Vždy som rada čítala. Aspoň pokiaľ mi pamäť siaha. Keď som s tým začínala, mali sme ešte byt s balkónom. Neviem, či ide o spomienku, alebo dáky vysnený prelud, no zdá sa mi, že tam som sa s čítaním zoznamovala. Najskôr dáke knižky o škriatkoch, neskôr Harry Potter. Ako som však rástla, a čítanie začalo byť aj povinným, postupne som poľavila. Už druhým rokom sa snažím dokopať späť k pravidelnému čítaniu; s pomocou stránky Goodreads to ide viac než na jednotku.

Časť úspechu zrejme spočíva v tom, že pokiaľ si na GR nastavím určitý cieľ, trápilo by ma, ak by všetci moji známi verejne zistili, že som ho nesplnila. Zároveň odťuknúť knižku ako prečítanú mi dáva pocit uspokojenia, ako len máločo – trebárs bublinkové fólie, koláč, ktorý po upečení nespadne, alebo perfektne vytrhané obočie. Druhá časť sa zasa vzťahuje ku zvykom. Vraj trvá 28 dní, kým si váš mozog zvykne na ľubovoľnú aktivitu, ktorú sa snažíte pretaviť v pravidelnú. Od januára teda čítaním trávim hodinku po zobudení, a hodinku pred spaním. Nielen, že ma tento prístup donútil odložiť elektroniku čo najďalej od postele (a teda ju už nemusím každý večer krkolomne prenášať aj s káblami od zástrčky k zástrčke) ale tohtoročný cieľ, 80 kníh, mám už zo štvrtiny splnený. Dovoľte mi teda malú rekapituláciu.

Tana Frenchová ma, skrátka a jednoducho, dostala. Jej séria detektívok z Dublinského prostredia ma preniesla Vianocami, uľahčila mi let späť do Glasgowu, a spríjemnila mi nejednu po-pracovnú melanchóliu. Každé jej dielo sa odohráva v odlišnom prostredí, rieši odlišnú zápletku, a dáva nám nahliadnuť do podvedomia odlišnej postavy. V jednom sú však rovnaké: vtiahnu vás, a nepustia. Frenchová exceluje najmä v dvoch ohľadoch – budovaní atmosféry a dôveryhodnej psychiky postáv. Keď s knihami končíte, máte pocit, že ich protagonistov dokonale poznáte, a takisto aj ich rodiny, nadriadených, podozrivých, a v neposlednom rade zločincov. Navyše vám robí problém vrátiť sa späť do reality, lebo či ide o prostredie dievčenského internátu, alebo o chátrajúcu severoírsku rezidenčnú štvrť, svet jej kníh je rovnako trojdimenzionálny ako miestnosť, v ktorej práve čítate. Hoci ide o detektívky, a ich zápletky tiež nie sú na zahodenie, nájsť vinníka nie je ich najdôležitejšou časťou: ako v každej mimoriadnej knihe, ide skôr o cestu, a to, čo vás na nej postretne.

Vegetariánka od Han Kang minulým rokom lámala rebríčky predajnosti a vyhrávala ceny od knižnej súťaže k súťaži. Krátky príbeh v troch častiach rozpráva o žene, Yeong-hye, ktorá sa zo dňa na deň stane vegetariánkou. Z perspektívy jej manžela, švagra, a napokon sestry, vidíme ničivé dôsledky jej rozhodnutia, ako na samu ženu, tak i na jej okolie. O knihe sa hovorí, že má blízko k hororu. Chvíľkami mrazivá vo svojich opisoch, pohrávajúca sa s ľudskou psychikou a hranicami, nedá sa knihe odoprieť, že má temnú atmosféru. Avšak po všetkej tej chvále ma Vegetariánka nechala chladnou. Motivácia hlavnej postavy bez jej pohľadu ostáva nedotiahnutá, sľubný začiatok sa v polke knihy miesi s pochybnou erotikou, záver necháva dvere otvorené doširoka, no zároveň vraví, že v príbehu Yeong-hye už nič viac čitateľ zrejme nenájde. Myslím, že veľkou nevýhodou knihy je práve jej prestíž; ak by som na ňu narazila za iných okolností, považovala by som ju za zabudnuteľnú – takto však vo mne zanechala i rozčarovanie.

