Torta ako metafora pre leto?
sobota, septembra 19, 2015
Varovanie: článok začal ako-tak civilne, no ku koncu pribúda slušné množstvo sentimentálnosti. Ak sa na ňu necítite, vráťte sa radšej v deň, keď budete mať vlastného cynizmu plné zuby.
Kedy je lepší čas na rekapituláciu leta, než keď sa September chýli ku koncu a vrstvy oblečenia narastajú tempom padajúcich listov? Ako človeku, ktorý si znenazdajky vyvinul prudkú averziu voči chladu a vlhkosti, mi tento článok pripadá trochu ako testovanie vlastných limitov, a prechádzka neopodstatnenou, ani nie mesiac starou nostalgiou. Tak či tak som presvedčená, že si tohtoročné leto zaslúži vlastný článok.
Keď som sa v Júni vracala z Glasgowu na Slovensko, rozprestierala sa predo mnou vízia trojmesačných prázdnin, plných cestovania, písania, užívania si života, a slnka, do posledného dúška. Splnila sa mi? Azda prekvapivo, ale áno. Už po prílete som zažila prvý šok, keď som v záchodovej kabínke sveter, kabát a čižmy vymenila za krátko-rukávové tričko a tenisky. Doma ma v kuchyni čakala zásoba surovín, s ktorými som mohla každý deň experimentovať, bez strachovania o ich cenu a blížiaci sa dátum spotreby. Každý deň som sa zobúdzala s tým, že aj keby som sa rozhodla stráviť celý deň medzi dvadsiatimi stenami, tak či tak by som sa mala s kým porozprávať. I to mi pripadá ako formulka na uspokojivé leto. No mala som to šťastie pridať k tomuto základu i množstvo iných ingrediencií, ktoré ho spravili nezabudnuteľným. Tak ako znie môj recept? V nezmyselnom poradí:
Cestovanie ako prášok do pečiva, pomohlo cestu narásť o niekoľko centimetrov.
Po príchode som sa vrhla do vybavovania bezplatného vlakového cestovania, ktoré ma bohužiaľ, ako zahraničného študenta, predsalen vyšlo na dvadsať eur (záchranná kariérna možnosť: štátnice z angličtiny a poskytovanie úradných prekladov). Vraviac si, že za takú cenu by som mala niekam vyraziť aspoň raz týždenne, moje ambície mali rýchly spád a pred výbuchom ich zachránila iba maminina túžba vidieť po rokoch Tatry. Najskôr sme sa však vybrali k maďarskému moru, a niekoľko dní roztápali pri Balatone.
Musím uznať, že Maďari sa naozaj snažia spraviť z neho atrakciu na úrovni prímorského letoviska. V Siófoku nechýbali rady hlučných fast-foodov, stánkov so suvenírmi, opaľujúcich sa tursitov, i tabúľ ohlasujúcich zákaz vstupu psov. Čo mi však navždy ostane v pamäti bol náš apartmán; a nepríjemná zhoda okolností, ktorá z neho spravila peklo na zemi. Na začiatok nás izbová klimatizácia zradila v prvý večer, práve, keď s horúčavami išlo do tuhého. Otvorenie okien zas pripomenulo nepríjemnú polohu hotela, priamo pri hlavnej ceste. Neschopnosť zaspať viedla, v mojom prípade, k záchvatom zúfalstva, a kanál na prostriedku cesty takmer i k prebudeniu driemajúcej agresie. Napriek tomu hodnotím našu trojdňovú dovolenku ako úspech.
V Auguste sme opaľovanie vystriedali za hory, a po vyše desiatich rokoch som mala šancu vidieť Vysoké Tatry na vlastné oči. Úprimne, z predchádzajúcich výletov si veľa nepamätám, väčšina mojich spomienok je založená na fotkách a rodinnom videu. Súdiac podľa mamininých reakcií, nie je to už rovnaké miesto, ako kedysi. Ale pre mňa, zvyknutú na obmedzené množstvo mestskej zelene a monotónnu terénnu krivku nížin, sa vždy bolo na čo pozerať. Trebárs i na počet zahraničných turistov, ktorý by som na Slovensku nečakala. Medzi sklamania sa zaradili Studenovodské vodopády, ktoré sa skutočne premenili na kus skaly, obtekajúci niekoľkými vodnými pramienkami, a Skalnaté pleso, ktoré v dôsledku horúceho leta pripomínalo vysychajúcu oázu. Tak či tak som si výlet užila, a keby nie, všetko mi vynahradila zastávka v Trenčíne.
