Nový začiatok, alas - som späť v škole.
pondelok, septembra 14, 2015
Po nádhernom lete, ktoré väčšmi pripomínalo dlhočiznú, trojmesačnú dovolenku, som späť v Glasgowe. Aj mne samej sa ťažko spracúva, že momentálne sedím v univerzitnej knižnici a horúcou kávou si znecitlivujem jazyk nie doma, ale o niekoľko stoviek kilometrov ďalej. A ako tu tak rozjímam nad tým, ktorým smerom do seba tú kávu naliať tak, aby bola škoda čo najmenšia, cítim sa na míle vzdialená nielen domovu, ale i vlastnej dospelosti. Mám dvadsať (20!?), ale nikdy som si nepripadala ako väčšie dieťa.
Počas prázdnin som si to užívala. Kto by opovrhol starostlivosťou zo strany rodiny, či možnosťou vylihovať v ľubovoľný deň, v ľubovoľnú hodinu, na ľubovolnej horizontálnej ploche. Teraz, zrejme príznak jesennej melanchólie, cítim akýsi tlak. Azda len vymyslený, možno tlak samej seba: že by som sa mala realizovať. Ale stále si pripadám príliš malá, príliš tichá, príliš neskúsená. Moje nové spolubývajúce, hoci nesmierne milé a ústretové, vo mne prebúdzajú výčitky - práca, hľadanie práce, presný rozvrh, znalosť okolia, znalosť angličtiny, dokonca aj v tej prekliatej kuchyni im to ide lepšie!
Hľadanie práce je zatiaľ zábava. Hovorím to teraz, aby som to čoskoro mohla vziať späť. Zrejme si ho užívam len preto, lebo mi dotvára ilúziu produktivity. A hľadám ešte prikrátko. A nemusela som si zatiaľ prejsť žiadnymi ponižujúcimi pohovormi. Ach no, veď aj na to príde čas. Čo azda stojí za zmienku je spôsob, akým ľudia bežne hľadajú prácu v Škótsku, ktorý som do rovnakej miery na Slovensku nezažila (ale viď opäť štítok: príliš neskúsená). Hej, aj tu sa to rieši osobne cez kontakty, cez internet, na inzerát, ale bežne si ľudia vytlačia hordy životopisov a vyberú sa po uliciach, zastavujúc v obchodoch kde prosia manažéra, aby im venoval štipku pozornosti. Povedala som si, že spravím to isté, no keď už boli životopisy zospinkované, moje oblečenie dostatočne dažďuvzdorné, a mestské centrum na dosah, zrazu sa mi do toho akosi nechcelo. Ale zvládla som to! Totiž, svoje prvé pokusy. Podarilo sa mi zatiaľ rozdať obrovský počet životopisov - dva. No verím tomu, že už to pôjde čoraz jednoduchšie. Keď na mňa nikto nenakričal, ani neprejavil žiadnu frustráciu, povzbudilo ma to.
Glasgow je stále rovnaký. Veď viete, prší, všade samé holuby, bežné vidieť v parku unicyklistov, ako zabávajú nadšené davy. Ale predsa ho vnímam ináč ako pred rokom. Nové ubytovanie znamená novú štvrť a nové návyky, ale zatiaľ mi vyhovujú. Netrúfam si ešte povedať, či bude obrovské, tri minúty chôdze vzdialené Tesco mojou spásou alebo zatratením. Ale rada tam chodím. Len tak, obzerať ceny. Ja viem, asi so mnou nie je niečo v poriadku.
Netrúfam si tipovať, koľko mi vydrží tento optimistickejší prístup ku Glasgowu a snaha pretvoriť sa z domaseda na prácichtivú, študujúcu, socializujúcu sa osobu. Ale aha - za dva dni som bola dva razy v botanickej záhrade, kde som sa poriadne nevytrepala počas celého minulého roka! Úpenlivo skúmam stránky s DIY návodmi, čakajúc na povolenie domovníčky o presúvanie nábytku (eta: dostala som ho, idem na to!). Neviem, ako dlho tu budem bývať, ale odmietam zaspať na vavrínoch a stráviť ďalší rok v neosobnej, poloprázdnej izbe. A tentoraz v nej ani do zimy nebude fungovať radiátor, že by som sa tešila aspoň na teplúčko. Zdá sa, že receptom na produktivitu je hrozba potenciálnych omrzlín.
A tu sa seknem. Ešte mi trochu kávy ostáva, ale moje chuťové poháriky už vypovedali službu a vonku sa začína stmievať. Zajtra držte palce, čaká ma dlhý deň. Zatiaľ!
Eta2: Ďakujem, dlhý deň som zvládla! Akurát mám pre vás radu: nepite, naozaj sa ani len nesnažte, horúcu kávu. Prešli dva dni a ja som, čo sa chute týka, nemala nič ani z minestrone polievky, ani z provensálskeho kuraťa so zemiakmi. Blech, nabudúce budem múdrejšia.
0 komentárov