Big Little Lies od Liane Moriartiovej minulý týždeň odpremiérovalo HBO v seriály s českým názvom Sedmilhářky. Bolo to práve hviezdne obsadenie, zahŕňajúce Nicole Kidman či Reese Witherspoo, ktoré ma dokopalo knihu prečítať skôr, než bude vyprodukovaná adaptácia; a som rada – teraz ju môžem kritickým očkom sledovať, a odťukávať jednotlivé body, v ktorých sa od knihy líši. Príbeh je na pohľad jednoduchý: bohaté mamičky súperiace o to, ktorá z nich dokáže zo svojho života vyčarovať najligotavejšiu ilúziu, a vražda, ktorá sa odohrá na rodičovskom večierku. V knihe sa pretínajú segmenty zo života troch hlavných postáv, mamičiek, so spoveďami svedkov, zvyšných rodičov. Jane je mladucha muška, tehotná ešte za puberty, ktorá sa presťahuje do austrálskeho Piriwee so synom Ziggym. Pod krídlo si ju vezme Madeline, energická, priam premotivovaná matka dvoch dievčat, ktorej sa rúca vzťah so staršou dcérou. Trio dopĺňa Celeste, ktorá ohuruje krásou, manželom, bohatstvom, no za zavretými dverami skrýva pochybnosti i modriny. Kniha sa číta ľahko, miestami je predvídateľná, miestami sa jej zvraty ponášajú takmer na telenovelu. Napriek tomu, podobne ako u Frenchovej, postavy z nej robia hodnotný zážitok, a donútia vás prižmúriť oči, aj ak vám záverečné odhalenia priveľa spokojnosti neprinesú. Hoci Sedmilhářky zatiaľ iba začínajú, ak vás kniha nezaujala, dajte určite šancu aspoň seriálu.

Z kategórie príbehov inšpirovaných skutočnosťou na mňa zatiaľ najväčší dojem urobila kniha od Michaela Bootha – The Almost Nearly Perfect People. Angličan, ktorý pred rokmi emigroval do Dánska za svojou manželkou, v nej pojednáva o mentalite jednotlivých škandinávskych národov, a skúma, či sú mýty o nich založené na skutočnosti. Navštívi na svojom putovaní Dánsko, Švédsko, Nórsko, Fínsko, ale aj Island, a podáva správy nielen o miestnych tradíciách, ale aj faktoch súvisiacich s tunajšou politickou či ekonomickou situáciou. Jeho najväčším cieľom je zistiť, či je niečo pravdy na tom, že škandinávci sú najšťastnejšími ľuďmi na svete; a ak hej, čím to je. Kniha vo mne nielen vzbudila nostalgiu za Nórskom, ale donútila ma zamyslieť aj nad vlastným rodiskom, a osobnými hodnotami. V čom ma však Boothe trochu stratil sú závery, ktoré často o Škandinávcoch vynášal bez toho, aby bral do úvahy vlastnú neobjektívnosť anglického imigranta. Keďže som sa však na oblátku dozvedela dačo o Legolande, fínskej dielni Santa Clausa, ale aj dlhoročných konfliktoch a rivalitách medzi spomínanými krajinami, som mu to ochotná tentoraz  odpustiť.

