Pripraviť sa, pozor, štart! Je august 2016, nádherný upršaný deň, a majstrovstvá našej domácnosti v tom, ako byť najhoršou spolubývajúcou pod slnkom, sa môžu začať. Celkovo má súťaž iba tri uchádzačky o víťazstvo, no môžem vám povedať, že pôjde o bolestivý, krutý súboj. Ujmy na zdraví nie sú vylúčené. Dôležité je len jedno: ako vyhrať, a nestarať sa pri tom o nikoho, okrem seba samej.

Dobre, dramatický úvod by sme mali. Ale o čo v skutočnosti ide? Už tretím rokom zdieľam obytné priestory s ľuďmi, ktorých som pred spoločným ubytovaním vlastne nepoznala. Stala sa zo mňa spolubývajúca: taká tá, čo ju vidíte v anglických sitkomoch. Akurát, že tam sa ten situačný humor zdá byť neškodným. Spolubývajúci si spolu zažijú množstvo peripetií, tu jedna vyhodí spolubývajúceho obľúbený obraz, mysliac si, že ide o zmoknutý výstrižok z novín, tu sa dve z nich musia do bytu dostať oknom na treťom poschodí, lebo im domovník stratil kľúče. Realita, ako inak, už nie je taká ružová.

Čo sú najhoršie zvyky, aké by ste si vedeli na spolubývajúcich predstaviť? Máte? Dobre, teraz ich znásobte. Dva krát. Práve ste si predostreli našu životnú situáciu.

Samozrejme, že zveličujem, ale občas mám naozaj dojem, že s tými dvoma dievčatami sa pretekáme o to, ktorá zvyšné skorej vytočí.

Tak napríklad: spolubývajúca číslo jedna, Roberta. Pôsobí na pohľad dojmom, že má v živote všetko usporiadané. Má svoje rutiny, vie čo chce, nebojí sa otvoriť hubu. Ale dva týždne s ňou a obraz sa začne rúcať. Odrazu z kuchyne znenazdajky mizne všetok príbor, a nevracia sa. Na sporáku pribúdajú hrnce s jedlom, ktoré sa v nich celé dni kazí, až kým ho Roberta nakoniec nevyhodí. V chladničke steká najskôr poličkami šťava z cvikli, transformujúca celý spotrebič na akúsi paródiu ružového pastelového nábytku z 60-tych rokov. Keď ju upracem, steká nimi voda z balíčkov zeleniny, ktoré by sa mali dávať do mrazničky.

Po dvoch mesiacoch od nasťahovania sa Roberta pýta, kde máme vysávač. Po troch odo mňa žiada vysvetlenie na to, prečo predhrievam trúbu. Príbor vracia do kuchyne v mesačných intervaloch: už mám v izbe zbierku na časy pohotovosti. Prádlo v práčke necháva pred vyvesením tri dni kvasiť, aby nadobudlo tú správnu vôňu. Ignoruje fakt, že naše vchodové dvere majú aj zámku, ktorá sa pri odchode používa. A to najhoršie z celého: keď niečo v byte nie je tak, ako si to ona predstavuje, sťažuje sa domovníčke.

Spolubývajúca číslo dva, Inga. Neškodná, milá, usmiata, vyzerá, že by ani muche neublížila. Občas to človeku pripadá, že by jej neublížila, lebo by si ju nestihla včas všimnúť. Nezačína však konflikty, nemá k ničomu výhrady. A zrejme nemá ani telesné potreby bežného človeka. Občas spolu strávime v byte celý deň, a ja si jej prítomnosť uvedomím až o desiatej večer, keď ide po prvý raz na toaletu. Do chladničky dá jedlo možno raz mesačne, a aj vtedy je to len kartón mandľového mlieka, ktorý si všimnem ráno, a večer je už v koši. Neverí na pleseň, zrejme ju považuje len za interiérovú dekoráciu. Čím černejšia, tým lepšia. Podobne ako Roberte, aj jej trvá dva mesiace, kým sa ma opýta, kde máme vynášať odpad. Ale pri nej je problém o to bolestivejší, že keď chce, vie po sebe aj upratať. Len ju to skrátka nenapadne.

