Z denníku istého glasgowského barmana:

Za normálnych okolností rád pracujem v utorky. Je to ideálny deň: ľudia sú po víkende unavení, vyšťavení, ich peňaženky na okamih odložené, akoby čakali, že sa samé doplnia.Pondelok im navyše zoberie i trochu radosti zo života, v utorok sa teda necítia, že by mali dôvod niečo oslavovať. Za normálnych okolností som to zvyčajne ja, spolu s kolegami, kto si pripraví zopár drinkov navyše a hudbu hrajúcu v podniku vníma než čosi viac, ako len monotónny akustický podmaz.

Tento utorok však taký idylický nebol. Začala sa sezóna firemných večierkov.

Ako ich vôbec opísať? Skupina ľudí, ktorých poväčšine spájajú iba dve veci: pracovisko, a túžba poriadne si vyhodiť z kopýtka, lebo všetky výdavky idú na konto firmy. Mladí, starí, takí, pri ktorých je to z diaľky ťažko posúdiť. Niektorí v oblekoch, vyleštených lakovkách, s nagélovanými frizúrami. Iní v lesknúcich sa tričkách, roztrhaných džínsoch, teniskách. Keby som nevedel, že prišli spoločne, neuvedomil by som si to. Predsa však po dvoch hodinách od príchodu ich váhavosť opadá, a možno vidieť ako sa čerstvo najatý brigádnik objíma s manažérom.

Kým sú triezvi, musíme k nim byť slušní, ústretoví. Odpovedať na tisíce otázok o zložení kokteilov, ktoré sú vypísané na každom menu. Ochotní vymeniť tu vodku za víno, tam víno za iné víno. Ako noc napreduje, tým sú ich požiadavky divokejšie. No v istom momente prekročia pomyselnú hranicu, a už je im jedno, či srkajú nápoj z vlastného poháru, alebo z kolegovho s trojnásobkom telesného objemu.

Niektorí sa prejavia ako ambiciózni tanečníci. Tých mám najradšej: pokiaľ v sebe nemajú žiadne agresívne tendencie, dá sa na nich perfektne zabaviť. Táto partia vyzerá byť naklonená gréckym folklórnym tancom - pripomínajú mi nacvičovanie choreografie na deň matiek v škôlke. Navyše väčšina z nich si so sebou priniesla zvláštny, mydlový zápach, a ten sa pri ich točení šíri celou miestnosťou. Ani to mi nevadí, aspoň ušetríme na osviežovači vzduchu.

Iní sa zabávajú na vlastnom podguráženom stave, tváriac sa, že sú ním viac než prekvapení. Tam už treba byť opatrnejší: často pri experimentácii len tak mirnix-dirnix vypustia kokteil z ruky, kontrolujúc, či spolu s ich zábranami nezmizla i gravitácia. A keď si uvedomia, že nie, najskôr im je do smiechu, a potom sa s nenápadnosťou poltonového medveďa vytratia, horko-ťažko prekračujúc črepiny.

Asi hodinu pred zatváraním si jeden z nich vymyslí geniálny kokteil, a nazve ho, s potmehúdskym úsmevom, dákou zhatlaninou súvisiacou s menom firmy. Následne ho nechá ochutnať desiatim kolegom, sám sa vráti pre druhé kolo, a tentoraz už so sebou privádza aj skupinu nadšencov. Je to ako hra na poštu: onedlho si kokteil žiadajú všetci, ale nikto poriadne nevie, čo v ňom originálne bolo.

A nebol by to samozrejme firemný večierok, keby sa niekoľko kolegov nerozvášnivelo. Rýchlosťou blesku sa skupinami roznesú správy o tom, kto na koho pokukoval, kto bude mať zajtra u manželky problém, a kto naopak bude mať problém, keď si uvedomí, že pracovať po boku partnera je už pre ich vzťah priveľa. Najvtipnejšie tu je, že sa pri tom klebetení všetci snažia tváriť, a hovoriť, nenápadne. Ale skúste to, keď ledva trafíte slamkou do úst. Najsmutnejšie je naopak, že ak si aktéri týchto klebiet uvedomia, k čomu došlo, som to ja, komu majú potrebu spovedať sa. Ja, a zo päť ďalších zákazníkov, sediacich pri bare.