Znelo to tak jednoducho - vyplniť si hodinu a pol čakania na vlak výletom na Trenčiansky hrad. Kým som ho neuvidela. Je to dlhá príhoda, ale ako základ si predstavte trojicu unavených turistov, z ktorých jeden (mamina) za sebou ťahá niekoľkokilový kufor, ako zmätene hľadajú cestu na hrad (ktorý je vysoko na skale!), pričom zakúpená prehliadka im začína už o niekoľko minút. Viedlo to k zmätku, potu, dychčaniu, miestami štvornohému šplhaniu, a nanič prehliadke, ktorá pozostávala z dodatočného štverania na vyhliadku a prezentácie asi desiatich kusov nábytku. Nemohla by som byť radšej, že sme sa v Trenčíne zastavili.
Záujmy ako krémová plnka, vyplnili voľný čas a zjemnili každé sústo.
Oproti stredoškolským pomerom ma síce univerzita prekvapila celkom slušným množstvom voľného času, ale ak vám nad hlavou neustále visia skúšky a uzávierky, zväčša to nie je ono. Zato v lete som mala príležitosť vynaložiť s časom ako sa mi zachcelo, bez pocitu viny a bez prihliadania na blížiace sa povinnosti.
Z internátu som si domov priniesla zápaľ pre varenie, pečenie, a všeobecné kuchynské experimentovanie. Domáca chladnička mi na oplátku ponúkla suroviny, ktoré som ako chudobný študent brala niekoľko mesiacov ako luxus, nie samozrejmosť (na ilustráciu mojich britských pomerov: šunka a syr sa trblietali ako vzácny diamant). Navyše niekoľko výletov do dedkovej záhradky, a spoľahlivá domáca pekárnička, spôsobili, že som mala súkromnú zásobu džemov a mrazeného ovocia na celé tri mesiace. A keďže sa riadim zásadou, že ovsená kaša je najdôležitejšie jedlo dňa, každé ráno bolo výnimočné.
Hoci som si predstavovala prázdniny ako kreatívnu dovolenku, plodný to čas, kedy by som každý týždeň dokončila nové dielo a zaplnila materiálom svoje portfólio, tvorivosť hrala prázdninám druhé husle. Napriek tomu som sa oťukala v scénaristickej práci a po dlhej dobe siahla po vodovkách, preto nemôžem tvrdiť, že išlo o úplnu prehru.
Na druhú stranu, prvý raz vo svojich dvadsiatich rokoch, som sa snažila žiť aktívnejšie. Áno, veľa som spala. Áno, veľa som sedela na zadku. Ale podarilo sa mi naladiť na semi-pravidelnú rutinu cvičenia a ku koncu leta som už nemala pocit, že každý drep mi spôsobuje smrteľné muky. Neviem, nakoľko sa mi podarí cvičenie zaradiť aj do školského života, ale už aspoň viem, že to dokážem. Aspoň trochu. Základy.
Knihy ako ovocie na vrchu, obmedzený počet, ale o to uspokojivejšie.
Technicky tiež záľuba, no už dlhú dobu ma čítanie nechytilo tak, ako toto leto. Cítim preto, že si knižky zaslúžia samostatné miesto. Školská knižnica ma rozmaznala, doma som sa sťažovala na zlú organizáciu kníh, chybný on-line systém, a obmedzený sortiment. Napriek tomu som sa na leto zásobila, na svoje pomery, slušným množstvom kníh. Obľúbenci?