Spolubývajúca číslo tri, ja. Tu už nedokážem byť, z pochopiteľných dôvodov objektívna. Ale tiež sa občas súťaže zúčastňujem: z trucu, z hnevu, z únavy? Asi by som povedala, že občas dokážem byť v týchto pretekoch tou zlomyseľnou. Odnesiem si veci z kuchyne do izby, kde ich pred ostatnými ukryjem, aby ich radšej nepoužili. Nechám kľúč večer v zámke, aby sa Roberta musela pred vchodovými dverami minútku rozčuľovať, kým jej niekto príde otvoriť. Občas si uštipnem lyžičku z ich instantnej kávy, alebo zatlačím závoru na kúpeľňových dverách tak pevne, že je potom priam nemožné zavrieť ich. Ale chápte, ak sa zavrú, budeme aj tam pestovať pleseň, a nikoho iného to zrejme netrápi. Nie, ani ja nie som v týchto pretekoch nevinná, ale bola by som ochotná stať sa vzorovou spolubývajúcou; len keby ma tie zvyšné dve tak hrozne neprovokovali.

O prvú priečku sa momentálne krvopotne bojuje. Už o tri mesiace by mal byť známy víťaz.

- - -

Aj svojim pečením občas prejavujem spolubývajúcim svoje sympatie. Možno, že keď pochvália vôňu šíriacu sa z kuchyne, alebo zvedavo obzerajú, čo to černie v trúbe, dúfajú, že ich ponúknem. Eh, ešte som to nespravila. A bohužiaľ, pozerajúc na dezerty, o ktoré som sa pokúsila počas svojho gréckeho experimentovania, tento mesiac o nič neprišli.

Ako prvý som skúsila upiecť grécky krupicovo-pomarančový koláč. Jeho pravé meno je mi záhadou, našla som ich asi desať. Najviac sa mi pozdáva Kalo Prama, čo je vraj cyperského pôvodu. Ide o jednoduchý, piškótový koláč preliaty sirupom. Nemôžem povedať, že by v mojom podaní bol odpudivý – ale zamieňať maslo za olivový olej by som v tomto prípade neodporúčala!

150g krupice
100g hladkej múky
50g cukru
½ kávovej lyžičky PDP
šťava z ½ pomaranču
2 PL nastrúhanej pomarančovej kôry
65g masla
3 vajcia
mandle na zdobenie

šťava z 1 pomaranču
2 PL medu
1 PL kukuričného škrobu

1. Predhrejeme trúbu na 180°C a vymastíme si menší plech (nie je nutné, ak použijete papier na pečenie).
2. Vo väčšej mise si rozpustíme si maslo, vmiešame doň cukor, šťavu z pomaranču, kôru, a nakoniec vajíčka. V druhej miske si preosejeme krupicu a múku, zmiešame s práškom do pečiva.
3. Postupne pridáme sypké ingrediencie k zmesi s vajíčkami, kým nevznikne tekuté cesto.
4. Vlejeme cesto na pripravený plech, ozdobíme mandľami, a necháme piecť približne 20 minút.
5. Keď je koláč hotový, pripravíme si sirup. Med s pomarančovou šťavou zohreje na malom plameni, a pridáme kukuričný škrob, ktorý si rozpustíme v troche studenej vody. Odstavíme, keď sirup dostatočne zhustne. Ak ho chcete redší, pridajte viac šťavy alebo vody.
6. Koláč prelejeme syrupom a môžeme servírovať.

Ďalším receptom, o ktorý som sa pokúsila, bola Sfaniakopita. Ide o placky podobné lokšiam, ktoré sú plnené gréckym syrom, posypané orieškami a preliate medom. Moja verzia bola nanajvýš katastrofická, takmer mi zničila panvicu, a vyžiadala si asi dva krát toľko múky, ako mi v recepte odporúčali. O druhý pokus sa už určite snažiť nebudem, ak však máte viac odvahy než ja, môžete skúsiť šťastie s týmto receptom: http://www.lemonandolives.com/sfakianopita-cretan-cheese-pie-nuts-honey/

A ako posledný dezert mesiaca som si vybrala, fanfáry, grécky jogurt. Ha, vraj dezert. V mojom prípade však išlo o nezvyk – grécky jogurt, a ihneď v kilovom balení, bol omnoho jemnejší, krémovejší a chutnejší než biely jogurt Tesco Value, na ktorý som zvyknutá. Servírovanie nechám v podstate na vás, určite si poradíte. Ale najviac sa mi páčili dve variácie: s medom, kakaom, a nastrúhanou horkou čokoládou; a verzia nižšie.

