Letom svetom: februára 2017

Knižná výzva 2017, a tortillová polievka

detritus sobota, februára 25, 2017

Vždy som rada čítala. Aspoň pokiaľ mi pamäť siaha. Keď som s tým začínala, mali sme ešte byt s balkónom. Neviem, či ide o spomienku, alebo dáky vysnený prelud, no zdá sa mi, že tam som sa s čítaním zoznamovala. Najskôr dáke knižky o škriatkoch, neskôr Harry Potter. Ako som však rástla, a čítanie začalo byť aj povinným, postupne som poľavila. Už druhým rokom sa snažím dokopať späť k pravidelnému čítaniu; s pomocou stránky Goodreads to ide viac než na jednotku.

Časť úspechu zrejme spočíva v tom, že pokiaľ si na GR nastavím určitý cieľ, trápilo by ma, ak by všetci moji známi verejne zistili, že som ho nesplnila. Zároveň odťuknúť knižku ako prečítanú mi dáva pocit uspokojenia, ako len máločo – trebárs bublinkové fólie, koláč, ktorý po upečení nespadne, alebo perfektne vytrhané obočie. Druhá časť sa zasa vzťahuje ku zvykom. Vraj trvá 28 dní, kým si váš mozog zvykne na ľubovoľnú aktivitu, ktorú sa snažíte pretaviť v pravidelnú. Od januára teda čítaním trávim hodinku po zobudení, a hodinku pred spaním. Nielen, že ma tento prístup donútil odložiť elektroniku čo najďalej od postele (a teda ju už nemusím každý večer krkolomne prenášať aj s káblami od zástrčky k zástrčke) ale tohtoročný cieľ, 80 kníh, mám už zo štvrtiny splnený. Dovoľte mi teda malú rekapituláciu.

AUTORSKÝ OBJAV

Tana Frenchová ma, skrátka a jednoducho, dostala. Jej séria detektívok z Dublinského prostredia ma preniesla Vianocami, uľahčila mi let späť do Glasgowu, a spríjemnila mi nejednu po-pracovnú melanchóliu. Každé jej dielo sa odohráva v odlišnom prostredí, rieši odlišnú zápletku, a dáva nám nahliadnuť do podvedomia odlišnej postavy. V jednom sú však rovnaké: vtiahnu vás, a nepustia. Frenchová exceluje najmä v dvoch ohľadoch – budovaní atmosféry a dôveryhodnej psychiky postáv. Keď s knihami končíte, máte pocit, že ich protagonistov dokonale poznáte, a takisto aj ich rodiny, nadriadených, podozrivých, a v neposlednom rade zločincov. Navyše vám robí problém vrátiť sa späť do reality, lebo či ide o prostredie dievčenského internátu, alebo o chátrajúcu severoírsku rezidenčnú štvrť, svet jej kníh je rovnako trojdimenzionálny ako miestnosť, v ktorej práve čítate. Hoci ide o detektívky, a ich zápletky tiež nie sú na zahodenie, nájsť vinníka nie je ich najdôležitejšou časťou: ako v každej mimoriadnej knihe, ide skôr o cestu, a to, čo vás na nej postretne.

NAJVAČŠIE SKLAMANIE

Vegetariánka od Han Kang minulým rokom lámala rebríčky predajnosti a vyhrávala ceny od knižnej súťaže k súťaži. Krátky príbeh v troch častiach rozpráva o žene, Yeong-hye, ktorá sa zo dňa na deň stane vegetariánkou. Z perspektívy jej manžela, švagra, a napokon sestry, vidíme ničivé dôsledky jej rozhodnutia, ako na samu ženu, tak i na jej okolie. O knihe sa hovorí, že má blízko k hororu. Chvíľkami mrazivá vo svojich opisoch, pohrávajúca sa s ľudskou psychikou a hranicami, nedá sa knihe odoprieť, že má temnú atmosféru. Avšak po všetkej tej chvále ma Vegetariánka nechala chladnou. Motivácia hlavnej postavy bez jej pohľadu ostáva nedotiahnutá, sľubný začiatok sa v polke knihy miesi s pochybnou erotikou, záver necháva dvere otvorené doširoka, no zároveň vraví, že v príbehu Yeong-hye už nič viac čitateľ zrejme nenájde. Myslím, že veľkou nevýhodou knihy je práve jej prestíž; ak by som na ňu narazila za iných okolností, považovala by som ju za zabudnuteľnú – takto však vo mne zanechala i rozčarovanie.

ČOSKORO NA OBRAZOVKE

Big Little Lies od Liane Moriartiovej minulý týždeň odpremiérovalo HBO v seriály s českým názvom Sedmilhářky. Bolo to práve hviezdne obsadenie, zahŕňajúce Nicole Kidman či Reese Witherspoo, ktoré ma dokopalo knihu prečítať skôr, než bude vyprodukovaná adaptácia; a som rada – teraz ju môžem kritickým očkom sledovať, a odťukávať jednotlivé body, v ktorých sa od knihy líši. Príbeh je na pohľad jednoduchý: bohaté mamičky súperiace o to, ktorá z nich dokáže zo svojho života vyčarovať najligotavejšiu ilúziu, a vražda, ktorá sa odohrá na rodičovskom večierku. V knihe sa pretínajú segmenty zo života troch hlavných postáv, mamičiek, so spoveďami svedkov, zvyšných rodičov. Jane je mladucha muška, tehotná ešte za puberty, ktorá sa presťahuje do austrálskeho Piriwee so synom Ziggym. Pod krídlo si ju vezme Madeline, energická, priam premotivovaná matka dvoch dievčat, ktorej sa rúca vzťah so staršou dcérou. Trio dopĺňa Celeste, ktorá ohuruje krásou, manželom, bohatstvom, no za zavretými dverami skrýva pochybnosti i modriny. Kniha sa číta ľahko, miestami je predvídateľná, miestami sa jej zvraty ponášajú takmer na telenovelu. Napriek tomu, podobne ako u Frenchovej, postavy z nej robia hodnotný zážitok, a donútia vás prižmúriť oči, aj ak vám záverečné odhalenia priveľa spokojnosti neprinesú. Hoci Sedmilhářky zatiaľ iba začínajú, ak vás kniha nezaujala, dajte určite šancu aspoň seriálu.

