Tak ako sa vrátil školský rok, potriasla som si ruky aj so známou otázkou: „Čo si dnes zoberiem so sebou na obed?“ Smejete sa, že aká hlúposť. Omyl, dilema hodná predčasného zošedivenia. Pre mňa, ako človeka čo potrebuje mať isté veci do bodky naplánované, odmieta počítať s možnosťou neúspechu, a pritom v hlave intenzívne prejednáva všetky scenáre, ktoré by k tomu neúspechu mohli predsalen viesť – poviem vám, taký školský obed je záležitosť najvyššej dôležitosti. Navyše pri jeho vymýšľaní musím čeliť rade prekážok:
- musí to byť niečo, čo chutí dobre aj za studena, poprípade v kombinácii s dažďovou vodou
- domáci výrobok, kto im bude platiť za tie trojlibrové sendviče
- niečo ľahké na prenos
- nič čo by vôňou vzbudilo priveľkú pozornosť
- nič čo by vzbudilo pozornosť všeobecne, keďže zvyčajne obedujem na svojom vychytenom mieste na jedenástom poschodí knižnice, kde je jedlo zakázané
- niečo, čo by som vedela obhájiť, keby ma pri porušení tohto zákazu prichytili
- a ešte aby mi to aj zapadalo do denného jedálnička
Takže pri pohľade na túto tabuľku kritérií mi, celkom prirodzene, napadla skvelá myšlienka: Prečo si so sebou nezobrať cviklový šalát?
Už raňajšia príprava mi mala byť dostatočným upozornením. Keď je človek ochotný brať so sebou dve tašky, len aby mal garanciu, že jeho obed zostane vo vodorovnej polohe, nie je všetko s kostolným poriadkom. Ale, zhoďme to na skorý budíček, predsa som nezmenila názor – šalát bol zabalený, previazaný gumičkou, na dva-krát, a mal byť dokonca aj v igelitke, ale tá sa nakoniec kdesi pozabudla. Batoh na chrbte, kabelka na pleci, hurá do školy.
Prvý problém: Po energickej hodine taliančiny ma znenazdajky napadlo skontrolovať stav šalátu. Už keď som rozzipsovala tašku, ovanula ma tá vôňa – a tak som porušila prvé pravidlo. Udržiavajúc rozhovor so spolužiačkou som sa snažila tváriť, že je všetko v poriadku. Pritom som však vedela, že len čo sa do tašky pozriem, uvidím jej obsah zmasakrovaný. Pripomienka sebe: v deň keď budem vracať Cloud Atlas nesmiem zamestnancom ani len naznačiť, že som jeden z tých rebelov, čo obedujú na jedenástom.
Druhý problém: Aby som nepreháňala, tá spúšť nebola taká hrozná. Tak si to odniesla kniha z knižnice, to nič. Pokračujúc v pláne, šťastlivo som dorazila na jedenáste, úspešne sa pri kontrolovaní Facebooku tvárila, že už v druhý deň školského roku ostodvesto študujem, a vytiahla, čo zostalo z obedu (už v igelitke!). Čože som to vravela, pri jedení nevzbudzovať pozornosť? Zabudnime na to, lebo pri mojom procese vybaľovania, utierania stola, utierania nádoby, a napokon samotného zahanbeného jedenia, v širokom okolí neostal ani jediný človek, čo by nevedel, že hentá v dvoch svetroch si so sebou doniesla obed.
Tretí problém: Ako to už pri obedoch býva, poctivo zjedenú porciu treba zapiť riadnym dúškom vody. V mojom prípade aj troma, čo vysvetľuje, prečo som onedlho musela utekať smer záchod. V tom čase som už z celej cviklovej situácie bola znechutená a presvedčená, že ju môžem hodiť za seba. Do momentu, kedy som nevyšla z kabínky, neuvedomila si, že mám ruky krásne červené, a že, hoci celebrita na jedenástom, tu dievčatá nevedia, že som mala na obed cviklu. No čo, šance sú, že ich už nikdy nestretnem.
Štvrtý problém: Ale aj keď sa prenesiem cez hanbu záchodového incidentu, nič to nemení na fakte, že zaschnutá cviklová šťava sa z rúk umýva len veľmi ťažko. Pochopiteľne som ani nemala možnosť poriadne si prsty vydrhnúť, lebo to by si ich už všimli všetci. Tak som pokračovala v svojom dni – ďalšia zastávka klub spoločenského tanca. Viete – ča-ča, waltz, tance, kde zvyčajne musíte byť v akom-takom kontakte s partnerom a šance sú, že sa budete držať za ruky? Všetkým tým, čo mali v ten deň možnosť strihnúť si so mnou ča-ču na Uptown Funk (rovnako bolestivé, ako to znie) – nie, ja som naozaj nikoho nezabila! Len som mala na obed cviklu.
A jedna výhoda: Tak, vyrozprávanie z cviklovej traumy ma z nej nielen vyliečilo, ale aj zabilo prázdnu hodinu v rozvrhu. Suma sumárum, ja, cviklový nadšenec, čo túto zeleninu osemnásť rokov nejedol a teraz ju toleruje raz za tri mesiace, vám dávam radu do života: Neberte si do školy na obed cviklový šalát. Ale keď už musíte, nechajte si trochu tej nepríjemnej šťavy aj na ušľachtilejšie účely. Veď vodovky sú už zastaralé.