150g gréckeho jogurtu
2 hrste müsli alebo granoly
med
vlašské orechy
škorica

1. Do misky si nasypeme granolu, na ňu naaranžujeme jogurt a rozlámané oriešky. Prelejeme medom a posypeme škoricou. Mňam!

Archieho má každý rád. Keď sa ráno zastaví u mäsiara na kus reči, celá klientela zabúda na svoje povinnosti a venuje mu pozornosť. Keď bicyklom prechádza tržnicou, pri každom stánku z neho musí zosadnúť, aby si vypočul novinky predajcov. Keď večer prichádza domov, mama mu rozstrapatí vlasy, otec zohreje večeru, a Lala, ich prúžkovaná mačka, sa mu usalaší v lone.

Raz, keď Archie zabával skupinu mužov v krčme, jeden z nich sa ho pýtal na radu. Na tajomstvo, ktoré z neho robilo takého miláčika. Archie sa najskôr červenal, ošíval, vykrúcal. Potom sa však k mužovi naklonil a konšpiračne mu podstrčil svoj pohár piva. "Stačí chodiť všade vzpriamene, kamarát."

Veru, Archie sa nikdy nehrbí. Kráčajúc dole ulicou, chrbát má vystretý priamo k oblohe, oči upreté pred seba. Nikdy sa nedíva do zeme, ale nikdy nevyzerá, že by kráčal niekam. Vždy, aj keď sa ponáhľa k doktorovi na prehliadku uší, pôsobí dojmom, že si len vyšiel na ležérnu prechádzku. Na opasku sa mu hompáľa bandaska s citronádou, pred slnkom sa cloní zaplátanou futbalovou šiltovkou, a pevne na pleci zviera svoj turistický ruksak, ktorý nosí snáď odjakživa. Ak ste ho nepoznali, nevedeli ste, či mu chcete potrisť rukou, alebo radšej uhnúť z cesty.

"Tak. čo to bude dnes, Archie?" pýta sa ho jeden marcový utorok tetuška z kvetinárstva. Má vo zvyku kupovať u nej kvety pre mamu. Dnes sa však na okamih zamračí, premeria si tovar v obchode.

"Liz, odkiaľ na Vianoce objednávate svoje borovice?" prehovorí napokon.

"Z vedľajšej dediny, Archie. Známy tam má borovicový háj," povie Liz, zamračiac sa. "Ale na čo ti preboha budú v marci borovice?"

Archie sa načiahne do spodného vrecka svojho ruksaku, vytiahne peňaženku, a z nej menšiu taštičku s mincami. Bez počítania vyloží k pokladni niekoľko z nich, a vďačne sa usmeje.

"Najvyšší čas začať vyrábať ikebany, nemyslíte?"

Neďaleké sídlisko je večer celé nažhavené klebetou, že malá Suzie, tá, čo jej otec ušiel pred Vianocami s akrobatkou z cirkusu, si okno detskej izby vyzdobila ihličím.

O pár týždňov neskôr Archie sedí pri potoku a umýva akúsi starú drevenú hračku. Pristaví sa pri ňom Albert, známy z lekárne, a nechápavo krúti hlavou.

"Archie, to si preboha kde vyhrabal? Také sa nevyrábajú hádam už dvadsať rokov," hovorí Albert, obzerajúc si drevené autíčko. Chýbajú mu dve kolesá, farbu má vyblednutú, a Archie usilovne leští vzor na jeho kapote, ktorý sa až podozrivo ponáša na pleseň.

"Dajte mi minútku a bude ako nové," žmurkne naňho Archie.

Albert o niekoľko dní neskôr vidí, ako učiteľ zo základnej školy vlečie za ruku svojho syna, a za oboma sa hompáľa na šnúrke uviazané autíčko: opravené, červené, po plesni ani stopa.