ZABUDNIME NA FIKCIU

Z kategórie príbehov inšpirovaných skutočnosťou na mňa zatiaľ najväčší dojem urobila kniha od Michaela Bootha – The Almost Nearly Perfect People. Angličan, ktorý pred rokmi emigroval do Dánska za svojou manželkou, v nej pojednáva o mentalite jednotlivých škandinávskych národov, a skúma, či sú mýty o nich založené na skutočnosti. Navštívi na svojom putovaní Dánsko, Švédsko, Nórsko, Fínsko, ale aj Island, a podáva správy nielen o miestnych tradíciách, ale aj faktoch súvisiacich s tunajšou politickou či ekonomickou situáciou. Jeho najväčším cieľom je zistiť, či je niečo pravdy na tom, že škandinávci sú najšťastnejšími ľuďmi na svete; a ak hej, čím to je. Kniha vo mne nielen vzbudila nostalgiu za Nórskom, ale donútila ma zamyslieť aj nad vlastným rodiskom, a osobnými hodnotami. V čom ma však Boothe trochu stratil sú závery, ktoré často o Škandinávcoch vynášal bez toho, aby bral do úvahy vlastnú neobjektívnosť anglického imigranta. Keďže som sa však na oblátku dozvedela dačo o Legolande, fínskej dielni Santa Clausa, ale aj dlhoročných konfliktoch a rivalitách medzi spomínanými krajinami, som mu to ochotná tentoraz odpustiť.

NAJŤAŽŠIA NA ČÍTANIE

Podobne ako Vegetariánka, aj Sympatizér od Viet Thanh Nguyena minulý rok obletel literárnu scénu; v jeho prípade lepšie chápem, ako sa o svoju povesť pričinil. Hlavný hrdina bez mena je dvojitý agent, vietnamsko-francúzskeho pôvodu, ktorý po Páde Saigonu emigruje to Ameriky. Srdcom komunista, hrá počas príbehu na dve strany: informuje domáci front o počinoch svojich vojenských nadriadených, no zároveň pred nimi predstiera, že je ochotný položiť v prípade núdze život za liberáciu Vietnamu. Keď som sa po prvých kapitolách konečne vymotala z historických súvislostí a uvedomila si, kto je kto, kniha sa stala skvelou jazdou. Nielen, že načrtáva komplikovanú históriu Vietnamskej vojny, ale pojednáva aj o skúsenostiach imigranta, o identite, o dôvere. Isté momenty, najmä záver, sa čítajú ťažko. Kapitán si so sebou nesie rany fyzické i psychické, a ich konečná kulminácia je odrazom jeho uboleného stavu. Zároveň má však v momentoch prekvapivý humor, uťahujúc si z politických machinácií či filmového priemyslu. Je otázne, či kniha o takej ťažkej téme môže mať celkom uspokojivý koniec. Predsa som však rada, že som sa ňou prehrýzla.

Okrem spomenutých titulov som taktiež objavila kúzlo tzv. „chick lit“ – tvorby pre ženy, a to konkrétne s pekárenskými oddychovkami od Jenny Colganovej. Zo Škandinávie som s Billom Brysonom vyrazila na cestu cez Austráliu, a utvrdila sa v tom, že s jej endemickým zložením ide jednoznačne o najnebezpečnejší kontinent. Konečne som sa dokopala k Charlieho Malým Tajomstvám od Chboského, a ubezpečila sa, že nie všetka populárna literatúra pre mladých vo mne rezonuje. Murakamiho Bezfarebný Tsukuru Tazaki mi síce spríjemnil bezfarebné prechádzky po Glasgowe, no nezanechal na mne rovnakú stopu ako Nórske Drevo. A v neposlednom rade som pokorila i bájne Battle Royale, no ani knižná verzia neuspokojila moju túžbu ujasniť si motivácie jednotlivých postáv, a v momentoch vyznievala presne tak prvoplánovo ako aj film. Čítajúc po sebe tieto krátke recenzie, vyznievam kritickejšie, než sa skutočne cítim. No považujem to za pozitívum – možno som konečne prečítala dosť kníh na to, aby som prestala bezmyšlienkovite hodnotiť každý titul 5 hviezdičkami! Navyše, mám pred sebou ešte minimálne 60 kandidátov, ktorí mi možno vyrazia dych!

A teraz k jedlu...

TORTILLOVÁ POLIEVKA

110g čiernych fazúľ, v suchom stave

1 konzerva paradajok

1 cibuľa

2 strúčiky cesnaku, nasekaný na jemno

1/2 šálky kukuričnej múky

1/2 šálky kukurice z konzervy

1 PL olivového oleja

1 zeleninový bujón

90g sójových kociek (nemusí byť)

koriander, čerstvý

čili korenie

údená paprika

soľ

korenie

kmín, drvený

na ozdobu: avokádo, feta, reďkovky, tortilla prúžky, limetka, čedar, etc.

1. Fazule si deň pred varením namočíme, aspoň na osem hodín. Opláchneme a uvaríme do mäkka.

2. Sójové kocky si uvaríme, spolu so zeleninovým bujónom.

3. Cibuľu a cesnak opražíme na oleji. Pridáme soľ, čili a kmín. Na miernom plameni prisypeme kukuričnú múku, chvíľu opražíme, a potom prilejeme vývar z hrnca so sójovými kockami. Prilievame opatrne, aby nám múka nezhrudkavela.

4. Pridáme scedené fazule, kukuricu, sójové kocky a paradajky. Privedieme do varu, prikryjeme, a varíme asi 30 minút. Občas polievku premiešame, aby sa fazule ani kukurica nepripálili.

5. Okoreníme podľa potreby a podávame. Čo sa týka topingov, kreativite sa medze nekladú!

AM: Hľadanie krásy

foto streda, februára 22, 2017

Poznáte Alphonsa Muchu? Azda nie po mene, ale s 99% pravdepodobnosťou ste už jeho diela videli. Sú ako reklamy v telke: možno ich nevnímate, ale v podvedomí vám ostanú. Prirovnanie o to vhodnejšie, že Mucha veľkú časť života strávil práve vytváraním maľovaných reklamných plagátov.

Umeleckú Secesiu, anglicky Art Nouveau, som mnoho rokov vnímala jedine ako sloh, ktorého meno bolo ťažké na výslovnosť, a ktorého ornamentálnosť občas prerastala až do gýču. Zvláštne farby, veľa zlatej, nadpozemsky krásne ženy. Takisto som dlho netušila, že Mucha vlastne pochádzal z Československa, a teda si zrejme uvedomoval dvojzmyselnosť vlastného mena. Krátky a zbrklý prierez dejinami umenia v prvom ročníku mi však názor na Secesiu zmenili. Možno vyzerá povrchne, ale to nič, lebo je aj neskutočne štýlová.

Muchov štýl™ sa takisto vyznačuje dekoratívnosťou, plynulými, do očí bijúcimi líniami, vzormi, kvetmi, farbami, a uplatnil ho na všetko od divadelných kulís, cez vitráž, až k reklamám na keksíky. Hoci precestoval Rakúsko, Francúzsko, USA, Mucha ostal verný svojim koreňom. Zrejme to ma prekvapilo najviac: som zvyknutá na umelcov, ktorý svoje slovanské korene ignorujú, popierajú, či sa dokonca tvária, že si ich nie sú vedomí. Na rozdiel od nich Mucha Slovanom venoval svoje veľdielo: Slovanskú epopej.

