Ak sa venujete písaniu, hoci iba každú tretiu nedeľu v prechodné roky, zrejme ste sa už stretli s celou hromadou tipov a trikov, ako si podmaniť čitateľa. Sú často očividné, alebo protirečivé, alebo v poslednom bode vyzývajú, aby ste pravidlá tak či tak rúcali. V mnohých variáciách hovoria občas o tom istom, a málokedy vám pomôžu, pokiaľ ich neviete uplatniť v zdravej miere. Jednou z takýchto rád je aj fráza „zabite svojich miláčikov.“ O čo pri nej ide?

Z dlhej chvíle mi skrsol pred prázdninami v hlave nápad, že keď už budem v lete na Slovensku, rada by som si vyskúšala, aké je to, žiť v Bratislave. Pred štyrmi rokmi ma desila veľkosťou i vzhľadom, teraz už zostal len ten vzhľad; a rada by som sa presvedčila, že i v tejto oblasti ma môže mesto prekvapiť. Preto sa na polovičný úväzok sťahujem na nasledujúce 2 mesiace do lokality, z ktorej poznám akurát masívne obchodné centrá a schátranú stanicu. Prvé dni vzájomného oťukávania sa máme už s Bratislavou za sebou, a preto vám prinášam tento exkluzívny návod na to, ako sa čo najrýchlejšie zžiť s novým mestom:

Povinná výbava

Najdôležitejšie je, ako pri každom dobrodružstve, sa naň dobre pripraviť. Vybudovať si vlastný inventár, tak ako postavy vo videohrách, a ním potom riešiť problémy, na ktoré natrafíme. Ak by ste napríklad boli v dajakej prešpekulovanej adventúre, boli by to predmety ako žuvačka, lopata, a sušiak na vlasy, ktoré by ste z číreho zúfalstva skombinovali a otvorili nimi dvere. V prípade mestského objavovania je však výbava celkom jednoduchá. Pohodlná obuv, vhodný batoh (najlepšie pekný, ale objemný, v žiadnom prípade nie kabelka), vrstvené oblečenie. Počasie je nepredvídateľné, tak aj dáždnik. Mobil alebo tablet, aby sme mali ako volať o pomoc. Zošit a kniha; to prvé, lebo nikdy neviete, kedy na vás sadne inšpirácia, a to druhé, aby ste sa mali v prípade núdze čím rozptýliť. V neposlednom rade voda a desiata, hlad a smäd na vás totiž môžu zaútočiť v končinách, kde žiadne obchody nenájdete, alebo kde cena občerstvenia výrazne presahuje váš rozpočet.

Chôdza buduje charakter

Jednou z najväčších bratislavských výziev pre mňa je verejná doprava. Preto odporúčam zabudnúť na začiatok na akékoľvek autobusy a električky, a obuť si najpohodlnejší pár topánok. Chôdza je síce pomalšia, no aj zdravšia, núti vás lepšie si všímať svoje okolie, a dá vám lepšiu perspektívu, čo sa týka vzdialeností. Ušetríte nejaké tie drobné, príjemne sa ponamáhate, aby sa vám v novej posteli dobre spalo, a navyše možno objavíte také mestské kúty, na ktoré by ste sa MHD-čkou nikdy nedostali. Navyše si potom budete oveľa väčšmi vážiť príležitostné jazdy, kedy nebudete vládať, stíhať, alebo sa na to jednoducho konečne odvážite.

Nepýtajte sa na cestu

A keď už chodíte, pamätajte, že ste v tom sami. Ste tu vy kontra more skúsenejších Bratislavčanov, pred ktorými nechcete odhaliť svoje slabiny, a turistov, ktorí sú na tom rovnako bezmocne ako vy. Ale spoliehajte sa v počiatočných štádiách výhradne na seba, lebo ono sa vám to raz vráti. Garantujem vám, že ak strávite hodinu rotovaním v rovnakej spleti troch ulíc, hľadajúc antikvariát, ktorý ste už tri razy prehliadli, jeho polohu si po nájdení dobre zapamätáte. Rovnako ako polohu ďalších desiatok podnikov, o ktorých ste pri hľadaní dúfali, že sú vašou destináciou. Ak sa neopýtate, nielen, že sa vyhnete pohŕdaniu domácich*, ale navyše sa môžete po úspešnom hľadaní cítiť ako mimoriadne schopný, samostatný človek, s vyvíjajúcim sa orientačným zmyslom.

*Poznámka autora: Je možné, že sú tie blahosklonné výrazy miestnych len výplodom mojej paranoidnej nátury, alebo fatamorgánou spôsobenou tropickými horúčavami v spleti bratislavských uličiek. Predsa vás však vyzývam k opatrnosti!

Internet je predsa všade

A ten vás nesúdi. Takže ak naozaj tápate, zabudnite na niečo také povrchné a vrtkavé ako ľudská komunikácia, a obráťte sa radšej na svoju elektroniku. Internet je už dnes na miestach, o ktorých by ste to nepovedali, a v prípade, že ho nemáte priamo v mobile, vždy existuje vysoká pravdepodobnosť, že sa môžete pripojiť na wi-fi tej ktorej kaviarne alebo reštaurácie. A ak sa vám to spočiatku nedarí, jednoducho hľadajte, kým sa vám nejaká sieť nezobrazí. Že ste sa už teraz stratili väčšmi, než ste boli v prvom rade? Žiadny strach. Jednoducho si nafoťte trasy máp do zásoby a užite si ďalšiu novú časť mesta.