Podobne ako Vegetariánka, aj Sympatizér od Viet Thanh Nguyena minulý rok obletel literárnu scénu; v jeho prípade lepšie chápem, ako sa o svoju povesť pričinil. Hlavný hrdina bez mena je dvojitý agent, vietnamsko-francúzskeho pôvodu, ktorý po Páde Saigonu emigruje to Ameriky. Srdcom komunista, hrá počas príbehu na dve strany: informuje domáci front o počinoch svojich vojenských nadriadených, no zároveň pred nimi predstiera, že je ochotný položiť v prípade núdze život za liberáciu Vietnamu. Keď som sa po prvých kapitolách konečne vymotala z historických súvislostí a uvedomila si, kto je kto, kniha sa stala skvelou jazdou. Nielen, že načrtáva komplikovanú históriu Vietnamskej vojny, ale pojednáva aj o skúsenostiach imigranta, o identite, o dôvere. Isté momenty, najmä záver, sa čítajú ťažko. Kapitán si so sebou nesie rany fyzické i psychické, a ich konečná kulminácia je odrazom jeho uboleného stavu. Zároveň má však v momentoch prekvapivý humor, uťahujúc si z politických machinácií či filmového priemyslu. Je otázne, či kniha o takej ťažkej téme môže mať celkom uspokojivý koniec. Predsa som však rada, že som sa ňou prehrýzla.

Okrem spomenutých titulov som taktiež objavila kúzlo tzv. „chick lit“ – tvorby pre ženy, a to konkrétne s pekárenskými oddychovkami od Jenny Colganovej. Zo Škandinávie som s Billom Brysonom vyrazila na cestu cez Austráliu, a utvrdila sa v tom, že s jej endemickým zložením ide jednoznačne o najnebezpečnejší kontinent. Konečne som sa dokopala k Charlieho Malým Tajomstvám od Chboského, a ubezpečila sa, že nie všetka populárna literatúra pre mladých vo mne rezonuje. Murakamiho Bezfarebný Tsukuru Tazaki mi síce spríjemnil bezfarebné prechádzky po Glasgowe, no nezanechal na mne rovnakú stopu ako Nórske Drevo. A v neposlednom rade som pokorila i bájne Battle Royale, no ani knižná verzia neuspokojila moju túžbu ujasniť si motivácie jednotlivých postáv, a v momentoch vyznievala presne tak prvoplánovo ako aj film. Čítajúc po sebe tieto krátke recenzie, vyznievam kritickejšie, než sa skutočne cítim. No považujem to za pozitívum – možno som konečne prečítala dosť kníh na to, aby som prestala bezmyšlienkovite hodnotiť každý titul 5 hviezdičkami! Navyše, mám pred sebou ešte minimálne 60 kandidátov, ktorí mi možno vyrazia dych!

A teraz k jedlu... 

110g čiernych fazúľ, v suchom stave

1 konzerva paradajok

1 cibuľa

2 strúčiky cesnaku, nasekaný na jemno

1/2 šálky kukuričnej múky

1/2 šálky kukurice z konzervy

1 PL olivového oleja

1 zeleninový bujón

90g sójových kociek (nemusí byť)

koriander, čerstvý

čili korenie

údená paprika

soľ

korenie

kmín, drvený

na ozdobu: avokádo, feta, reďkovky, tortilla prúžky, limetka, čedar, etc.

1. Fazule si deň pred varením namočíme, aspoň na osem hodín. Opláchneme a uvaríme do mäkka.

2. Sójové kocky si uvaríme, spolu so zeleninovým bujónom.

3. Cibuľu a cesnak opražíme na oleji. Pridáme soľ, čili a kmín. Na miernom plameni prisypeme kukuričnú múku, chvíľu opražíme, a potom prilejeme vývar z hrnca so sójovými kockami. Prilievame opatrne, aby nám múka nezhrudkavela.

4. Pridáme scedené fazule, kukuricu, sójové kocky a paradajky. Privedieme do varu, prikryjeme, a varíme asi 30 minút. Občas polievku premiešame, aby sa fazule ani kukurica nepripálili.

5. Okoreníme podľa potreby a podávame. Čo sa týka topingov, kreativite sa medze nekladú!