Ide o cyklus dvadsiatich obrazov, ktorými sa snažil zhrnúť históriu slovanských národov. Pracoval na ňom viac než 14 rokov, a zachytáva niekoľko dôležitých bitiek, jeho rodisko v Ivančiciach, Komenského, či zrušenie nevoľníctva v Rusku. Takisto vo zvyšku jeho tvorby cítiť vplyv slovanskej kultúry: či už ide o kroje, do ktorých občas obliekal svoje dlhovlasé subjekty, alebo obrazy venované československej samostatnosti.

Muchova výstava v Glasgowe sídli už od októbra, a skončila včera. Povedala som si, že by bola škoda, ak by som ju zmeškala. Ešte k tomu mám aj tú študentskú zľavu! Som rada, že som sa včas spamätala. Nielen Muchove diela za to stáli – aj boj toľkých Britov s výslovnosťou slova ‚Czechoslovakia‘ prispel k umeleckému zážitku. Krúžila som miestnosťami tak dlho, že sa v múzeu stihli prestriedať SBS-kári. Bojovala som s fotoaparátom, ktorý nie a nie zaostriť na to, čo som mala v úmysle. Nakoniec som to vzdala a rozhodla sa radšej diela natáčať: aspoň sa vyhovorím, že som nestíhala strihať školský projekt, lebo som už strihala projekt osobný. Určite mi to zožerú.

Zaujali vás doterajšie ukážky? Tak sa so mnou pozrite na zvyšok výstavy: in glorious technicolour, a s nadbytkom rozostrených záberov.

Horúčka Valentínskej noci

jedlo pondelok, februára 20, 2017

Žeby som predsa raz bola spisovateľkou?

foto piatok, februára 17, 2017

Ako nenatáčať rozhovor

foto utorok, februára 14, 2017

Do Škótska som sa vybrala za štúdiom filmu a televízie. Lákala ma predstava, že sa tu naučím točiť, stanem sa súčasťou nejakého talentovaného tímu študentov, a spoločnými silami si po výške vybudujeme portfólio, na ktoré budem pyšná. Tri roky štúdia a ja som tento semester prvý krát držala v ruke kameru!

Nešlo len tak o hocijakú kameru; JVC-čko, ktoré nám bolo nadelené, by som v prípade nehody zrejme nedokázala zaplatiť bez mastnej pôžičky. Zrejme stálo viac než náš starý Ford. V dobe, kedy ešte nebol považovaný za starý. A okrem kamery som mala možnosť obsluhovať svetlá, nastaviť niekoľko typov mikrofónov, a zmeniť sa na rozkazovačnú harpyu, ktorá by najradšej všetko mala po svojom. Nepredbiehajme ale. Tento semester sme dostali jednoduchú úlohu: nájsť na univerzite niekoho, koho výskum stojí za zmienku, a natočiť o ňom v skupine 5-minútové video. Rada by som potenciálnym študentom produkcie poradila, ako na to. Ešte radšej vám však poviem, ako pri podobnej úlohe nepostupovať.

1. OTÁLAŤ S VÝBEROM SUBJEKTU

Ako základ sme si mali vybrať, koho to vlastne budeme pred kamerou spovedať. Na počudovanie mal každý člen skupiny aspoň jedného kandidáta. Hlasovali sme, zoradili ich podľa výsledkov, hor sa do kontaktovania. Po niekoľkých dňoch som sa na skupinu otočila s tým, že naša druhá možnosť odpovedala, a profesor hudby by bol mimoriadne rád, keby sa mohol nášho projektu zúčastniť. Akosi sme všetci usúdili, že si ho teda vyberieme. O dva týždne neskôr sme zistili, že okrem neho neboli kontaktovaní žiadni iní kandidáti. Usmialo sa na nás šťastie, ale vy to na náhodu určite nenechávajte.

2. VYMYSLIEŤ LEN NEJASNÉ OTÁZKY, LEBO SPONTÁNNOSŤ!

Počas diskusií sme sa viac-menej medzi sebou zhodli, akým smerom by sa rozhovor mal uberať. Profesor má rád jazz, písal o hudbe vo filmoch, práve teraz frčí v kinách La La Land, etcetera. Svoje nápady sme mu predostreli, súhlasil. Išli sme sa s ním v rámci slušnosti stretnúť osobne. Nemal žiadne vlastné nápady, ale ani výhrady. Vybrali sme človeka, ktorý mu otázky položí. Ale v deň rozhovoru, hodinu pred jeho príchodom, vlastne žiadne otázky na scéne nemáme. Vďaka bohu za Facebook skupinový chat, a internetové pripojenie. Náš moderátor otázky začal spisovať, radiť ich podľa dôležitosti. Na oplátku sme nekládli žiadne otázky jemu. Zvuk, svetlá, akcia: konečná verzia otázok má podobu jednej A4, na ktorej každá zaberá aspoň tri riadky, a pri jej konci si už človek nepamätá začiatok. Ale hej, aspoň boli tie odpovede spontánne.

3. KONTROLOVAŤ ZVUK ZA NIEKOHO INÉHO

Byť zodpovedný za ozvučenie, mať na hlave slúchadlá, mať na starosti kontrolovanie intenzity hlasitosti - to skrátka jeden človek všetko nezvládne. Preto je najlepšie nasadiť si slúchadlá, postaviť sa čo najďalej od kamery, a posunkovou rečou ukazovať kameramanom, či majú stlačiť plus alebo mínus. Alebo ešte lepšie, hodnotiť zvuk a pritom na ušiach ani slúchadlá nemať. Možno som bola harpya, ale môžete ma skutočne odsúdiť?

4. OBSLUHOVAŤ KAMERU V TROJICI

Ako som už spomenula, zvuk najlepšie vyriešia kameramani. Asi preto je dôležité mať ich rovno troch, pričom jeden len frfle, druhý sa snaží o čo najefektívnejšie zoomy a pany, a tretí nedokáže odhadnúť, kedy má subjekt nad hlavou dostatočné množstvo miesta. Kamera ma odjakživa desí - mám pocit, že buď robím všetko zle, alebo iba nechápem jej princípy. Predsa som sa však hlásila práve k tejto úlohe, vediac, že pôjde zrejme o komponent, ktorý pri našej konečnej známke najviac zaváži. Na prvý krát som vedela, ako upraviť white balance. Na druhý krát sa mi aj podarilo správne zaostriť. Na tretí krát som si presadila, že by profesor nemal byť v obraze vycentrovaný. Opäť však neviem, či som len robila všetko zle, alebo to bolo jednoduchšie, než som na začiatku myslela. Stačilo by mi asi opýtať sa zvyšných dvoch kameramanov. Ale, ako správna harpya, som v hĺbke duše presvedčená, že sa aj tak nezhodneme.

