otravujú vás študenti, ktorí vám lišiacky prízvukujú, že na rozdiel od vás cestujú zadarmo. Ľudia od vás chcú informácie o cenách, príjazdoch, odjazdoch, zľavách, a lokalite najbližších toaliet. Hrôza.

Do roboty chodíte zavčasu, možno je vašimi raňajkami už tri roky za sebou lángoš zo staničnej rýchloobsluhy. Väčšinu dňa komunikujete s ľuďmi spoza skla, často predstierajúc, že ich počujete, aj keď v skutočnosti nemáte poňatia, čo vám hovoria. Je to úmor, preto niektoré dni jednoducho stratíte nervy.

Streda večer, sedem hodín. Keď sa pred vás postaví matka s dcérou, že chcú pre ňu vybaviť študentský preukaz, len ťažko zadržiavate ston. Ešte horšie – dievča študuje v zahraničí. Ani tu nebýva a chcela by cestovať bezplatne. Čítate teda jej žiadanku, respektíve sa tvárite, že ju čítate, aspoň desať minút, nech sa začne potiť. Nakoniec poľavíte, ale najskôr ju vystavíte krátkemu výsluchu, bárs by to teda zadarmo nemala. Preukaz vytlačený, fotka nalepená. Ony však neodchádzajú.

Vraj tri lístky do Prahy, dva študentské, jeden pre dospelého. Nikto za nimi v rade nie je, a ak ich vybavíte rýchlo, možno sa vám tak ujde neoficiálna prestávka. Pýtajú dva študentské - tým by asi chceli ušetriť. Lacnejšie by to mali s obyčajným spätným lístkom, no smola; mali si to zistiť na internete. Mame, bohužiaľ, musíte predať ten lacnejší, ona nežiada o kompromis. Tvár sa vám stáča v nehostinnej grimase, ale tie lístky im vybavíte. Už len pár sekúnd – a sú preč. Zarobili ste svojmu zamestnávateľovi niekoľko eur, ale nikdy sa vám neujde osobnej pochvaly. Tak môžete byť aspoň chvíľku spokojná, že ste si z niekoho spravila dobrý deň. Budú sa na vás azda hnevať, ale pochopili by, ak by boli na vašom mieste. Vy to nerobíte vždy, iba vám niekedy pretečie kalich trpezlivosti. Iné dni ste vrúcna a ústretová, ale nedá sa celý život prežiť s maskou. Pochopia to.

Alebo si aspoň vymyslia tento príbeh, aby uľavili svojej zlosti.

Čo sa dá robiť počas 5-hodinovej cesty do Prahy?

Patrím do kategórie ľudí otravných, tých, čo sa radi sami poľutujú. Nerada sa tým pýšim, ale je to tak. Tým, že žijem v Glasgowe, mimoriadne rada vyplakávam, že to mám ďaleko od rodiny. Že mi chýbajú, rada by som k nim zašla na víkend, pochutila si na domácej kuchyni, nechala mamu, nech sa pobije s fľakatou košeľou. A v duchu sa prihováram tím, čo študujú v kratšej vzdialenosti, aby si svoju výhodu uvedomili. Aby rodinu často navštevovali. Delí ich jedna vlaková cesta, dokelu.

No púť do Prahy mi objasnila, že i 5-hodinová cesta vlakom môže trvať celú večnosť. Čo sa dá za ten čas robiť?

Čítať.
Nechať sa rozptýliť krajinkou za oknom.
Znudiť sa krajinkou za oknom.
Skontrolovať čas.
Rozhodnúť sa, kedy bude čas na jedlo.
Čítať trochu viac.
Zízať na ostatných cestujúcich.
Dať si skontrolovať lístok.
Myslieť na svoju destináciu.
Rozmýšľať nad destináciou ostatných pasažierov.
Odrátavať čas do jedenia.
Napiť sa.
Snažiť sa zaspať.
Zlyhať a začať sa nudiť.
Počúvať audio-knihu.
Zaspať.
Prebudiť sa s otvorenou pusou.
Snažiť sa nájsť poslednú vypočutú kapitolu.
Vzdať to a radšej počúvať hudbu.
Predstierať, že ste vo filme.
Vymyslieť mu príbeh.
Pustiť prísediaceho na záchod.
Preskúmať letáčik vlakovej spoločnosti.
Skontrolovať čas do jedenia.
Myslieť na jedlo po príjazde.
Čítať.
Zapnúť wifi a zistiť, že nefunguje.
Snívať o prvej triede.
Nájsť pohodlnejšiu pozíciu pre nohy.
Predstierať záujem v krajine za oknom.
Odrátavať čas do jedenia.
Jesť.
Snažiť sa zaspať.
Nahnevať sa na nedostatok miesta.
Sledovať, čo robia ostatní.
Znovu preskúmať letáčik vlakovej spoločnosti.
Počúvať obľúbenú pieseň dookola.
Praktizovať chodidlovú jogu.
Mať skontrolovaný lístok.
Rozhodnúť sa začať konverzáciu.
Cítiť sa hlúpo a zostať ticho.
Naplánovať si zajtrajšok.
Budúci týždeň.
Mesiac.
Skontrolovať čas.
Vymýšľať stratégiu na odnesenie batožiny.
Hodnotiť jednotlivé vlakové stanice.
Plánovať večeru.
Vstať 5 minút pred príjazdom.
Zaseknúť sa v dave.
Vrátiť sa po zabudnutú batožinu.