Na letný festival prichádza do mesta skupina hudobníkov, ich koncert stredobodom miestneho spoločenského kalendára. Večer po vystúpení si spolu s domácimi sadajú na námestí k stolom, popíjajú, jedia hranolky. Jeden z nich na okamih zamrzne, potom ukáže prstom na siluetu obďaleč.

"Kto je to? Kým sme hrali, celú dobu som ho videl motať sa okolo -"

"To je Archie," preruší ho starosta. Viac nehovorí, a domáci len prikyvujú, s letmými úsmevmi.

"Váš maskot?" nadhodí žartovne gitarista. "Veď viete - mestský bezdomovec?"

Celá kapela sa otočí, aby si ho lepšie prezrela. Archie stojí pri smetiaku, okato sa v ňom prehrabáva. Bubeník si pohŕdavo odfrkne.

"Ale kdeže," protestuje starosta. "Maskot, to máte pravdu. Ale Archie by nikdy nemohol byť bezdomovcom, to by tu nikto nedopustil."

Hudobníci nechápavo zvraštia obočie, ale väčšej odpovede sa nedočkajú. O niekoľko minút neskôr už Archieho niet. Sedí už totiž doma, za pracovným stolom. Turistický ruksak sa mu opiera o nohy, zatiaľ čo on z neho vyťahuje akési blikajúce, polopriesvitné, rozmazané tvary. Na stôl najskôr zloží akýsi pestrofarebný obraz, potom ligotavý prsteň, ktorý sa každých pár sekúnd rozplynie do vzduchu. Keď je batoh prázdny, obráti sa Archie k stolu a začne písať. Zoznam. Predmety, pri nich mená, okolo nich výkričníky a otázniky.

Archieho má každý rád. Mesto si už zvyklo, že ho môže zastihnúť pri kontajneroch, ako sa do nich bez hanby ponára a loví z nich neviditeľné predmety. Nie je maskot, ani bezdomovec. Pravda je jednoduchšia. Ľudia si totiž už zvykli, že môžu vyhadzovať svoje sny. A Archie žije z toho, že prehľadáva smetiaky.

---

Tak dnes poviedkovo. V lete som sa istú dobu snažila písať každý deň, aby som nevyšla z cviku. Je január a z cviku som určite vyšla. Dočítala som sa však na internete k takej povzbudivej vete: že ak 365 dní do roka niečo napíšete, aspoň 1 deň to bude stáť za to. Tak skúšam šťastie!

Čo sa týka gréckeho varenia, pokračujem s ním, len sa mi zle spisuje recepty. Preto dneska bez nich, iba inšpiračne: dva taniere plné dobrôt inšpirované gréckou kuchyňou.

Prvý je kuskus s pečeným cícerom, šalátom, a omáčkou tzatziki (jogurt, kôpor, šalátová uhorka a korenie).

Druhý je základ z jazmínovej ryže, s šalátom, pečeným ružičkovým kelom, troškou feta syru, troškou tzatziki, a sojóvými kúskami upečenými v koreninovej zmesi používanej na gyros.

Príprava oboch je pomerne jednoduchá a rada sa s ňou v prípade záujmu podelím, avšak myslím, že tieto jedlá nie sú natoľko „grécke“, aby som ich jednoznačne zaradila do tamojšieho receptára. Avšak, už teraz chystám sladký špeciál, ktorý hádam vyhovie tým škodoradostným. Nie všetky recepty sa mi totiž tento mesiac podarili... 

Už vyše roka dochádzam niekoľkokrát týždenne do práce. S tým slovom som si vždy spájala posedávanie vo vlaku, zamyslené vyhliadanie z autobusového okna.

Nebaví ma to, väčšinu času. Niektoré dni to výsostne neznášam. Minulý týždeň som sa však podujala na experiment. Prvý deň som z roboty vyrazila o pol siedmej, utekala do metra, počkala si na vlak, odviezla sa do stanice najbližšej môjmu bydlisku, odkráčala si zvyšok cesty domov, a pri príchode ma na hodinkách čakalo sedem hodín, sedem minút. Druhý deň som tiež odchádzala o pol siedmej, no tentoraz som išla pešo, 4-kilometrovou trasou cez glasgowské neutešené betónové krídlo. Čas po príchode? Sedem hodín, päť minút.