5. IGNOROVAŤ ČLOVEKA, S KTORÝM ROBÍTE ROZHOVOR

Natáčanie je stresujúce. Natáčanie je močopudné. Pri natáčaní je často pokušením, rozprávať sa radšej o zážitkoch z posledného týždňa. A beriem, lebo som sa o všetky tieto prehrešky pričinila. Vám však vravím: keď sa váš subjekt konečne dostaví, neignorujte ho. Vedeli sme, že chceme, aby sa profesor cítil pohodlne. Padali návrhy, že by sme ho mali ísť odprevadiť na miesto natáčania priamo z jeho pracovne. Že by sme mali mať pripravenú kávu, čaj, i občerstvenie. Že by sme mali mať všetko nastavené a pripravené tak, aby sa on len usadil, chvíľku nám dačo porozprával, a potom spokojne odišiel. Čo sme spravili namiesto toho? Viac-menej ho kompletne odignorovali, kým sme ako splašené kurence pobehovali okolo kamery, nedokázali zastrčiť mikrofón do správnej diery, a hádali sa o estetickosti kriedy na stene. Čo ma privádza k bodu...

6. NEZHODNÚŤ SA NA TOM, AKO MÁ VIDEO VLASTNE VYZERAŤ

Jeden člen tímu prišiel už na začiatku s perfektným návrhom: spraviť ho takým štýlom, aby vyzeralo, že je podomácky vyrobené. Chápte jednoduché animácie na papieri, krieda na čiernej tabuli označujúca meno profesora, a vstupy moderátora, adresujúceho kameru. Ako harpyi sa mi pri tomto nápade vlasy postavili dupkom. Ale našťastie som nebola jediná, a tak sme ho dajako odsunuli bokom, že radšej nech je video nudné, ale profesionálne. Keď som prišla v deň natáčania na plac, na stene svietil obrovitánsky nápis s menom profesora. Ktorý sa ani nedal poriadne zotrieť, lebo išlo o stenu, nie o tabuľu. Strihať video budeme môcť každý po svojom, čiže scénu, kedy profesor príde, podpíše sa pod vlastné meno, a slávnostne sa ukloní, v podstate použiť nemusím. Ale ako kameramanovi by mi podstatne viac vyhovovalo, keby som nemusela profesora brať z jedného špecifického uhlu tak, aby sa mi do záberu netisla nožička kriedového J-čka.

7. NEURČIŤ SI ČAS PRÍCHODU NA SCÉNU

Natáčací slot sme mali o štvrť na jedenásť. Kameru sme s trochou šťastia mohli mať od desiatej. Miestnosť nám bola dostupná od rána. Logické by azda bolo stretnúť sa aspoň pol hodinku pred desiatou, doladiť detaily, nastaviť svetlá. V praxi to teda znamená, že každý príde, keď sa zobudí.

8. ZAVRHNÚŤ TROJBODOVÝ SYSTÉM SVETIEL - NAŠA MIESTNOSŤ MÁ PREDSA REFLEKTORY

Ako učivo jedného týždňa sme preberali konvenčné, trojbodové nasvietenie v televízii. Jedno svetlo, hlavné, spredu, vedľajšie zboku, aby ho vyvážilo, a jemné zozadu, aby na obraze neboli žiadne dramatické tiene. Celá sranda spočíva len v tom, že treba tieto tri svetlá rozložiť, nastaviť, a poprípade na nich zmeniť farbu podľa toho, či chceme chladný alebo teplý záber. A keďže ide o vec pomerne jednoduchú, tak sa naša skupina rozhodla, že sa na to vybodne. Radšej sme sa spoľahli na komplikovaný systém divadelných reflektorov, s kontrolným panelom o veľkosti malého Sedanu. Pekne sme si ho pred natáčaním nastavili, odfotili, odpojili. V deň D? Všetky gombíčky síce odpovedali našej fotke, no polovica reflektorov sa odmietala zapnúť. Divadelný technik mal ešte tri hodiny voľno. Televízny technik sa, pochopiteľne, na našej dileme nechcel podieľať. Nakoniec sme to nasvietili, ale vlastne ani niet divu, že chudák profesor sa musel baviť pol hodinu s vyučujúcim.

9. POHÁDAŤ SA S VYUČUJÚCIM

No dobre, k žiadnej hádke nedošlo. Ale miestami sme mali na mále. Je pravda, že náš vyučujúci občas pôsobí, že okrem rodinného SONY-čka kameru v ruke nikdy nedržal. A že moderná technológia mu naháňa strach. A že sám nevie, ako nastaviť zvuk tak, aby ste nahrávali zo správneho zdroju. Ale v tomto bode sme sa zdržali, a odporúčam to aj vám. Keď sa schyľuje k hádke, rada si ju v hlave dopredu premietnem. Za a), aby som mala správne argumenty, a za b) aby som sa ukľudnila. Viem si predstaviť, ako by to prebiehalo v tomto prípade. Nestálo to za to.

10. VRÁTIŤ SA DOMOV K PRÁZDNEJ CHLADNIČKE

Po takej námahe je človek vystresovaný a vyhladovaný. Preto je najlepšie mať dopredu prichystané dačo, čo mu vráti energiu. Premostením hodným olympijskej medaily vám teda navrhujem, aby ste si spravili napríklad mexické čierne fazuľky. Aj ak ste žiadne natáčanie neabsolvovali, a jednoducho chcete vyskúšať niečo nové.

MEXICKÉ ČIERNE FAZULE (4 porcie)

1 šálka čiernych fazúľ, v suchom stave
1 konzerva nakrájaných paradajok

1 cibuľa

2 strúčiky cesnaku

kmín

čierne korenie

soľ

1. Fazule si deň pred varením namočíme a necháme v chladničke minimálne 8 hodín.

2. Cibuľu a cesnak si nakrájame na väčšie kúsky. Fazuľu opláchneme, scedíme, a dáme do väčšieho hrnca. Zalejeme vodou tak, aby hladina bola aspoň 3 centimetre nad fazuľou. Pridáme cibuľu a cesnak a privedieme k varu.

3. Necháme variť na miernom plameni, aspoň hodinku, alebo pokiaľ fazuľa nezmäkne. Pravidelne kontrolujeme, či je v hrnci dostatok vody.