Tajný Príbeh od Donny Tartt bol presne tak afektovaný a vlečúci sa, ako som o ňom počula. Ale atmosféra prestížnej internátnej školy, a partia vraždu-maskujúcich študentov gréčtiny, sa mi predsa dostali pod kožu. Terry Pratchett ma na oplátku opäť presvedčil o svojej slovnej virtuozite, tentokrát cez Čaroprávnosť. Najväčší dojem na mňa však zanechala Hanya Yanagihara a jej tehla The Little Life. Ak sa jedného dňa dočká slovenského prekladu, alebo svojej angličtine dôverujete natoľko, že si trúfate na originál, rozhodne odporúčam. Hoci ťažký na čítanie, plný vážneho materiálu, označovaný i za štúdiu ľudskej vytrvalosti a limitov, na príbeh Judea a jeho troch newyorských kamarátov tak skoro nezabudnem.
Počasie ako čokoládová poleva, špeciálna pre človeka, ktorý od nej rok abstinoval.
Hovoríte si, že zbytočná položka na zozname? Pred rokom by som súhlasila. Ale… Pozrite, osvojujem si Glasgow. Každým dňom sa snažím vytvoriť k nemu hlbší vzťah a necítiť sa v ňom ako turista, ktorý jedného dňa odíde. A myslím, že sa mi darí. No minulý rok bol ťažký, príliš upršaný, a mala som iba minimálny kontakt so slnkom. Preto mi ani tohtoročné štyridsiatky nepripadali ako záťaž, skôr kuriozita, ktorá sa dala riešiť prítmím, zmrzlinou, a kombináciou správneho oblečenia. Hodiť na seba tielko a šortky, keď som išla venčiť psa? Prepych. Áno, to potenie nebolo príjemné, ale nič, čo by sprcha nevyriešila. Samotné chodenie bolo odrazu omnoho jednoduchšie, keď ma k zemi neťahal trojkilový kabát. Takže hoci si uvedomujem, že nebolo pre každého, mne tropické leto 2015 viac než imponovalo.
Priatelia ako med, bez ktorého by výsledku chýbala chuť.
Nemohla by som byť vďačnejšia, že som i po roku mala priateľky, ku ktorým som sa mohla vrátiť. Posledné dni v Glasgowe som občas mala chuť vybehnúť na ulicu a dať sa do rozhovoru s prvým človekom, ktorý by mi prišiel pod ruku, len aby som sa presvedčila, že mi jazyk stále funguje. V lete som mala opačný problém - obmedziť svoje rapotanie do únosnej miery, aby som aj iným dala šancu vyjadriť sa. Dievčatá, ďakujem vám za Komoču, filmový horor, bratislavský horor s názvom hromadná doprava, a to, že ste stále pri mne. Už sa celý článok začína meniť na sentimentálnu hatlaninu, ale predsa, nasleduje finále.
Rodina ako korpus, základná stavebná jednotka, bez ktorej by torta nebola.
Klišé. Viem. Ale zrejme je to klišé z dobrého dôvodu. Ak by som rodinu vedela preniesť so sebou do UK, alebo aspoň vedela vytvoriť portál z jedného miesta na druhé, nemala by som so štúdiom v zahraničí žiaden problém. Občas som sa pristihla, že sa s maminou hádam na najväčších hlúpostiach, skrátka preto, lebo som chcela presadiť svoj pohľad na vec. Inokedy som ignorovala, o čom sa rodina vedľa mňa rozprávala, lebo internet! Napriek tomu som si ich spoločnosť chcela v lete užiť i do zásoby, a to sa podarilo.
Nebudem už rekapitulovať zážitky z dovoleniek, ale vypichnem niekoľko výnimočných bodov, v ktorých hrala rodina hlavnú úlohu. Pozorovanie Perzeíd, padajúcich hviezd, na deke na betónovom ihrisku, tri dni za sebou. Týždenné návštevy starých rodičov, pohostenie v štýle čokolády, keksov a nanukov. Cestovanie po svete prostredníctvom televíznych dokumentov, po Francúzsku cez nonstop-zapnutú Tour de France. Strihanie, prechádzky, pečenie chleba. Rodina mi toto leto naozaj nabila baterky a dodala mi i odhodlanie vyťažiť z prichádzajúcich mesiacov maximum.
Uznávam, o rok zrejme nebudem môcť leňošiť rovnakým spôsobom. Ale s tým som rátala už v Júni - práve preto som chcela z leta vyťažiť maximum. Je September - priskoro robiť unáhlené závery? Nemyslím. Podľa mňa sa to podarilo.
0 komentárov