Už vyše roka dochádzam niekoľkokrát týždenne do práce. S tým slovom som si vždy spájala posedávanie vo vlaku, zamyslené vyhliadanie z autobusového okna.

Nebaví ma to, väčšinu času. Niektoré dni to výsostne neznášam. Minulý týždeň som sa však podujala na experiment. Prvý deň som z roboty vyrazila o pol siedmej, utekala do metra, počkala si na vlak, odviezla sa do stanice najbližšej môjmu bydlisku, odkráčala si zvyšok cesty domov, a pri príchode ma na hodinkách čakalo sedem hodín, sedem minút. Druhý deň som tiež odchádzala o pol siedmej, no tentoraz som išla pešo, 4-kilometrovou trasou cez glasgowské neutešené betónové krídlo. Čas po príchode? Sedem hodín, päť minút.

A tak zrejme, napriek občasnej nechuti a nadmernej spotrebe energie, zostanem verná chôdzi. Je zdarma, a ešte je aj rýchlejšia, než tie hlúpe vlaky a autobusy. Aby som sa však len nesťažovala, aj pri nej sa dá stihnúť veľa vecí.

Tak napríklad, ak nie ste knižnými puritánmi, dá sa pri nej značne zvýšiť počet prečítaných kníh. Len za minulý rok som audiobookov popočúvala hádam tridsať. A keď sa nedokážem sústrediť na slová, aj hudba postačí. Podľa piesne sa dá potom striedavo predstierať, že pri svojej chôdzi utekám pred nukleárnou katastrofou, alebo sa snažím okolie ohúriť svojím skvelým zmyslom pre rytmus. Keď hudbu či slová na moment odignorujete, existujú aj vizuálne pomôcky. Počas mojich prechádzok si napríklad viem vytvoriť predstavu o tom, ako sa darí obchodom na tej-ktorej ulici. Napríklad keď zastrčený salón so svadobnými šatami po Vianociach zmizol, ani ma to neprekvapilo.

Utvoríte si taktiež lepšiu predstavu o ľuďoch, ktorí v meste žijú. Respektíve, zistíte, že sa ich nedá škatuľkovať, sú príliš výnimočný. Či ide o dôchodkyňu, ktorá strategicky pri čakaná autobusu blokuje chodník pri LIDL-i, aby do autobusu nastúpila ako prvá. Alebo chlapíka vo vyžehlenom obleku, ktorý deň čo deň na námestí vyspevuje árie a pesničky z Bedárov. Tak ako sa v Prahe kontrolujú v autobuse sandále a ponožky, ja si pri chôdzi kontrolujem, že môj revír je stále ešte plný prekvapení.

A potom sú tu samozrejme extrémnejšie prípady, ako si skrátiť čas. Počítanie krokov. Detailné predstavy o tom, čo spravím, akonáhle prídem domov. Detailné predstavy o tom, ako toto chodenie povesím na klinec a s kufrom sa radšej prejdem na stanicu. Pojednávanie o tom, čo by som robila, keby som akurát nemusela šliapať. Alebo o tom, čo bude za tri dni na večeru.

Takto nejak som sa dopracovala aj k receptu dnešného dňa: Fasolakii. Ide o mimoriadne vďačné a rýchle jedlo, niečo, čo aj moja chôdzou-vyčerpaná telesná schránka dokázala vyčariť za pol hodinu. Z toho, čo som sa o fasolakii dočítala, ju vnímam ako takú grécku verziu leča (hoci, pozor, ide len o laický dojem!). Ingrediencii by mala mať správna grécka domácnosť vždy k dispozícii, robí sa hromadne, zasýti, a človek si ju vždy dá rád znova. Práve preto si ju do zbierky schovávam aj ja.

2 PL olivového oleja
500g zelených fazuliek
1 veľká cibuľa, nakrájaná na kocky
2 strúčiky cesnaku, nastrúhaného
1kg zemiakov
1 plechovka paradajok/4 veľké paradajky
petržlenová vňať
bobkový list
soľ a čierne korenie
syr feta na zdobenie

1. Na oleji si najskôr vo veľkom hrnci zosklovatieme cibuľku, potom plameň stíšime a pridáme cesnak (opatrne, aby sme ho nepripálili - jedlo by bolo horké).
2. Ak používame mrazené fazuľky, pridáme do hrnca a necháme pod pokrievkou podusiť, kým nezmäknú. V prípade čerstvých do hrnca pridáme trošku vody, potom postupujeme rovnako.
3. Do druhého hrnca si dáme variť zemiaky, nakrájané na väčšie kocky.
4. K fazuľke pridáme paradajky, okoreníme a posolíme, vhodíme bobkový list. Zmes necháme pod pokrievkou variť 10-15 minút, aby sa chute premiešali. Podľa chuti pridáme petržlenovú vňať.
5. Ak chceme zemiaky zmiešať priamo s fazuľkami, precedíme ich a pridáme do hrnca. Môžeme však servírovať aj zvlášť - najskôr zemiaky, ktoré na tanieri zalejeme fazuľkami.
6. V oboch prípadoch odporúčam na záver jedlo posypať nadrobeným syrom feta, a poprípade šťavu doraziť kúskom chleba!