A tak zrejme, napriek občasnej nechuti a nadmernej spotrebe energie, zostanem verná chôdzi. Je zdarma, a ešte je aj rýchlejšia, než tie hlúpe vlaky a autobusy. Aby som sa však len nesťažovala, aj pri nej sa dá stihnúť veľa vecí.

Tak napríklad, ak nie ste knižnými puritánmi, dá sa pri nej značne zvýšiť počet prečítaných kníh. Len za minulý rok som audiobookov popočúvala hádam tridsať. A keď sa nedokážem sústrediť na slová, aj hudba postačí. Podľa piesne sa dá potom striedavo predstierať, že pri svojej chôdzi utekám pred nukleárnou katastrofou, alebo sa snažím okolie ohúriť svojím skvelým zmyslom pre rytmus. Keď hudbu či slová na moment odignorujete, existujú aj vizuálne pomôcky. Počas mojich prechádzok si napríklad viem vytvoriť predstavu o tom, ako sa darí obchodom na tej-ktorej ulici. Napríklad keď zastrčený salón so svadobnými šatami po Vianociach zmizol, ani ma to neprekvapilo.

Utvoríte si taktiež lepšiu predstavu o ľuďoch, ktorí v meste žijú. Respektíve, zistíte, že sa ich nedá škatuľkovať, sú príliš výnimočný. Či ide o dôchodkyňu, ktorá strategicky pri čakaná autobusu blokuje chodník pri LIDL-i, aby do autobusu nastúpila ako prvá. Alebo chlapíka vo vyžehlenom obleku, ktorý deň čo deň na námestí vyspevuje árie a pesničky z Bedárov. Tak ako sa v Prahe kontrolujú v autobuse sandále a ponožky, ja si pri chôdzi kontrolujem, že môj revír je stále ešte plný prekvapení.

A potom sú tu samozrejme extrémnejšie prípady, ako si skrátiť čas. Počítanie krokov. Detailné predstavy o tom, čo spravím, akonáhle prídem domov. Detailné predstavy o tom, ako toto chodenie povesím na klinec a s kufrom sa radšej prejdem na stanicu. Pojednávanie o tom, čo by som robila, keby som akurát nemusela šliapať. Alebo o tom, čo bude za tri dni na večeru.

Takto nejak som sa dopracovala aj k receptu dnešného dňa: Fasolakii. Ide o mimoriadne vďačné a rýchle jedlo, niečo, čo aj moja chôdzou-vyčerpaná telesná schránka dokázala vyčariť za pol hodinu. Z toho, čo som sa o fasolakii dočítala, ju vnímam ako takú grécku verziu leča (hoci, pozor, ide len o laický dojem!). Ingrediencii by mala mať správna grécka domácnosť vždy k dispozícii, robí sa hromadne, zasýti, a človek si ju vždy dá rád znova. Práve preto si ju do zbierky schovávam aj ja.

2 PL olivového oleja
500g zelených fazuliek
1 veľká cibuľa, nakrájaná na kocky
2 strúčiky cesnaku, nastrúhaného
1kg zemiakov
1 plechovka paradajok/4 veľké paradajky
petržlenová vňať
bobkový list
soľ a čierne korenie
syr feta na zdobenie

1. Na oleji si najskôr vo veľkom hrnci zosklovatieme cibuľku, potom plameň stíšime a pridáme cesnak (opatrne, aby sme ho nepripálili - jedlo by bolo horké).
2. Ak používame mrazené fazuľky, pridáme do hrnca a necháme pod pokrievkou podusiť, kým nezmäknú. V prípade čerstvých do hrnca pridáme trošku vody, potom postupujeme rovnako.
3. Do druhého hrnca si dáme variť zemiaky, nakrájané na väčšie kocky.
4. K fazuľke pridáme paradajky, okoreníme a posolíme, vhodíme bobkový list. Zmes necháme pod pokrievkou variť 10-15 minút, aby sa chute premiešali. Podľa chuti pridáme petržlenovú vňať.
5. Ak chceme zemiaky zmiešať priamo s fazuľkami, precedíme ich a pridáme do hrnca. Môžeme však servírovať aj zvlášť - najskôr zemiaky, ktoré na tanieri zalejeme fazuľkami.
6. V oboch prípadoch odporúčam na záver jedlo posypať nadrobeným syrom feta, a poprípade šťavu doraziť kúskom chleba!

