Letom svetom: 2015

Nahnevané kura a štiepená šošovica?

detritus štvrtok, októbra 01, 2015

Kedysi som milovala nudu. Vážne. Páčila sa mi myšlienka, že keď sa nudím, zrejme to znamená, že nemám žiadne netrpezlivé povinnosti, žiadne blížiace sa uzávierky, a naopak - mám kompletnú voľnosť vo výbere spôsobov a činností, ktorými sa naďalej nudiť budem. Ale minulý rok sa mi dačo prihodilo. Asi je to nejaká choroba, možno o nej jedného dňa vyjde aj štúdia. Keď som začala s výškou, zakaždým, keď na mňa prišla nuda, začala som sa učiť. Učila som sa dopredu, do zbierky, hromadila v konečnom dôsledku nepotrebné informácie iba pre pocit, ubezpečenie, že svojou nudou neprichádzam o nejaký dôležitý detail, ktorý mi pomôže pri skúškach. Neľutujem čas strávený v knižnici, ani snahu vloženú do esejí, ale keď som v sobotu večer tretí raz kontrolovala správny systém uvádzania bibliografie, to už som sa musela naozaj veeeeľmi nudiť. Tak na to chcem ísť tento rok opačne. Nedať nude príležitosť.

Ešte pred odchodom z domu som sa rozhodla, že je načase vrhnúť sa do rozbúreného mora životopisov, sprievodných listov, a neprehľadných zoznamov voľných pracovných miest. Len čo som po desiatich hodinách trápenia konečne vypotila prototyp životopisu, načmárala sprievodný dopis hodný profesionálneho pätolizača, a v rade brigád uvidela niečo v päťkilometrovom okruhu od nového ubytovania, poslala som žiadosť do LUSH. Na moje extrémne počudovanie mi o pár dní prišla pozvánka na skupinový pohovor. Potešená, ale naivná, som si dátum zapísala a očakávala, že k nemu čoskoro pribudnú ďalšie. No potom som odrazu v Glasgowe, rozdávam CVčka v každej druhej kaviarni, a ani to prekliate Tesco sa mi neozýva. Celú dobu sa môj postoj voči blížiacemu pohovoru dá zhrnúť do vety: Bude to dobrá skúsenosť.

Dorazím na miesto a šokuje ma pohľad na ďalších 50 uchádzačov, ktorí sa dostali do užšieho výberu. Entuziastický personál oznamuje, že je to ich doposiaľ ich najväčší nábor. Pokračuje tým, že nás žiada o spísanie vlastnej dostupnosti, a prízvukuje, že počas Vianoc nebudú mať zamestnanci nárok na dovolenku. Ups. No čo, skúsenosť, pestovanie komunikatívnosti, aspoň mi budú dobre voňať ruky... Po rozpačitých simuláciách predaja, demonštráciách mydla a kozmetiky, a nešťastnom skupinovom spovedaní, počas ktorého nepočujem kvôli rozruchu ani svoju spolu sediacu, nás prepustia. Zavolajú do týždňa. Fajn, vravím si, aspoň si konečne nabijem telefón s britským číslom.

A potom mi naozaj zavolajú. Postúpila som do ďalšieho štádia, tentoraz ma čaká skúšobná šichta, priamo v obchode. Nechápem – nevšimli si, že na Vianoce plánujem ísť domov? Nevadí im to? V deň šichty som už v pokročilom štádiu prechladnutia, soplím, všade so sebou ťahám vreckovky, a ledva stojím na nohách. Hoci je vonku 19 stupňov, priam leto, do centra sa vlečiem v troch vrstvách svetrov. Ale samotná zmena je fajn, odhliadnuc od všetkých tých chudákov zákazníkov, ktorých som potenciálne nakazila. Ani sa nenazdám a volajú ma hore na pár otázok. Všetko ide fajn, prekvapivo sa nezasekávam pri odpovediach, a oni sa ma spýtajú, či mám ja nejaké otázky. Je to jedno, nie? Opýtam sa, či nevadí, že pôjdem na Vianoce domov.