Poznámka o zodpovednosti.

Keď som bola mladšia, vyžívala som sa v momentoch, kedy ma rodičia niečím poverili. Sprav bratovi raňajky, super! Odbehni do obchodu po cukor, ešte lepšie! Schovaj si časť čokolády na zajtra - nuž, horšie, ale aspoň vo mňa verili. Tieto momenty mi dávali pocit dôležitosti, akoby som i ja už bola sebestačnou, rovnocennou. Neskôr som sa odsťahovala z domu, naučila variť, vysávať, starať o vlastnú hygienu. Už mi nikto nemusel prenechávať zodpovednosť, sama som sa jej ujímala. Alebo žeby nie?

"Čo je to za ulicu?" spýtala sa ma mamina, keď sme sa vzďaľovali od hlavného nádražia. Ona s ťažkým kufrom, brat s ťažkým batohom, ja s foťákom, záťažou hodnou horolezeckej brašne.

"Um," hľadela som pred seba. A ešte moment. A ďalší. "Niečo na ch."

Hádajte, kto nám apartmán našiel, rezervoval, vybavoval cez e-mail. Ja. Teraz som však stála v neznámom meste, na neznámej ulici, s mapou, ktorá sa zle vytlačila, a nefunkčným GPS-kom v tablete. "Určite to bolo na ch."

Išli sme správnym smerom, vďakabohu. A neznáma kaviareň mi o pár ulíc nižšie dovolila pripojiť sa na wifi. A nakoniec som vykutrala aj pôvodné číslo na našich hostiteľov, ktoré som pri horlivom vystupovaní z vlaku zle odpísala. Ubytovali sme sa, zaplatili, vydali sa na potulky. Ale radím vám, ak budete jedného dňa vybavovať pre svoju rodinu ubytovanie na dovolenku, zapíšte si dakde ulicu, na ktorej sa nachádza. Ideálne aj číslo domu a poschodie, ale nechcem byť náročná. Nemusíte mať totiž takú tolerantnú rodinu, aká sa mne pošťastila.

Hotely, apartmány, nocľahárne – alternatívna dimenzia.

Necestujem veľa – nie v tom zmysle, že by som každý týždeň spoznávala nové mesto. A ak aj cestujem, mnoho-ráz sa aj na cudzom mieste vraciam do známych kútov. Viem, hlúposť. Tým pádom sú však pre mňa určité veci posvätné. Napríklad pobyt v hoteloch.

Takmer pol roka som robila chyžnú v Nórskom hoteli. Hoci to bol pohľad z druhej strany závesu, myslím, že mi v mnohých ohľadoch rozšíril obzory. Nie, nepoznala som jednotlivých hostí a s väčšinou som za ich pobyt neprehodila ani pol slova. No izby občas hovoria za všetko. A teda som si utvorila mienku o tom, kto daný hotel frekventuje, aké typy hostí sa tu striedajú, aké typy pobytov im destinácia ponúka. A keď sa teraz v dákom hoteli ubytujem, nevnímam sa ako samu seba, ale ako svoje alternatívne ja. Akoby som na čas svojho pobytu zamenila či upravila svoju identitu tak, aby sa k novej izbe hodila.

Tentoraz, v Prahe, išlo o slušný apartmán. Obývacia izba, kuchyňa, spálňa a malá kúpeľňa. To úplne stačí k spokojnosti. V hlave sa mi už vynárala predstava, ako sa naša rodina do bytu nasťahovala po tom, čo sme zistili, že nám nepoznaná tetuška Libuše odkázala svoje bydlisko. Išlo o pani excentrickú, čo poctivo sledovala trendy interiérového dizajnu, preto ten moderný nábytok. Steny boli vysoké, plánovala do kuchyne pristavať pol-poschodie, kde by bola pracovňa. Nešlo o jej hlavný príbytok, ale trávila tu väčšinu víkendov, keď sa chcela vyhnúť ruchu centrálnej Prahy.