Gréci si však v strave rozhodne neodopierajú. Nejde o to, že by jedli menej, ale skôr o ich stravovacie návyky a ingrediencie. Tak napríklad pred červeným mäsom radšej uprednostnia kura alebo rybu. Vynikajúce, vzhľadom na to, že ja pred červeným mäsom uprednostním hoci aj ružičkový kel. Zároveň je ich strava postavená z veľkej časti na zelenine, ovocí, a strukovinách. Nechápte ma zle, dokážem sa nad medovníčkami a tiramisu rozplývať do zbláznenia, ale po čase všetok ten cukor začne robiť neplechu.

Tento mesiac sa teda ponesie v znamení čerstvosti (aspoň takej mrazákovej), strukovín, celozrnných sacharidov, fety, a olivového oleja. Ak by som mala velikánsku peňaženku, rada by som pričlenila aj grécku lásku k orieškom a rybám, ale v tomto ohľade moje možnosti siahajú tak po tuniaka v konzerve. Ale hoci som v lete mala grécku spolubývajúcu (ktorej kuchynské variácie ma sčasti na tento nápad priviedli!), momentálne mi na chrbát žiadny Grék nedýcha. A vďaka bohu za to, v tomto byte je už tak či tak poriadna zima!

Ako som avizovala už v predchádzajúcom článku, za prvý recept na vyskúšanie som si vybrala ich tradičnú polievku, Avgolemono. Hoci za jej pôvodom zrejme stoja Židia z okolia Španielska, a je populárna aj v Turecku či Balkánskych krajinách, dnes je považovaná za grécku špecialitu. Pravá Avgolemono začína ako vývar z mäsa a zeleniny, v ktorom sa neskôr vyvarí ryža alebo orzo, a potom sú vmiešané vajíčka s citrónovou šťavou. Výsledkom je pomerne hustá, biela, krémová polievka. Recept ako stvorený na januárové chúlenie sa pri radiátoroch!

2 PL olivového oleja
1 veľká cibuľa, nakrájaná na drobno
2 malé mrkvy, nakrájané na drobno
1 šálka kelu, nakrájaného na pásiky (vlastný výmysel, kľudne vynechajte!)
1 šálka kuracieho mäsa, predvareného; alebo 2 kuracie prsia, nakrájané *
pol šálky ryže, krátko-zrnnej, alebo orza
2 vajíčka
šťava z 1 citrónu
1 PL oregana
kurací alebo zeleninový bujón
soľ a čierne korenie

1. Do hrnca pridáme olivový olej, keď sa zohreje, pridáme cibuľu a miešame, kým spriesvitnie. Následne pridáme mrkvu a kel, povaríme, aby zelenina trochu zmäkla. Ak používame kura, nakrájané ho následne pridáme k zmesi.

2. Zaleje 4 šálkami vody, v ktorých si rozpustíme bujón. Privedieme polievku k varu, prikryjeme, a necháme aspoň 25-30 minút povariť.

3. Dosolíme a okoreníme podľa chuti, a následne pridáme surovú ryžu/orzo. Opäť prikryjeme a necháme variť 15-20 minút.

4. Medzitým si v stredne-veľkej miske rozklepneme vajíčka, ktoré rozšľaháme s citrónovou šťavou.

5. Keď je ryža mäkká a kura uvarené, znížime plameň. Za jednu naberačku vývaru pomaly prilejeme do misky s vajíčkami, za stáleho šľahania, aby sa nám nezrazili. Postup opakujeme s ďalšími dvoma naberačkami, a neprestávame šľahať. **

6. Vajíčkovú zmes prilejeme späť k zvyšku polievky. Ochutíme oreganom a
povaríme ešte zopár minút na miernom ohni, aby polievka trochu zhustla. Môžeme servírovať!