Akoby som po nich hodila medicinbal. Stíchnu, premerajú si jeden druhého, očakávam výbuch. Namiesto toho sa mi dostane civilného zopakovania faktu, že ide o vianočnú pozíciu, preto s mojím najatím môže byť drobný problém. Ale porozprávajú sa so šéfom a zajtra zavolajú. Celý nasledujúci deň kontrolujem telefón, dokonca väčšinu dňa mám aj zapnuté zvonenie! O siedmej sa zmierim s faktom, že ani môj nádchou-prifarbený šarm (a prízvuk!) nemohol premôcť prekážku Vianoc. A ráno sa dozviem čo? Že ma vzali! Poučenie: dúfať vo veľkom, ale mať nízke očakávania. Najnižšie možné očakávania. (Človek potom ani toľko nestresuje!)

Okrem strhujúceho príbehu o fázach zháňania práce, mám aj niečo menej zaujímavé? Isteže! Minulý víkend som robila dobrovoľníčku na svojom prvom filmovom festivale! Bola to celkom komorná aféra, ale zarobila som dvanásť libier, malinovo-ružové tričko, a píšuce pero. Hoci som tri filmy mohla aj sama vidieť, moja najobľúbenejšia časť víkendu spočívala v pozorovaní všetkých tých ľudí, čo na festival prišli. Toľko národností, vekových kategórií, vzájomných vzťahov medzi nimi! A keď som po premietaniach zistila, že mnohí z nich sa na tých filmoch aj podieľali! Netuším, čo má pre mňa budúcnosť nachystané, ale jedného dňa by som si rada vyskúšala ich pozíciu vo festivalovej hierarchii. Snáď... Na druhú stranu som sa v piatkový večer cítila aspoň ako vystrihnutá z filmu, ak už nie spoza neho, keď som po festivalovej šichte na rušnej hlavnej ulici chytala taxík. Toľko svetiel, toľko hluku, toľko nepodarených pokusov! A najmä ten úžasný pocit, nestarať sa, koľko vás nakoniec jazda vyjde, lebo ju máte preplatenú.

Čas na vysvetlenie titulky článku? Eh, nič zvláštne, určite ste si už všimli, že v názve zvyčajne figuruje jedlo. Rada by som povedala, že to je naschvál, ale bohužiaľ, asi je len moje podvedomie konštantne hladné. V tomto prípade nahnevané kura (talianske kura arrabbiata) a štiepená šošovica (indický dhal) predstavujú jedlá, čo ma sprevádzali cez festivalový víkend. Okrem toho som mala aj dve porcie extrémne vodnatého poľského pudingu, čestný kurací vývar, a špenátové cestoviny s ricottou. Snažím sa teraz variť hromadne, nech to pár dní vydrží, ale výsledkom je, že nemám žiadne fotky. Pri každej porcii si totiž poviem, že odfotím tú ďalšiu. A pri tej poslednej...

Po nepresvedčivých pokusoch v minulom ročníku som dala študentskej televízii druhú šancu. Nepočítala som však s tým, koľko nováčikov jej dá tú prvú. Konečný počet zvedavcov spôsobil, že nás museli rozdeliť do dvoch skupín a jednu poslať natáčať von. Medzitým zvyšná skupina, ktorej som bola členom, pripravovala v štúdiu kvíz. Zapojila som kábel a prilepila ho o stôl, toľké vzrušenie! Ale aspoň som pri natáčaní konečne videla, ako to chodí v režisérskej búdke na poschodí. Žiadne povinnosti a prvotriedny výhľad na chaos v štúdiu? Áno, prosím! Ale aj na psa prišiel mráz, takmer doslovne, a potom nás skupiny vymenili a musela som vonku natáčať televízne džingle, ktoré pozostávali z ležania na chladnom trávniku a terapeutického mlátenia kôpky listov. Asi pripomienka, že ak chcem jedného dňa uspieť, ešte veľa krát sa budem musieť vzdať pocitu dôstojnosti.