4. Keď je fazuľa mäkká a väčšina vody vyparenej, pridáme korenia a paradajky. Necháme variť ďalších 15 minút.

5. Servírujeme podľa nálady: v tortille, s ryžou, môžeme pridať kukuricu, salsu, syr, či jednoducho šalát.

Gie her a haggis!

detritus piatok, februára 10, 2017

Čo robí 25. január výnimočným? Nuž, nič zvláštne. Nie pre mňa. Zrejme ani pre vás. Ale pre Škótov – to je už iná pieseň. Pripomínajú si totiž narodenie národného básnika, Roberta Burnsa. Ide o takého ich Štúra. Akurát, že zomrel po operácii zubov, nie vlastnom postrelení. Chlapec z chudobnej farmárskej rodiny, jeho poézia oceňovaná najmä po smrti, Burns sa zapríčinil o skvosty ako novoročnú hymnu Auld Lang Syne, alebo Ódu na Haggis. Preto vás určite neprekvapí, ako sa táto udalosť dnes oslavuje.

Burns Night, alebo Burnsova Noc, je tradičná sviatočná večera, ktorú započali už jeho rodina a priatelia ako poctu jeho pamiatke. Hoci v deviatich z desiatich prípadov sa Škótom ježia chlpy, keď sa spomenú gajdy, kilty, a posedenia pri poháriku škótskej, 25. januára hnev zo stereotypov nahradí hrdosť. Večer sprevádza správna uši-píliaca keltská hudba, zo skríň sa vyťahujú najstaršie fľaše miestnej whisky, a dobrú náladu sprevádza aj ceilidh, forma spoločenského tanca, ktorá končí buď nadšeným smiechom, alebo zraneniami hodnými kontaktného športu. (Aspoň teda tak by oslavy mali oficálne prebehiať, z vlastnej skúsenosti ide skôr o študentské zápolenie v internátnej kuchyni, niekoľko kôl kartovej hry zahŕňajúcej alkohol, a následnú párty, rovnakú ako ostatné, no možno s jednou alebo dvoma keltskými piesňami z recesie.)

V princípe proti gajdám nič nemám, no predstaviť si, že by som ich mala počúvať hodiny, na spôsob vianočných kolied, ma desí. Samotná Burnsova poézia je mi objektívne sympatická, no som presvedčená, že ak by som sa mala zúčastniť tradičných rodinných recitácií, rozumela by som z nej možno každé dvadsiate slovo. Nielen, že by si recitujúci určite zaslúžil Oscara za pokus o prízvuk z škotskej vysočiny, ale Burnsove básne sú navyše napísané starobylou zmesou angličtiny a gaelčiny. Whisky nepijem, ceilidhy som zatiaľ zažila len dva, a to jedlo –

Nuž, kedy je lepší čas ochutnať haggis ako vo februári, kedy sa ho všetky obchodné reťazce snažia zbaviť v konkurenčných zľavách? Ak náhodou neviete, haggis je škótske národné jedlo – ovčí žalúdok, plnený ovčími vnútornosťami, ovsenými vločkami, cibuľou, a čímkoľvek, čo tá-ktorá rodina preferuje. Niečo ako hurka, ale väčšie a desivejšie. Dnes už sa nájdu haggisy naporciované, predvarené, gluten-free, alebo dokonca vegetariánske. Ten môj som si, s autentickosťou Statočného Srca, spravila v mikrovlnke. Zemiaky a horčica k tomu a cítila som sa skoro ako doma!

Škótske stolovanie je trochu odlišné. Za prvé, haggis si varia vo vode, asi 70 minút. Podávajú k nemu ako prílohu Neeps and Tatties, kaše z kvaky a zemiakov. Pred príchodom haggisu na stôl sa majú večerajúci slávnostne postaviť, zatiaľ čo v pozadí hrajú gajdy, a počas krájania sa recituje Burnsova Óda. Pred hlavným chodom Škóti obľubujú pórkovo-kuraciu polievku cock-a-leekie, a po ňom si, skutočne, radi nalejú za pohár whisky. Alebo toxicky-oranžovej, žuvačkovej malinovky Irn Bru, pokiaľ ide o mladšie generácie.

Podobné oslavy spadajú aj na 30. november, kedy škóti spomínajú na Svätého Ondreja formou štátneho sviatku St. Andrews Day. A hoci oficiálne by sa mu mala pripisovať väčšia hodnota, v praxi mu väčšia hodnota prináleží len tým, že od roku 2006 majú škóti v tento deň pracovné a školské voľno. Aspoň teda, ak im ho zamestnávatelia doprajú. Dokonca aj univerzita St. Andrews symbolicky dožičí svojim študentom trochu relaxu, keď už má to meno také nešťastné. Aspoň ob-rok. Nie, voľno na St. Andrews nie je garantované. Ale aspoň sa britská vlajka vymieňa za Škótsku – Ondrejský kríž. A, úprimne, ani to veľa nemení, lebo hoci oficiálne inštitúcie možno musia preferovať britský Union Jack, ondrejský kríž výrazne dominuje na škótskych uliciach, oblečení, tetovaniach, i potravinách.

A ak je ešte niečo, na čo sú Škóti hrdí, sú to ich novoročné tradície – Hogmanay. Sviatok prameniaci ešte z obdobia vikingov sa dnes slávi po celej krajine s rôznymi obmenami. Aberdeen preferuje pochody žonglérov s ohňom, kulminujúci v odhadzovaní ohňa do prístavov – tradícia dnes bežne zdieľaná naživo, kúzlom internetu. Inde sa praktikuje takzvaný „first-footing“ – slávnostné prekračovanie prahu domácností. Ten, kto na nový rok prahom prejde ako prvý, im má priniesť šťastie a hojnosť. Najlepšie vraj, aby ten niekto bol vysoký, tmavovlasý chlap, veď ženy nosia len neplechu. Ešte lepšie, ak so sebou donesie za mešec zlaťákov - to už máte prakticky celoročné bohatstvo garantované.

Opäť sa vyťahuje Burnsov repertoár a krajinou znejú dojemné tóny Auld Lang Syne. Zrejme ide o pohľad natoľko magický, že podobné praktiky sa dnes rozšírili i do krajín ako Japonsko či Malajzia. Edinburský Hogmanay je štvordňovou prehliadkou všetkého, čo robí škótov škótmi. A teda nechýba množstvo falošného pospevovania, tvrdého alkoholu, a verejnej nahoty. Aby sa však pred ostatnými prezentovali sofistikovanejšie, tradične sviatok sprevádzajú aj koncerty, ceilidhy, a organizované, disciplinované pouličné sprievody. O polnoci z edinburského hradu počuť výstrel dela, a ten odštartuje zlatý klinec osláv v podobe ohňostroju. Ide nepochybne o veľkolepú show, no na efekte jej podľa mňa uberá fakt, že v Edinburghu sa v hodinových intervaloch ohňostroje štartujú už o deviatej.