Tak, obrysy by boli, prišli na rad detaily. V kuchyni bola celkom slušná zbierka príboru, zabudnutý olej, cukor, soľ. Zrejme práve tu piekla povestné staročeské koláče, o ktorých sme sa dopočuli, až keď bolo neskoro. Nemusíme však zúfať, Libuše na nás myslela, a zanechala nám aj recept. Dakde. Ak preukážeme, že sme ho hodní. Ďalej mikrovlnka, trúba, náplň do kávovaru... Ach, tá potvora, kávovar zrejme darovala niekomu inému.

Ilúziu cudzieho života mi narúša obývačka. V strede sa týči masívna plazma, pri nej položený ovládač. S bratom sa rozosmejeme, keď zistíme, že rovnakú plazmu a ovládač máme aj v domácej obývačke. Nuž čo, zrejme má rodina podobný vkus. Ďalej je tu pohodlný gauč, rozťahovacia posteľ, dáke knihy na polici. Všetky sú buď po anglicky alebo po rusky – dobre vedieť, že Libuše sa snažila stať polyglotom. Možno je to v génoch.

Spálňa je najobyčajnejšia, s ružovou posteľou, skriňou, komodou. Najzvláštnejším elementom sú hodinky inšpirované výrobkami od firmy Apple – viete, čo som vravela, o sledovaní najnovších trendov. Vydávajú nepríjemný tikavý zvuk, takže Libuše zrejme mala problémy s ušami. Vysvetlilo by to aj, prečo si našla víkendové sídlo tak blízko zastávky električiek.

Po prehliadke sa s rodinou zídeme v kuchyni/predizbe, na akési zhodnotenie. Všetko je v pohode, vhodné, postačujúce, ale wau, to teda mala teta dobrý toaletný papier.

Konverzácia so mnou, fotografkou.

Vždy sa po výletoch obávam momentu, kedy zastrčím simkartu z foťáku do počítača, a uvidím svoje fotky. Viem, že budú nasledovať dlhé momenty triedenia, sklamania, a zmeškaných príležitostí. Ani v Prahe to nebolo inak.

Počas tohto náročného procesu sa vždy pristihnem, ako sa rozprávam so svojím niekdajším ja. Občas formou výčitiek: "Kurník, to si naozaj nevidela, že je to rozmazané?"

Raz za pol roka si udelím aj pochvalu: "Nuž, tu si naozaj majstrovsky zakomponovala toho zblúdeného sprievodcu."

Ale najčastejšie mi tieto rozhovory o sebe samej prezrádzajú veci, ktoré som azda predtým netušila. A pomáhajú mi sa pochopiť.

Napríklad, najskôr nechápem, prečo bolo nutné vyfotografovať Hradčany z jedného uhlu hneď desať-krát. Potom si však uvedomím, že každá fotka je niečím zvláštna. Tu sú bez zábradlia, akoby neorámované. Tu sú s párom bežcov, a tu znovu, ale bežci sú na druhej strane - dvojica fotiek rozpráva príbeh. Tu som do záberu vtesnala i auto, čiže keď sa na fotku o päť rokov neskôr pozriem, bude mi jasné, akými autami vtedy Pražáci jazdili. A tu je na vode aj loď, tá zas naznačí, že v Prahe sú ešte vždy zážitky, ktoré som na vlastnej koži nezažila. V neposlednom rade sú tu Hradčany feat. holubica, aby som si pripomenula, že viem fotiť aj štýlovo.

Táto analýza mi zväčša vydrží iba pri prvých pár zhliadnutiach, po mesiaci či dvoch už svoju motiváciu len ťažko chápem.

Nič však nie je tak uspokojujúce, ako keď svoje fotografické ja môžem poklepať po ramene. Keď nájdem hroznú fotku so zlou kompozíciou a nezaostreným subjektom. Keď sa v duchu karhám, že to som to zas prešvihla. A keď sa potom prekliknem na ďalšiu, a zistím, že fotka je rovnaká, ale väčšinu chýb som napravila. To vtedy so svojím niekdajším ja naviažem taký dokonalý kontakt, cítim sa sama sebe blízka. Ono už vtedy vedelo, že by prvou fotkou bolo v budúcnosti nenadšené. Tak to napravilo. Ach, aké bolo len to moje ja (minulé, budúce, prítomné) múdre.