A na záver, aj domáci sektor je momentálne v rekonštrukcii. Mať vlastnú izbu je skvelý pocit, ale zároveň zodpovednosť. To ja z nej musím vykresať priestor hodný obývania. Ja som jediná, kto jej môže vdýchnuť ilúziu útulnosti. A hoci ťažká úloha i na papieri, všetko by išlo o toľko ľahšie, keby mi obrázky zo steny každú druhú hodinu nepadali, a zdedila by som po starých rodičoch talent pre prácu s ihlou a niťou. Improvizáciou som si ale napokon predsa len oživila jeden a pol steny. Už len potrebujem, aby mi niekto pripomenul, že k peknej izbe je nutný aj dobrý vzťah s vysávačom a funkčný smetný kôš. Potom možno budú aj fotky.

Dúfam, že ak vás aj, celkom pochopiteľne, moje vzrušujúce životné záznamy nezaujali, užili ste si aspoň fotky slnkom zaliateho Glasgowa. To jest pohľad vzácny ako jednorožec, rátajte sa teda medzi nemnoho šťastlivcov, čo ho zočili. I mne sa po ňom cnelo, keď som dnes ráno vykročila do hmly.

Intermezzo: Nie! Len som mala na obed...

detritus piatok, septembra 25, 2015

Tak ako sa vrátil školský rok, potriasla som si ruky aj so známou otázkou: „Čo si dnes zoberiem so sebou na obed?“ Smejete sa, že aká hlúposť. Omyl, dilema hodná predčasného zošedivenia. Pre mňa, ako človeka čo potrebuje mať isté veci do bodky naplánované, odmieta počítať s možnosťou neúspechu, a pritom v hlave intenzívne prejednáva všetky scenáre, ktoré by k tomu neúspechu mohli predsalen viesť – poviem vám, taký školský obed je záležitosť najvyššej dôležitosti. Navyše pri jeho vymýšľaní musím čeliť rade prekážok:

musí to byť niečo, čo chutí dobre aj za studena, poprípade v kombinácii s dažďovou vodou
domáci výrobok, kto im bude platiť za tie trojlibrové sendviče
niečo ľahké na prenos
nič čo by vôňou vzbudilo priveľkú pozornosť
nič čo by vzbudilo pozornosť všeobecne, keďže zvyčajne obedujem na svojom vychytenom mieste na jedenástom poschodí knižnice, kde je jedlo zakázané
niečo, čo by som vedela obhájiť, keby ma pri porušení tohto zákazu prichytili
a ešte aby mi to aj zapadalo do denného jedálnička

Takže pri pohľade na túto tabuľku kritérií mi, celkom prirodzene, napadla skvelá myšlienka: Prečo si so sebou nezobrať cviklový šalát?

Už raňajšia príprava mi mala byť dostatočným upozornením. Keď je človek ochotný brať so sebou dve tašky, len aby mal garanciu, že jeho obed zostane vo vodorovnej polohe, nie je všetko s kostolným poriadkom. Ale, zhoďme to na skorý budíček, predsa som nezmenila názor – šalát bol zabalený, previazaný gumičkou, na dva-krát, a mal byť dokonca aj v igelitke, ale tá sa nakoniec kdesi pozabudla. Batoh na chrbte, kabelka na pleci, hurá do školy.

Prvý problém: Po energickej hodine taliančiny ma znenazdajky napadlo skontrolovať stav šalátu. Už keď som rozzipsovala tašku, ovanula ma tá vôňa – a tak som porušila prvé pravidlo. Udržiavajúc rozhovor so spolužiačkou som sa snažila tváriť, že je všetko v poriadku. Pritom som však vedela, že len čo sa do tašky pozriem, uvidím jej obsah zmasakrovaný. Pripomienka sebe: v deň keď budem vracať Cloud Atlas nesmiem zamestnancom ani len naznačiť, že som jeden z tých rebelov, čo obedujú na jedenástom.