Možno teda skutočným vyvrcholením je Loony Dook, alebo prvojanuárový zvyk, kedy sa ľudia vyobliekajú ako na maškarný ples a hromadne skočia do rieky Forth. Lákavá predstava. Možno by som sa však predsalen zúčastniť mala - sponzorom akcie je Stoats, výrobca ovsených vločiek. A účastníkom sú po skoku rozdané misy s horúcou kašou - ako správnym škótskym roľníkom, po namáhavom dni.

To nie je z miestnych zvláštností ani zďaleka všetko. Napríklad také škótske hry by si zaslúžili samostatný článok - jednou z disciplín je vraj hod haggisom. Alebo fašiangový utorok sa údajne po dedinách oslavuje pretekmi s palacinkami. Už teraz som však svojou nadsázkou rozšírila dostatok dezinformácií, a preto nateraz o týchto kuriozitách pomlčím. Ach, kiežby sa mi ich podarilo vidieť naživo.

Let do Mexika: Sopa de Fideo

foto streda, februára 08, 2017

10 kilometrov nad morom a lietadlom sa šíri balada z detskej rozprávky. 20 kilometrov a hudba prechádza do inštrumentálnej sonety. 30 kilometrov a k pianu sa pridávajú aj zvuky tečúcej vody, následne praskajúceho ohňa v kozube.

Pasažieri sedia pripútaní na svojich miestach, každý s masívnym párom slúchadiel na ušiach. Väčšina má zavreté očí, strnulé telá. Kde-tu sa niekto rozpráva s letuškami, ktoré namiesto kávy a občerstvenia roznášajú pomedzi uličky tácne s tabletkami na upokojenie. Nie také, aby sa pasažieri celkom uvoľnili a zabudli, kde sa práve nachádzajú. Také, čo im vyčarujú na tvári letmý úsmev, pomôžu im zabudnúť na udalosti predchádzajúcich rokov.

Zara si pritlačí slúchadlá k temenám, jej ruky sa mierne trasú. Robert, sediaci vedľa nej, na ňu vyčítavo zagáni. "Pokoj," naznačí ústami, no jeho slová zanikajú v zvukoch zurčiaceho potoka. Osvetlenie v lietadle sa pomaly mení: z oranžového prítmia prechádza do fialových vzorov, následne do modrej žiary, akoby sa aj paluba stávala morom. Zara nervózne prehltne, uvedomujúc si tú iróniu.-

Hoci lietadlá v ľuďoch odjakživa vyvolávali istý rešpekt, rokmi sa hrôza z nich vytratila. Po svete kolovali stovky štúdií, štatistiky, vraviace, že nehoda vo vzduchu je omnoho nepravdepodobnejšia než na ceste. Ľudia so sebou na lety nosili deti, domáce zvieratká, rodinné poklady. Niektorí z nich sa dokonca na ne tešili, dlhé potulky na letiskách v nich vyvolávali nadšené očakávanie.-

To sa však rýchlo zmenilo.

Začalo to postupne: priemer nehôd nenápadne rástol. Tu padla vina na neschopného pilota, inde zas na pasažierov samotných. Zlé načasovanie, zlá navigácia, zlá konštelácia hviezd. Zopár rokov neskôr a už sa nedalo popierať realitu: z lietania sa stal risk. Rok čo rok krachovalo čoraz viac leteckých spoločností. Ľudia sa už báli zveriť svoje životy do mechanických kostier lietadiel. A vlaňajší rok sa ukázal byť prelomovým: počas koncoročného bilancovania ľudí zarazila správa, že z celkového počtu letov sa úspešne podarilo pristáť sotva pätine.

Z lietania sa teda stalo núdzové riešenie. Výsada tých, ktorí si nič iné dovoliť nemohli, alebo tých, ktorých naopak risk vzrušoval. Našli sa extrémisti, ktorí svoje životy zasvätili akémusi adrenalínovému pokúšaniu šťastia. A keďže popularita lietania klesla, rovnako klesli aj ceny – z luxusu sa stala najdostupnejšia možnosť.

Zara sa pomrví. Akonáhle pri nej prechádza letuška, načiahne sa za tabletkami, hoci už má v sebe kvapky, sedatíva, a niekoľko štamperlíkov rumu. Robert pri pohľade na jej nedočkavé prehltnutie len zvraští nos. Po chvíľke naznačí, aby si Zara zložila slúchadlá.

„Kontroluj sa,“ povie náhlivo, potichu. „Vieš, čo povedal šéf. Nesmieme vyvolať žiadne podozrenie.“

Zara váhavo prikývne. Teraz, keď počuje tiché pípanie, nenápadný bzukot žiaroviek, vzduch, ktorý sa hmýri z ventilátora nad jej hlavou, bublina v jej bruchu sa ešte väčšmi nafúkne. Pri pohľade na Robertovu grimasu však nepríjemný pocit potlačí, ponorí sa späť do sveta meditačných melódií. Uvažuje, že by si možno mala pustiť film. Alebo začať čarbať na papier, aby si zamestnala ruky. Možno by jej to odvrátilo myšlienky od nepríjemných predtúch.

Keď s touto cestou súhlasila, bolo to viac menej z núdze. Keďže popularita lietania rapídne klesla, rovnako klesli aj opatrenia na letiskách. Bola malá pravdepodobnosť, že niekomu výnos z pašovania bude stáť za vlastný život. Ale ona nemala na výber. Buď súhlasila, že so sebou prenesie cez Atlantik kufor plný ukradnutých starožitností, alebo by prišla o byt, o prácu, a zrejme aj o rodinu. Hej, vystavila sa šanci, že príde o život, ale dákou morbídnou rovnicou si vypočítala, že po smrti jej už na ostatné neostane vrások.

Vydrží ako socha sedieť desať minút. Hudba, hoci rovnako upokojujúca ako na začiatku, sa jej v ušiach mení na rachot, provokáciu. Keď to už nedokáže vydržať, strhne si slúchadlá a bez vysvetlenia zamieri na toaletu.

Zlý nápad. V tom malom priestore ledva lapá dych. Sklopí záchodovú dosku, snaží sa upokojiť. Nemôže dopustiť, aby ju niekto počul. Ráta v hlave do piatich, potom do desiatich. Ruky sa jej trasú, preto si objíma zápästia, klopká lodičkami o kovovú podlahu. Ani si neuvedomí ako, a z ruky sa jej strasie náramok. „Doriti,“ zastoná – ide o jeden z predmetov, ktoré s Robertom pašujú.