Tesne pred koncom prichádza zväčša k najhoršiemu. Uvedomenie si, že firma má ešte niekoľko sto libier v zálohe, a bar má do zatvorenia len niekoľko minút... Je to pokušenie. A mnohí experti to preženú a potom ich pokusy musíme riešiť s mopom, obrúskami, a v neposlednom rade sanitkou.

Presne takýto bol tento utorok. Ale to nič, aspoň to nebola rozlúčka so slobodou...

***

Eh, tak hej, zúčastnili sme sa aj tohtoročného firemného úletu. Väčšina spomenutého nebola zveličovaním, ale aj tak udalosť hodnotím pozitívnejšie, než musia tí chudáci barmani. Moja laická znalosť kokteilov sa rozšírila o tri nové položky, neutratila som za celú noc ani cent (dokonca ani na dopravu!), nestrápnila som sa, nepohádala som sa, a dokonca sa mi podarilo zaspať vo vlastnej posteli. K bufetu som sa dostala medzi prvými, absolvovala som mini-kurz líčenia s španielskou divadelnou maskérkou, naučila sa, ktoré telové mlieko je najlepšie na starostlivosť o lodičky, a zistila, že môjmu vlažnému vzťahu s niektorými ľuďmi ani alkohol nepomôže, tak sa už nemusím snažiť. Celkové hodnotenie večeru teda 8 z 10tich, a to najmä preto, že preletel až prirýchlo.

Keď už som pri tom bilancovaní, január je za mnou, a s ním i grécka kuchyňa. Nevyskúšala som z nej ani zďaleka všetko, čo som si vyhliadla, ale to sa zrejme za mesiac ani nedá. Rozhodne nie, keď občas niet času ani na sprchu (pst, to nič, v robote to nikdy nepostrehne!). Ale základy by som mala, a tie stačili na to, aby som grécke recepty určite zaradila do jedálničku aj v budúcnosti. Február, ako posledný zimný mesiac, si chcem okoreniť po mexicky. Skôr, než sa do toho pustím, ešte ale prinášam posledné dve grécke dobroty. Spája ich špenát, feta, kôpor, a vynikajúca chuť: Spanakopita a Spanakorizo.

2 PL olivového oleja
1 cibuľa
4 plátky cesta fillo
500g špenátu
2 PL čerstvého kôpru, nakrájaného na drobno
2 PL petržlenovej vňate
200g fety
2 vajíčka
olivový olej na skladanie cesta

1. Na oleji si opražíme cibuľku. Pridáme špenát a kôpor a necháme povädnúť. Keď špenát zmäkne, počkáme, kým vychladne, a zbavíme sa nadbytočnej vody.
2. Predhrejeme rúru na 180°C.
3. Vo väčšej miske si rozšľaháme vajíčka, pridáme nadrobenú fetu a špenátovú zmes. Poriadne premiešame.
4. Maslom si vymažeme menší plech. Uložíme naň prvý plát cesta, vodorovne, ten opäť namažeme. Kusy cesta by mali pretŕčať z plechu, použijeme ich neskôr. Uložíme druhú vrstvu cesta, horizontálne, opät by mala pretŕčať.
5. Na cesto pridáme polovicu plnky. Jeden plát cesta si preložíme na polku a plnku ním prekryjeme.
6. Cesto opäť namažeme maslom, doložíme zvyškom plnky. Na vrch opäť kladieme preložený plát cesta, a naň naaranžujeme pretŕčajúce spodné vrstvy.
7. Vršok pretrieme maslom a nožíkom si naznačíme, ako budeme po upečení koláč servírovať.
8. Pečieme 20-25 minút.

500g špenátu
1 cibuľa
2 PL čerstvého kôpru
1 hrnček ryže, v surovom stave
2 PL olivového oleja
200g fety
citrón

1. Uvaríme si ryžu, podľa typu.
2. V hrnci si opražíme cibuľku na oleji, pridáme špenát a kôpor.
3. Hotovú ryžu pridáme k špenátovej zmesi, premiešame, počkáme, kým šťava nezhustne.
4. Na tanier servírujeme s nadrobenou fetou a pokvapkáme citrónom.