Archieho má každý rád. Keď sa ráno zastaví u mäsiara na kus reči, celá klientela zabúda na svoje povinnosti a venuje mu pozornosť. Keď bicyklom prechádza tržnicou, pri každom stánku z neho musí zosadnúť, aby si vypočul novinky predajcov. Keď večer prichádza domov, mama mu rozstrapatí vlasy, otec zohreje večeru, a Lala, ich prúžkovaná mačka, sa mu usalaší v lone.

Raz, keď Archie zabával skupinu mužov v krčme, jeden z nich sa ho pýtal na radu. Na tajomstvo, ktoré z neho robilo takého miláčika. Archie sa najskôr červenal, ošíval, vykrúcal. Potom sa však k mužovi naklonil a konšpiračne mu podstrčil svoj pohár piva. "Stačí chodiť všade vzpriamene, kamarát."

Veru, Archie sa nikdy nehrbí. Kráčajúc dole ulicou, chrbát má vystretý priamo k oblohe, oči upreté pred seba. Nikdy sa nedíva do zeme, ale nikdy nevyzerá, že by kráčal niekam. Vždy, aj keď sa ponáhľa k doktorovi na prehliadku uší, pôsobí dojmom, že si len vyšiel na ležérnu prechádzku. Na opasku sa mu hompáľa bandaska s citronádou, pred slnkom sa cloní zaplátanou futbalovou šiltovkou, a pevne na pleci zviera svoj turistický ruksak, ktorý nosí snáď odjakživa. Ak ste ho nepoznali, nevedeli ste, či mu chcete potrisť rukou, alebo radšej uhnúť z cesty.

"Tak. čo to bude dnes, Archie?" pýta sa ho jeden marcový utorok tetuška z kvetinárstva. Má vo zvyku kupovať u nej kvety pre mamu. Dnes sa však na okamih zamračí, premeria si tovar v obchode.

"Liz, odkiaľ na Vianoce objednávate svoje borovice?" prehovorí napokon.

"Z vedľajšej dediny, Archie. Známy tam má borovicový háj," povie Liz, zamračiac sa. "Ale na čo ti preboha budú v marci borovice?"

Archie sa načiahne do spodného vrecka svojho ruksaku, vytiahne peňaženku, a z nej menšiu taštičku s mincami. Bez počítania vyloží k pokladni niekoľko z nich, a vďačne sa usmeje.

"Najvyšší čas začať vyrábať ikebany, nemyslíte?"

Neďaleké sídlisko je večer celé nažhavené klebetou, že malá Suzie, tá, čo jej otec ušiel pred Vianocami s akrobatkou z cirkusu, si okno detskej izby vyzdobila ihličím.

O pár týždňov neskôr Archie sedí pri potoku a umýva akúsi starú drevenú hračku. Pristaví sa pri ňom Albert, známy z lekárne, a nechápavo krúti hlavou.

"Archie, to si preboha kde vyhrabal? Také sa nevyrábajú hádam už dvadsať rokov," hovorí Albert, obzerajúc si drevené autíčko. Chýbajú mu dve kolesá, farbu má vyblednutú, a Archie usilovne leští vzor na jeho kapote, ktorý sa až podozrivo ponáša na pleseň.

"Dajte mi minútku a bude ako nové," žmurkne naňho Archie.

Albert o niekoľko dní neskôr vidí, ako učiteľ zo základnej školy vlečie za ruku svojho syna, a za oboma sa hompáľa na šnúrke uviazané autíčko: opravené, červené, po plesni ani stopa.

Na letný festival prichádza do mesta skupina hudobníkov, ich koncert stredobodom miestneho spoločenského kalendára. Večer po vystúpení si spolu s domácimi sadajú na námestí k stolom, popíjajú, jedia hranolky. Jeden z nich na okamih zamrzne, potom ukáže prstom na siluetu obďaleč.

"Kto je to? Kým sme hrali, celú dobu som ho videl motať sa okolo -"

"To je Archie," preruší ho starosta. Viac nehovorí, a domáci len prikyvujú, s letmými úsmevmi.

"Váš maskot?" nadhodí žartovne gitarista. "Veď viete - mestský bezdomovec?"

Celá kapela sa otočí, aby si ho lepšie prezrela. Archie stojí pri smetiaku, okato sa v ňom prehrabáva. Bubeník si pohŕdavo odfrkne.

"Ale kdeže," protestuje starosta. "Maskot, to máte pravdu. Ale Archie by nikdy nemohol byť bezdomovcom, to by tu nikto nedopustil."

Hudobníci nechápavo zvraštia obočie, ale väčšej odpovede sa nedočkajú. O niekoľko minút neskôr už Archieho niet. Sedí už totiž doma, za pracovným stolom. Turistický ruksak sa mu opiera o nohy, zatiaľ čo on z neho vyťahuje akési blikajúce, polopriesvitné, rozmazané tvary. Na stôl najskôr zloží akýsi pestrofarebný obraz, potom ligotavý prsteň, ktorý sa každých pár sekúnd rozplynie do vzduchu. Keď je batoh prázdny, obráti sa Archie k stolu a začne písať. Zoznam. Predmety, pri nich mená, okolo nich výkričníky a otázniky.

Archieho má každý rád. Mesto si už zvyklo, že ho môže zastihnúť pri kontajneroch, ako sa do nich bez hanby ponára a loví z nich neviditeľné predmety. Nie je maskot, ani bezdomovec. Pravda je jednoduchšia. Ľudia si totiž už zvykli, že môžu vyhadzovať svoje sny. A Archie žije z toho, že prehľadáva smetiaky.

---

Tak dnes poviedkovo. V lete som sa istú dobu snažila písať každý deň, aby som nevyšla z cviku. Je január a z cviku som určite vyšla. Dočítala som sa však na internete k takej povzbudivej vete: že ak 365 dní do roka niečo napíšete, aspoň 1 deň to bude stáť za to. Tak skúšam šťastie!

Čo sa týka gréckeho varenia, pokračujem s ním, len sa mi zle spisuje recepty. Preto dneska bez nich, iba inšpiračne: dva taniere plné dobrôt inšpirované gréckou kuchyňou.

Prvý je kuskus s pečeným cícerom, šalátom, a omáčkou tzatziki (jogurt, kôpor, šalátová uhorka a korenie).

Druhý je základ z jazmínovej ryže, s šalátom, pečeným ružičkovým kelom, troškou feta syru, troškou tzatziki, a sojóvými kúskami upečenými v koreninovej zmesi používanej na gyros.

Príprava oboch je pomerne jednoduchá a rada sa s ňou v prípade záujmu podelím, avšak myslím, že tieto jedlá nie sú natoľko „grécke“, aby som ich jednoznačne zaradila do tamojšieho receptára. Avšak, už teraz chystám sladký špeciál, ktorý hádam vyhovie tým škodoradostným. Nie všetky recepty sa mi totiž tento mesiac podarili...