Druhý problém: Aby som nepreháňala, tá spúšť nebola taká hrozná. Tak si to odniesla kniha z knižnice, to nič. Pokračujúc v pláne, šťastlivo som dorazila na jedenáste, úspešne sa pri kontrolovaní Facebooku tvárila, že už v druhý deň školského roku ostodvesto študujem, a vytiahla, čo zostalo z obedu (už v igelitke!). Čože som to vravela, pri jedení nevzbudzovať pozornosť? Zabudnime na to, lebo pri mojom procese vybaľovania, utierania stola, utierania nádoby, a napokon samotného zahanbeného jedenia, v širokom okolí neostal ani jediný človek, čo by nevedel, že hentá v dvoch svetroch si so sebou doniesla obed.

Tretí problém: Ako to už pri obedoch býva, poctivo zjedenú porciu treba zapiť riadnym dúškom vody. V mojom prípade aj troma, čo vysvetľuje, prečo som onedlho musela utekať smer záchod. V tom čase som už z celej cviklovej situácie bola znechutená a presvedčená, že ju môžem hodiť za seba. Do momentu, kedy som nevyšla z kabínky, neuvedomila si, že mám ruky krásne červené, a že, hoci celebrita na jedenástom, tu dievčatá nevedia, že som mala na obed cviklu. No čo, šance sú, že ich už nikdy nestretnem.

Štvrtý problém: Ale aj keď sa prenesiem cez hanbu záchodového incidentu, nič to nemení na fakte, že zaschnutá cviklová šťava sa z rúk umýva len veľmi ťažko. Pochopiteľne som ani nemala možnosť poriadne si prsty vydrhnúť, lebo to by si ich už všimli všetci. Tak som pokračovala v svojom dni – ďalšia zastávka klub spoločenského tanca. Viete – ča-ča, waltz, tance, kde zvyčajne musíte byť v akom-takom kontakte s partnerom a šance sú, že sa budete držať za ruky? Všetkým tým, čo mali v ten deň možnosť strihnúť si so mnou ča-ču na Uptown Funk (rovnako bolestivé, ako to znie) – nie, ja som naozaj nikoho nezabila! Len som mala na obed cviklu.

A jedna výhoda: Tak, vyrozprávanie z cviklovej traumy ma z nej nielen vyliečilo, ale aj zabilo prázdnu hodinu v rozvrhu. Suma sumárum, ja, cviklový nadšenec, čo túto zeleninu osemnásť rokov nejedol a teraz ju toleruje raz za tri mesiace, vám dávam radu do života: Neberte si do školy na obed cviklový šalát. Ale keď už musíte, nechajte si trochu tej nepríjemnej šťavy aj na ušľachtilejšie účely. Veď vodovky sú už zastaralé.

Torta ako metafora pre leto?

detritus sobota, septembra 19, 2015

Varovanie: článok začal ako-tak civilne, no ku koncu pribúda slušné množstvo sentimentálnosti. Ak sa na ňu necítite, vráťte sa radšej v deň, keď budete mať vlastného cynizmu plné zuby.

Kedy je lepší čas na rekapituláciu leta, než keď sa September chýli ku koncu a vrstvy oblečenia narastajú tempom padajúcich listov? Ako človeku, ktorý si znenazdajky vyvinul prudkú averziu voči chladu a vlhkosti, mi tento článok pripadá trochu ako testovanie vlastných limitov, a prechádzka neopodstatnenou, ani nie mesiac starou nostalgiou. Tak či tak som presvedčená, že si tohtoročné leto zaslúži vlastný článok.

Keď som sa v Júni vracala z Glasgowu na Slovensko, rozprestierala sa predo mnou vízia trojmesačných prázdnin, plných cestovania, písania, užívania si života, a slnka, do posledného dúška. Splnila sa mi? Azda prekvapivo, ale áno. Už po prílete som zažila prvý šok, keď som v záchodovej kabínke sveter, kabát a čižmy vymenila za krátko-rukávové tričko a tenisky. Doma ma v kuchyni čakala zásoba surovín, s ktorými som mohla každý deň experimentovať, bez strachovania o ich cenu a blížiaci sa dátum spotreby. Každý deň som sa zobúdzala s tým, že aj keby som sa rozhodla stráviť celý deň medzi dvadsiatimi stenami, tak či tak by som sa mala s kým porozprávať. I to mi pripadá ako formulka na uspokojivé leto. No mala som to šťastie pridať k tomuto základu i množstvo iných ingrediencií, ktoré ho spravili nezabudnuteľným. Tak ako znie môj recept? V nezmyselnom poradí:

Cestovanie ako prášok do pečiva, pomohlo cestu narásť o niekoľko centimetrov.