Opakovanie, matka múdrosti

Ďalšia skvelá vec na takom strácaní sa je, že sa veľmi rýchlo môžete stať expertom na určité zákutia. A potom pred ostatnými machrovať, aký ste znalec, hoci okrem Štefánikovej už v meste žiadnu inú ulicu nepoznáte. Takže si z toho nič nerobte, ak pri hľadaní svojho cieľa musíte uličkou prejsť zhora-dolu aj zo päť-krát. Nie je efektívnejší spôsob, ako zistiť, čo na uličke je, aj keď nič z toho nie je tým, čo práve hľadáte. Tam je obchod s tovarom z teleshoppingu, tu zasa potraviny, čo predávajú tradičné židovské pochúťky. A raz sa vám možno ta kresťanská galéria alebo veterinárna klinika zídu, a to ani nebudete musieť konzultovať mapu!

Všetko zlyhalo? Odteraz ste turista

Mesto vám stále pripomína bludisko, internet ste nenašli, alebo sa vám vybil mobil? Čas začať si pestovať herecké schopnosti! Vytiahnite starú dobrú papierovú mapu, zaveste na krk fotoaparát, ideálne si zaobstarajte nepravidelné opálenie, akoby ste sa práve vrátili z prímorskej túry. Zalovte v pamäti po základoch cudzieho jazyka, v ktorom si najviac veríte, a hurá do predstierania. Teraz už zákaz oslovovania neplatí: ste predsa turista, a tak zo seba pohŕdanie Bratislavčanov môžete na konci dňa strhnúť spolu so svojim kostýmom. Tým jazykom sa príliš netrápte; ak si zvolíte lámanú angličtinu, znamená to skrátka, že ste pôvodom z krajiny, kde sa angličtina príliš nenosí. Tu u nás to chápeme. A Bratislavčania aspoň nebudú mať pocit, že sa musia vyšvihnúť vlastnou jazykovou zdatnosťou, a možno vám aj poradia. Ak vám však domáci odmietnu alebo nebudú vedieť pomôcť, nádych, výdych, a pokračujte, kým sa nedohovoríte, hoci aj rukami-nohami.

Oči na stopkách, slúchadlá von

Celú dobu opakujem, že pešie spoznávanie je najúčelnejším, ako sa v novom meste čo najskôr cítiť ako doma. Nemalo by však zmysel, ak by ste pri ňom celú dobu hľadeli do zeme. Pri prechádzajúcich návštevách Bratislavy som zvyčajne samostatné prechádzky absolvovala vždy s audio-knihou v ušiach, alebo v rytme výletového playlistu. A dopadlo to tak, že som si z tých prechádzok nepamätala nič, okrem knihy či textu pesničky. Preto pri tomto spoznávaní nechajte iPody nenabité, oči zaostrite pred seba a vystrite chrbát, akoby ste všade kráčali sebavedome a s presnou destináciou. Takto ľahšie natrafíte na krásy mesta, na jeho temné uličky, ktorým sa je lepšie vyhnúť, a, čo je najdôležitejšie, ľahšie si zapamätáte názvy ulíc a zastávok. Čím skôr sa ich naučíte, tým skôr môžete prestať túrovať, a to potom zvukové rozptýlenie ani nebudete potrebovať.

Vždy je lacnejšia alternatíva

Neviem, kedy sa môj život takto zvrhol, ale už dlhšiu dobu u seba pozorujem zvláštnu fixáciu. Len čo sa ocitnem na neznámom mieste, či už dlhodobo alebo prechodne, začnem okamžite hľadať tej najvýhodnejší supermarket. Chodím od jedného k druhému, mentálne si zapisujem a porovnávam ceny jednotlivých produktov, a snažím sa vyhodnotiť, v ktorom z obchodov sa mi najviac oplatí nakúpiť. To, samozrejme, vyžaduje riadnu dávku času, chôdze, a trpezlivosti; ale vravím si, že tie nasporené centy za to určite stoja. Ani v Bratislave som sa nedokázala svojmu zvyku vyhnúť, preto sa pri nákupoch riadim heslom, že ak sa mi niečo zdá pridrahé, určite to v najbližšom obchode nájdem za lepšiu cenu. A ak nie, tak v tom ďalšom. A ak ani tam nie, tak v tom ďalšom. A keď ani tam, tak jednoducho kúpim, čo som hľadala (zvyčajne za tri razy drahšiu cenu, ako v prvom obchode, ale vtedy už mám hľadania plné zuby), a pokračuje sa zajtra. Táto rada je, očividne, neefektívna. Ale zbaviť sa žgrlošstva nie je robota na dva dni.

Moja cesta Bratislavou je stále len v koreňoch, preto si viac rád rozdávať netrúfam. Ak však máte svoje vlastné, najlepšie dájake rozumnejšie, kľudne mi o nich napíšte! Negarantujem síce, že moje nelogické ja si ich vezme k srdcu, ale jeden nikdy nevie...

Pamätáte sa, ktorý film ste videli naposledy? Viete, kto ho režíroval? Prešiel Bechdelovej testom? Viete, čo je to Bechdelovej test? Možno hej, možno nie, možno vás to nezaujíma. Keď som si však minulý rok uvedomila, že vo väčšine prípadov boli odpovede na moje otázky za prvé muž, a za druhé nie, myslím si, že sa tejto téme oplatí po článku s Wonder Woman venovať naďalej.