Ostrým pohľadom si premeria kabínku, ale náramok nevidí. Dvíha nohy, točí sa na mieste. Panika v nej rastie, dýchanie nespomaľuje, ale – všimne si, ako sa niečo ligoce za záchodom. Skloní sa, aby náramok vylovila, no v tom sa vo vzduchu ozve nepríjemné prasknutie a Zara zastoná od bolesti.

Náramok síce má, no nedokáže sa vystrieť. Chrbticu má prehnutú v nepríjemnom U-čku, bolesť sa jej šíri celou kostrčou. Snaží sa otočiť, nájsť rovnováhu, oprieť sa o dvere a narovnať sa, hoci pri tom musí zatínať zuby. Dačo však povolí a namiesto toho, aby jej dvere poskytli oporu, sa rozletia do lietadlovej uličky. Zara sa vyrúti zarovno s nimi, stále prehnutá, v tvári červená, na okamih neschopná reagovať.

Keď si ju zvyšní pasažieri všimnú, ticho sa na palube ešte väčšmi prehĺbi. Niektorí z nich si zložia slúchadlá, pripravení spustiť evakuáciu. Iní len prehltnú sliny, na ktoré aj zabudli. Zara rovnako znehybnie, v dlani náramok, na čele kropaje potu.

V tom jedna z letušiek s nadšením vykríkne: „Aký skvelý nápad! Jóga na palube!“

A tak sa od Zarinho incidentu k povinným opatreniam lietania pridala povinná jógová rozcvička pred každou trasou. Možno, že pasažierov zakrátko čakalo tvrdé pristátie: ale aspoň ich telá boli zahriate, flexibilnejšie, a pred zrážkou sa mohli skúsiť upokojiť polohou predkloneného psa.

- - - -

Týždeň do februára a cítim sa na zrútenie. Samozrejme, že preháňam, ale tento týždeň mi akosi nesadol. Ako vždy, sťažovanie je mojim najlepším ventilom; ale pozor, tentoraz odolám! Mohla by som napísať celý ďalší článok o tom, ako mám chuť spolubývajúcim obúchať panvicu o hlavu, ako pri pohľade na glasgowský dážď začínam plakať, lebo sa to aj tak stratí, a ako sa kilometrové prechádzky s kilovými nákladmi plechoviek na chrbte nevyplácajú. Namiesto toho však poviem len jedno: už len mesiac do jari!

Ako malá som jar nemala rada. Môj svet sa točil najmä okolo zimy a leta. Zima znamenala Vianoce, sneh, a prázdniny. Leto znamenalo kúpanie, slniečko, a prázdniny. Jar bolo také to prechodné, zablatené, upršané obdobie, počas ktorého sme už museli v škôlke chodiť na povinné prechádzky a opäť nás začal otravovať hmyz. Teraz ju milujem. Akonáhle sa vzduch mierne oteplí a uvedomím si, že je už takmer tu, naskočí mi na tele husia koža. Pri sivých cestách začnú zelenieť prvé stonky kvetov, na stromy sa opäť vracať listy. Zrejme je tá ťažoba zimy v našich kostiach dáko geneticky zakódovaná, lebo s príchodom jari, naozaj, sa ľudia odrazu väčšmi usmievajú. Akoby z nich opadlo dáke bremeno.

Ale keďže do marca ešte čo ten deň ostáva, prikúrim si aspoň v kuchyni. Ako prvý recept z Mexika som zvolila, ako inak, polievku. Sopa de Fideo je na pohľad obyčajná paradajková polievka s cestovinami: pohrajte sa však s doplnkami a výsledok máte celkom unikátny! Akonáhle ste hotoví so základom, odporúčam na polievku nakombinovať koriander, avokádo, limetky, alebo fetu. Mexičania preferujú svoje queso fresco, ale keďže som ho v Glasgowe nenašla, aj verzia s gréckymi ostatkami mi postačila. Tip na konzumáciu: ak na štipľavé jedlá nie ste zvyknutí, majte po ruke vreckovku!

SOPA DE FIDEO (4 porcie)

500g paradajkového pretlaku alebo passaty
200g cestovín (odporúčajú sa autentické fideos, ja som však použila špagety, a aj vermicelli by boli fajn)
2 PL olej
rímsky kmín
soľ
čierne korenie
1 cibuľa
2 strúčiky cesnaku
1 čili paprička, sušená alebo čerstvá
1 kurací alebo zeleninový bujón, rozpustený v 500ml vody

1. Na oleji si opražíme cibuľku, potom cesnak, okoreníme a osolíme. Pridáme papričku. Cestoviny nalámeme na drobno a pridáme k zmesi, aby sa trochu ošmahli.
2. Zalejeme vývarom z bujónu, necháme chvíľu povariť, aby cestoviny zmäkli.
3. Prilejeme paradajkový pretlak/passatu, a varíme ďalších 5-10 minút, aby sa chute zjednotili. Servírujeme s koriandrom/avokádom/limetkou/syrom, a ako prílohu odporúčam tortillu alebo chlieb.

Povianočné endorfíny, a špenátom ku zdraviu.

foto streda, februára 01, 2017

Z denníku istého glasgowského barmana:

Za normálnych okolností rád pracujem v utorky. Je to ideálny deň: ľudia sú po víkende unavení, vyšťavení, ich peňaženky na okamih odložené, akoby čakali, že sa samé doplnia.Pondelok im navyše zoberie i trochu radosti zo života, v utorok sa teda necítia, že by mali dôvod niečo oslavovať. Za normálnych okolností som to zvyčajne ja, spolu s kolegami, kto si pripraví zopár drinkov navyše a hudbu hrajúcu v podniku vníma než čosi viac, ako len monotónny akustický podmaz.

Tento utorok však taký idylický nebol. Začala sa sezóna firemných večierkov.

Ako ich vôbec opísať? Skupina ľudí, ktorých poväčšine spájajú iba dve veci: pracovisko, a túžba poriadne si vyhodiť z kopýtka, lebo všetky výdavky idú na konto firmy. Mladí, starí, takí, pri ktorých je to z diaľky ťažko posúdiť. Niektorí v oblekoch, vyleštených lakovkách, s nagélovanými frizúrami. Iní v lesknúcich sa tričkách, roztrhaných džínsoch, teniskách. Keby som nevedel, že prišli spoločne, neuvedomil by som si to. Predsa však po dvoch hodinách od príchodu ich váhavosť opadá, a možno vidieť ako sa čerstvo najatý brigádnik objíma s manažérom.

Kým sú triezvi, musíme k nim byť slušní, ústretoví. Odpovedať na tisíce otázok o zložení kokteilov, ktoré sú vypísané na každom menu. Ochotní vymeniť tu vodku za víno, tam víno za iné víno. Ako noc napreduje, tým sú ich požiadavky divokejšie. No v istom momente prekročia pomyselnú hranicu, a už je im jedno, či srkajú nápoj z vlastného poháru, alebo z kolegovho s trojnásobkom telesného objemu.