Po príchode som sa vrhla do vybavovania bezplatného vlakového cestovania, ktoré ma bohužiaľ, ako zahraničného študenta, predsalen vyšlo na dvadsať eur (záchranná kariérna možnosť: štátnice z angličtiny a poskytovanie úradných prekladov). Vraviac si, že za takú cenu by som mala niekam vyraziť aspoň raz týždenne, moje ambície mali rýchly spád a pred výbuchom ich zachránila iba maminina túžba vidieť po rokoch Tatry. Najskôr sme sa však vybrali k maďarskému moru, a niekoľko dní roztápali pri Balatone.

Musím uznať, že Maďari sa naozaj snažia spraviť z neho atrakciu na úrovni prímorského letoviska. V Siófoku nechýbali rady hlučných fast-foodov, stánkov so suvenírmi, opaľujúcich sa tursitov, i tabúľ ohlasujúcich zákaz vstupu psov. Čo mi však navždy ostane v pamäti bol náš apartmán; a nepríjemná zhoda okolností, ktorá z neho spravila peklo na zemi. Na začiatok nás izbová klimatizácia zradila v prvý večer, práve, keď s horúčavami išlo do tuhého. Otvorenie okien zas pripomenulo nepríjemnú polohu hotela, priamo pri hlavnej ceste. Neschopnosť zaspať viedla, v mojom prípade, k záchvatom zúfalstva, a kanál na prostriedku cesty takmer i k prebudeniu driemajúcej agresie. Napriek tomu hodnotím našu trojdňovú dovolenku ako úspech.

V Auguste sme opaľovanie vystriedali za hory, a po vyše desiatich rokoch som mala šancu vidieť Vysoké Tatry na vlastné oči. Úprimne, z predchádzajúcich výletov si veľa nepamätám, väčšina mojich spomienok je založená na fotkách a rodinnom videu. Súdiac podľa mamininých reakcií, nie je to už rovnaké miesto, ako kedysi. Ale pre mňa, zvyknutú na obmedzené množstvo mestskej zelene a monotónnu terénnu krivku nížin, sa vždy bolo na čo pozerať. Trebárs i na počet zahraničných turistov, ktorý by som na Slovensku nečakala. Medzi sklamania sa zaradili Studenovodské vodopády, ktoré sa skutočne premenili na kus skaly, obtekajúci niekoľkými vodnými pramienkami, a Skalnaté pleso, ktoré v dôsledku horúceho leta pripomínalo vysychajúcu oázu. Tak či tak som si výlet užila, a keby nie, všetko mi vynahradila zastávka v Trenčíne.

Znelo to tak jednoducho - vyplniť si hodinu a pol čakania na vlak výletom na Trenčiansky hrad. Kým som ho neuvidela. Je to dlhá príhoda, ale ako základ si predstavte trojicu unavených turistov, z ktorých jeden (mamina) za sebou ťahá niekoľkokilový kufor, ako zmätene hľadajú cestu na hrad (ktorý je vysoko na skale!), pričom zakúpená prehliadka im začína už o niekoľko minút. Viedlo to k zmätku, potu, dychčaniu, miestami štvornohému šplhaniu, a nanič prehliadke, ktorá pozostávala z dodatočného štverania na vyhliadku a prezentácie asi desiatich kusov nábytku. Nemohla by som byť radšej, že sme sa v Trenčíne zastavili.

Záujmy ako krémová plnka, vyplnili voľný čas a zjemnili každé sústo.