*  Myslím, že by fungovala rovnako dobre ako čisto vegetariánsky vývar, no tentoraz som siahla po troške kuraciny z mrazáku, keďže ho musím čo najskôr vyprázdniť a nechať rozmraziť. Ak chcete mäso vynechať, pokojne tak urobte!
** S touto časťou receptu som mala najväčšie problémy, ale našťastie som skončila iba s niekoľkými vaječnými (a šedivými) vlasmi.

Novoročné predsavzatia: všetci si ich dávame, hoci aj nevedomky, a rovnako ich všetci po čase zanedbávame. Oplatí sa s nimi vôbec zaoberať? Svojim spôsobom si predsavzatia môžeme vytýčiť v akýkoľvek týždeň či mesiac; no nový rok so sebou predsa len nesie akúsi definitívnosť. Hodinky sa spúšťajú nanovo, človek si dá mentálne povolenie zabudnúť na prehrešky posledných pár mesiacov mátali, a novoročné predsavzatia začnú po okolí rásť ako huby po daždi. Majú svoju povesť, preto sú ľudia väčšmi akceptovať, ak od nich zbrklo upustíme. A sú často považované za také klišé, že okrem seba samého vlastne nikoho nezaujímajú. Predsa si však chcem do nového roka vytýčiť aspoň tri ciele.

1. Byť otvorenejšia. Ľuďom, skúsenostiam, úsmevom. Nehľadať za všetkým ihneď podlosť, práve naopak; poskytnúť druhej strane možnosť, aby ma presvedčila o svojich úmysloch, skôr než ju začnem súdiť.
2. Byť flexibilnejšia. Začať sa vzdávať monotónnosti a rutín, do ktorých som si život v poslednej dobe vstavala. Neublíži mi, ak si jeden deň raňajky dám už o deviate. Rovnako ma nezabije, ak sa hneď po práci nepustím tryskovou chôdzou priamo do postele.
3. Byť zvedavejšia. Viac si všímať svet okolo seba, nepozerať do zeme. Klásť zaujímavé otázky, a snažiť sa vymýšľať zaujímavé odpovede. Namiesto hlúpej televíznej show si pustiť do pozadia radšej dokument. Nepredpokladať, že o danej téme už viem všetko.

Keď som ich vymyslela, zdali sa mi tie body jednoduché. Ale naopak, sú možno až príliš ambiciózne a obšírne. Nechcem si robiť ilúzie, že sa nimi budem riadiť v každej minúte nového roku. Ale aby som si ich aspoň z času na čas pripomenula, rozhodla som sa spojiť ich do jednej výzvy: Uvariť si svet za 12 mesiacov.


Dobre, to znie hlúpo. Ale v podstate ide o priamočiary projekt. V nasledujúcom roku sa v kuchyni budem každý mesiac sústrediť na jedlá z jednej krajiny. Tým pádom, samozrejme, neuvarím za rok celý svet, jedine 12 jeho krajín. Na začiatok to snáď postačí. S trochou času, a šťastia, tým aspoň v tomto ohľade splním svoje predsavzatia. Otvorenejšia k novým ingredienciám. Flexibilnejšia vo svojom stravovaní. A zvedavejšia, otvárajúca si dvere k novým kultúra cez ich kulinárne tradície.

Nie, zrejme nebudem vždy v receptoch autentická. Som študent, peňaženka nie vždy pustí. Zároveň, hoci chcem byť prispôsobivejšia, určité svoje návyky meniť nechcem; napríklad sa zo mňa určite nestane horlivý mäsožravec. Dostupnosť ingrediencií, rozpočet, preferencie a nedostatok skúseností teda určite miestami zavážia v tom, ako hodnoverne sa mi podarí priblížiť tradičným receptom. Ale možno to takto bude zaujímavejšie. Aspoň dúfam.

Ak som vás zaujala, alebo si už teraz mädlíte ruky nad mojim pravdepodobným zlyhaním, zastavte sa o pár dní na blogu znovu. Za januárovú krajinu som si totiž vybrala Grécko, a už teraz mám pred sebou prvý receptový cieľ: citrónovo-vaječnú polievku s ryžou, Avgolemono. Tak teda zatiaľ, priatelia, a držím vám palce s tými vašimi predsavzatiami!