Niektorí sa prejavia ako ambiciózni tanečníci. Tých mám najradšej: pokiaľ v sebe nemajú žiadne agresívne tendencie, dá sa na nich perfektne zabaviť. Táto partia vyzerá byť naklonená gréckym folklórnym tancom - pripomínajú mi nacvičovanie choreografie na deň matiek v škôlke. Navyše väčšina z nich si so sebou priniesla zvláštny, mydlový zápach, a ten sa pri ich točení šíri celou miestnosťou. Ani to mi nevadí, aspoň ušetríme na osviežovači vzduchu.

Iní sa zabávajú na vlastnom podguráženom stave, tváriac sa, že sú ním viac než prekvapení. Tam už treba byť opatrnejší: často pri experimentácii len tak mirnix-dirnix vypustia kokteil z ruky, kontrolujúc, či spolu s ich zábranami nezmizla i gravitácia. A keď si uvedomia, že nie, najskôr im je do smiechu, a potom sa s nenápadnosťou poltonového medveďa vytratia, horko-ťažko prekračujúc črepiny.

Asi hodinu pred zatváraním si jeden z nich vymyslí geniálny kokteil, a nazve ho, s potmehúdskym úsmevom, dákou zhatlaninou súvisiacou s menom firmy. Následne ho nechá ochutnať desiatim kolegom, sám sa vráti pre druhé kolo, a tentoraz už so sebou privádza aj skupinu nadšencov. Je to ako hra na poštu: onedlho si kokteil žiadajú všetci, ale nikto poriadne nevie, čo v ňom originálne bolo.

A nebol by to samozrejme firemný večierok, keby sa niekoľko kolegov nerozvášnivelo. Rýchlosťou blesku sa skupinami roznesú správy o tom, kto na koho pokukoval, kto bude mať zajtra u manželky problém, a kto naopak bude mať problém, keď si uvedomí, že pracovať po boku partnera je už pre ich vzťah priveľa. Najvtipnejšie tu je, že sa pri tom klebetení všetci snažia tváriť, a hovoriť, nenápadne. Ale skúste to, keď ledva trafíte slamkou do úst. Najsmutnejšie je naopak, že ak si aktéri týchto klebiet uvedomia, k čomu došlo, som to ja, komu majú potrebu spovedať sa. Ja, a zo päť ďalších zákazníkov, sediacich pri bare.

Tesne pred koncom prichádza zväčša k najhoršiemu. Uvedomenie si, že firma má ešte niekoľko sto libier v zálohe, a bar má do zatvorenia len niekoľko minút... Je to pokušenie. A mnohí experti to preženú a potom ich pokusy musíme riešiť s mopom, obrúskami, a v neposlednom rade sanitkou.

Presne takýto bol tento utorok. Ale to nič, aspoň to nebola rozlúčka so slobodou...

***

Eh, tak hej, zúčastnili sme sa aj tohtoročného firemného úletu. Väčšina spomenutého nebola zveličovaním, ale aj tak udalosť hodnotím pozitívnejšie, než musia tí chudáci barmani. Moja laická znalosť kokteilov sa rozšírila o tri nové položky, neutratila som za celú noc ani cent (dokonca ani na dopravu!), nestrápnila som sa, nepohádala som sa, a dokonca sa mi podarilo zaspať vo vlastnej posteli. K bufetu som sa dostala medzi prvými, absolvovala som mini-kurz líčenia s španielskou divadelnou maskérkou, naučila sa, ktoré telové mlieko je najlepšie na starostlivosť o lodičky, a zistila, že môjmu vlažnému vzťahu s niektorými ľuďmi ani alkohol nepomôže, tak sa už nemusím snažiť. Celkové hodnotenie večeru teda 8 z 10tich, a to najmä preto, že preletel až prirýchlo.

Keď už som pri tom bilancovaní, január je za mnou, a s ním i grécka kuchyňa. Nevyskúšala som z nej ani zďaleka všetko, čo som si vyhliadla, ale to sa zrejme za mesiac ani nedá. Rozhodne nie, keď občas niet času ani na sprchu (pst, to nič, v robote to nikdy nepostrehne!). Ale základy by som mala, a tie stačili na to, aby som grécke recepty určite zaradila do jedálničku aj v budúcnosti. Február, ako posledný zimný mesiac, si chcem okoreniť po mexicky. Skôr, než sa do toho pustím, ešte ale prinášam posledné dve grécke dobroty. Spája ich špenát, feta, kôpor, a vynikajúca chuť: Spanakopita a Spanakorizo.

SPANAKOPITA (4 porcie)

2 PL olivového oleja
1 cibuľa
4 plátky cesta fillo
500g špenátu
2 PL čerstvého kôpru, nakrájaného na drobno
2 PL petržlenovej vňate
200g fety
2 vajíčka
olivový olej na skladanie cesta

1. Na oleji si opražíme cibuľku. Pridáme špenát a kôpor a necháme povädnúť. Keď špenát zmäkne, počkáme, kým vychladne, a zbavíme sa nadbytočnej vody.
2. Predhrejeme rúru na 180°C.
3. Vo väčšej miske si rozšľaháme vajíčka, pridáme nadrobenú fetu a špenátovú zmes. Poriadne premiešame.
4. Maslom si vymažeme menší plech. Uložíme naň prvý plát cesta, vodorovne, ten opäť namažeme. Kusy cesta by mali pretŕčať z plechu, použijeme ich neskôr. Uložíme druhú vrstvu cesta, horizontálne, opät by mala pretŕčať.
5. Na cesto pridáme polovicu plnky. Jeden plát cesta si preložíme na polku a plnku ním prekryjeme.
6. Cesto opäť namažeme maslom, doložíme zvyškom plnky. Na vrch opäť kladieme preložený plát cesta, a naň naaranžujeme pretŕčajúce spodné vrstvy.
7. Vršok pretrieme maslom a nožíkom si naznačíme, ako budeme po upečení koláč servírovať.
8. Pečieme 20-25 minút.

SPANAKORIZO (4 porcie)

500g špenátu
1 cibuľa
2 PL čerstvého kôpru
1 hrnček ryže, v surovom stave
2 PL olivového oleja
200g fety
citrón

1. Uvaríme si ryžu, podľa typu.
2. V hrnci si opražíme cibuľku na oleji, pridáme špenát a kôpor.
3. Hotovú ryžu pridáme k špenátovej zmesi, premiešame, počkáme, kým šťava nezhustne.
4. Na tanier servírujeme s nadrobenou fetou a pokvapkáme citrónom.