Oproti stredoškolským pomerom ma síce univerzita prekvapila celkom slušným množstvom voľného času, ale ak vám nad hlavou neustále visia skúšky a uzávierky, zväčša to nie je ono. Zato v lete som mala príležitosť vynaložiť s časom ako sa mi zachcelo, bez pocitu viny a bez prihliadania na blížiace sa povinnosti.

Z internátu som si domov priniesla zápaľ pre varenie, pečenie, a všeobecné kuchynské experimentovanie. Domáca chladnička mi na oplátku ponúkla suroviny, ktoré som ako chudobný študent brala niekoľko mesiacov ako luxus, nie samozrejmosť (na ilustráciu mojich britských pomerov: šunka a syr sa trblietali ako vzácny diamant). Navyše niekoľko výletov do dedkovej záhradky, a spoľahlivá domáca pekárnička, spôsobili, že som mala súkromnú zásobu džemov a mrazeného ovocia na celé tri mesiace. A keďže sa riadim zásadou, že ovsená kaša je najdôležitejšie jedlo dňa, každé ráno bolo výnimočné.

Hoci som si predstavovala prázdniny ako kreatívnu dovolenku, plodný to čas, kedy by som každý týždeň dokončila nové dielo a zaplnila materiálom svoje portfólio, tvorivosť hrala prázdninám druhé husle. Napriek tomu som sa oťukala v scénaristickej práci a po dlhej dobe siahla po vodovkách, preto nemôžem tvrdiť, že išlo o úplnu prehru.

Na druhú stranu, prvý raz vo svojich dvadsiatich rokoch, som sa snažila žiť aktívnejšie. Áno, veľa som spala. Áno, veľa som sedela na zadku. Ale podarilo sa mi naladiť na semi-pravidelnú rutinu cvičenia a ku koncu leta som už nemala pocit, že každý drep mi spôsobuje smrteľné muky. Neviem, nakoľko sa mi podarí cvičenie zaradiť aj do školského života, ale už aspoň viem, že to dokážem. Aspoň trochu. Základy.

Knihy ako ovocie na vrchu, obmedzený počet, ale o to uspokojivejšie.

Technicky tiež záľuba, no už dlhú dobu ma čítanie nechytilo tak, ako toto leto. Cítim preto, že si knižky zaslúžia samostatné miesto. Školská knižnica ma rozmaznala, doma som sa sťažovala na zlú organizáciu kníh, chybný on-line systém, a obmedzený sortiment. Napriek tomu som sa na leto zásobila, na svoje pomery, slušným množstvom kníh. Obľúbenci?

Tajný Príbeh od Donny Tartt bol presne tak afektovaný a vlečúci sa, ako som o ňom počula. Ale atmosféra prestížnej internátnej školy, a partia vraždu-maskujúcich študentov gréčtiny, sa mi predsa dostali pod kožu. Terry Pratchett ma na oplátku opäť presvedčil o svojej slovnej virtuozite, tentokrát cez Čaroprávnosť. Najväčší dojem na mňa však zanechala Hanya Yanagihara a jej tehla The Little Life. Ak sa jedného dňa dočká slovenského prekladu, alebo svojej angličtine dôverujete natoľko, že si trúfate na originál, rozhodne odporúčam. Hoci ťažký na čítanie, plný vážneho materiálu, označovaný i za štúdiu ľudskej vytrvalosti a limitov, na príbeh Judea a jeho troch newyorských kamarátov tak skoro nezabudnem.

Počasie ako čokoládová poleva, špeciálna pre človeka, ktorý od nej rok abstinoval.

Hovoríte si, že zbytočná položka na zozname? Pred rokom by som súhlasila. Ale… Pozrite, osvojujem si Glasgow. Každým dňom sa snažím vytvoriť k nemu hlbší vzťah a necítiť sa v ňom ako turista, ktorý jedného dňa odíde. A myslím, že sa mi darí. No minulý rok bol ťažký, príliš upršaný, a mala som iba minimálny kontakt so slnkom. Preto mi ani tohtoročné štyridsiatky nepripadali ako záťaž, skôr kuriozita, ktorá sa dala riešiť prítmím, zmrzlinou, a kombináciou správneho oblečenia. Hodiť na seba tielko a šortky, keď som išla venčiť psa? Prepych. Áno, to potenie nebolo príjemné, ale nič, čo by sprcha nevyriešila. Samotné chodenie bolo odrazu omnoho jednoduchšie, keď ma k zemi neťahal trojkilový kabát. Takže hoci si uvedomujem, že nebolo pre každého, mne tropické leto 2015 viac než imponovalo.

Priatelia ako med, bez ktorého by výsledku chýbala chuť.

Nemohla by som byť vďačnejšia, že som i po roku mala priateľky, ku ktorým som sa mohla vrátiť. Posledné dni v Glasgowe som občas mala chuť vybehnúť na ulicu a dať sa do rozhovoru s prvým človekom, ktorý by mi prišiel pod ruku, len aby som sa presvedčila, že mi jazyk stále funguje. V lete som mala opačný problém - obmedziť svoje rapotanie do únosnej miery, aby som aj iným dala šancu vyjadriť sa. Dievčatá, ďakujem vám za Komoču, filmový horor, bratislavský horor s názvom hromadná doprava, a to, že ste stále pri mne. Už sa celý článok začína meniť na sentimentálnu hatlaninu, ale predsa, nasleduje finále.

Rodina ako korpus, základná stavebná jednotka, bez ktorej by torta nebola.

Klišé. Viem. Ale zrejme je to klišé z dobrého dôvodu. Ak by som rodinu vedela preniesť so sebou do UK, alebo aspoň vedela vytvoriť portál z jedného miesta na druhé, nemala by som so štúdiom v zahraničí žiaden problém. Občas som sa pristihla, že sa s maminou hádam na najväčších hlúpostiach, skrátka preto, lebo som chcela presadiť svoj pohľad na vec. Inokedy som ignorovala, o čom sa rodina vedľa mňa rozprávala, lebo internet! Napriek tomu som si ich spoločnosť chcela v lete užiť i do zásoby, a to sa podarilo.

Nebudem už rekapitulovať zážitky z dovoleniek, ale vypichnem niekoľko výnimočných bodov, v ktorých hrala rodina hlavnú úlohu. Pozorovanie Perzeíd, padajúcich hviezd, na deke na betónovom ihrisku, tri dni za sebou. Týždenné návštevy starých rodičov, pohostenie v štýle čokolády, keksov a nanukov. Cestovanie po svete prostredníctvom televíznych dokumentov, po Francúzsku cez nonstop-zapnutú Tour de France. Strihanie, prechádzky, pečenie chleba. Rodina mi toto leto naozaj nabila baterky a dodala mi i odhodlanie vyťažiť z prichádzajúcich mesiacov maximum.

Uznávam, o rok zrejme nebudem môcť leňošiť rovnakým spôsobom. Ale s tým som rátala už v Júni - práve preto som chcela z leta vyťažiť maximum. Je September - priskoro robiť unáhlené závery? Nemyslím. Podľa mňa sa to podarilo.

Nový začiatok, alas - som späť v škole.

detritus pondelok, septembra 14, 2015

Po nádhernom lete, ktoré väčšmi pripomínalo dlhočiznú, trojmesačnú dovolenku, som späť v Glasgowe. Aj mne samej sa ťažko spracúva, že momentálne sedím v univerzitnej knižnici a horúcou kávou si znecitlivujem jazyk nie doma, ale o niekoľko stoviek kilometrov ďalej. A ako tu tak rozjímam nad tým, ktorým smerom do seba tú kávu naliať tak, aby bola škoda čo najmenšia, cítim sa na míle vzdialená nielen domovu, ale i vlastnej dospelosti. Mám dvadsať (20!?), ale nikdy som si nepripadala ako väčšie dieťa.

Počas prázdnin som si to užívala. Kto by opovrhol starostlivosťou zo strany rodiny, či možnosťou vylihovať v ľubovoľný deň, v ľubovoľnú hodinu, na ľubovolnej horizontálnej ploche. Teraz, zrejme príznak jesennej melanchólie, cítim akýsi tlak. Azda len vymyslený, možno tlak samej seba: že by som sa mala realizovať. Ale stále si pripadám príliš malá, príliš tichá, príliš neskúsená. Moje nové spolubývajúce, hoci nesmierne milé a ústretové, vo mne prebúdzajú výčitky - práca, hľadanie práce, presný rozvrh, znalosť okolia, znalosť angličtiny, dokonca aj v tej prekliatej kuchyni im to ide lepšie!

Hľadanie práce je zatiaľ zábava. Hovorím to teraz, aby som to čoskoro mohla vziať späť. Zrejme si ho užívam len preto, lebo mi dotvára ilúziu produktivity. A hľadám ešte prikrátko. A nemusela som si zatiaľ prejsť žiadnymi ponižujúcimi pohovormi. Ach no, veď aj na to príde čas. Čo azda stojí za zmienku je spôsob, akým ľudia bežne hľadajú prácu v Škótsku, ktorý som do rovnakej miery na Slovensku nezažila (ale viď opäť štítok: príliš neskúsená). Hej, aj tu sa to rieši osobne cez kontakty, cez internet, na inzerát, ale bežne si ľudia vytlačia hordy životopisov a vyberú sa po uliciach, zastavujúc v obchodoch kde prosia manažéra, aby im venoval štipku pozornosti. Povedala som si, že spravím to isté, no keď už boli životopisy zospinkované, moje oblečenie dostatočne dažďuvzdorné, a mestské centrum na dosah, zrazu sa mi do toho akosi nechcelo. Ale zvládla som to! Totiž, svoje prvé pokusy. Podarilo sa mi zatiaľ rozdať obrovský počet životopisov - dva. No verím tomu, že už to pôjde čoraz jednoduchšie. Keď na mňa nikto nenakričal, ani neprejavil žiadnu frustráciu, povzbudilo ma to.

Glasgow je stále rovnaký. Veď viete, prší, všade samé holuby, bežné vidieť v parku unicyklistov, ako zabávajú nadšené davy. Ale predsa ho vnímam ináč ako pred rokom. Nové ubytovanie znamená novú štvrť a nové návyky, ale zatiaľ mi vyhovujú. Netrúfam si ešte povedať, či bude obrovské, tri minúty chôdze vzdialené Tesco mojou spásou alebo zatratením. Ale rada tam chodím. Len tak, obzerať ceny. Ja viem, asi so mnou nie je niečo v poriadku.

Netrúfam si tipovať, koľko mi vydrží tento optimistickejší prístup ku Glasgowu a snaha pretvoriť sa z domaseda na prácichtivú, študujúcu, socializujúcu sa osobu. Ale aha - za dva dni som bola dva razy v botanickej záhrade, kde som sa poriadne nevytrepala počas celého minulého roka! Úpenlivo skúmam stránky s DIY návodmi, čakajúc na povolenie domovníčky o presúvanie nábytku (eta: dostala som ho, idem na to!). Neviem, ako dlho tu budem bývať, ale odmietam zaspať na vavrínoch a stráviť ďalší rok v neosobnej, poloprázdnej izbe. A tentoraz v nej ani do zimy nebude fungovať radiátor, že by som sa tešila aspoň na teplúčko. Zdá sa, že receptom na produktivitu je hrozba potenciálnych omrzlín.

A tu sa seknem. Ešte mi trochu kávy ostáva, ale moje chuťové poháriky už vypovedali službu a vonku sa začína stmievať. Zajtra držte palce, čaká ma dlhý deň. Zatiaľ!

Eta2: Ďakujem, dlhý deň som zvládla! Akurát mám pre vás radu: nepite, naozaj sa ani len nesnažte, horúcu kávu. Prešli dva dni a ja som, čo sa chute týka, nemala nič ani z minestrone polievky, ani z provensálskeho kuraťa so zemiakmi. Blech, nabudúce budem múdrejšia.