Pamätáte sa, ktorý film ste videli naposledy? Viete, kto ho režíroval? Prešiel Bechdelovej testom? Viete, čo je to Bechdelovej test? Možno hej, možno nie, možno vás to nezaujíma. Keď som si však minulý rok uvedomila, že vo väčšine prípadov boli odpovede na moje otázky za prvé muž, a za druhé nie, myslím si, že sa tejto téme oplatí po článku s Wonder Woman venovať naďalej.

Ako študentke filmu a televízie mi už dávno bola predostrená situácia: šance na úspech sú malé, a ešte menšie, ak ste žena. Keď som si však začala všímať, čo za filmy pozerám, ako na ne reagujem, na koho názory dávam, rozhodla som sa spraviť 180-stupňovú otočku. Žien vo filmovom priemysle je kopa, no úspešných žien, ktorým si pridelené príležitosti a uznanie, tých je už pomenej. Bývajú ignorované, odsúvané na druhú koľaj, v horšom prípade zosmiešňované za to, že vo filmoch podávajú príbehy z vlastnej perspektívy. Pred rokom som sa dopočula o projekte 52FilmsByWomen, ktorého cieľom je, aby si cinefilovia každý týždeň pozreli aspoň jeden film režírovaný ženou. A tak som zistila, že hoci je ich ťažšie vyrobiť, nie je také ťažké ich nájsť.

Už som sa upísala na kopu ročných projektov, ktoré mi nevyšli, preto sa oficiálne do 52FilmsByWomen nepúšťam, ale naozaj je to len sila zvyku: pozrieť sa na meno autora a možno, ak dopredu nepreferujete jeden film pred druhým, dať príležitosť tomu s režisérkou. Nevravím, že tieto filmy nie sú problematické. Niektoré samy neprejdú B-testom, iné sa zas za cenu umeleckosti tvária sofistikovane, no padajú na sfére príbehovej. Niektoré sa ťažko hľadajú, k iným si musíte nájsť titulky vyrobené fanúšikmi. Tu zaplačete nad hroznou kvalitou herectva, tam nad faktom, že o filme okrem vás a desiatich IMDB fanúšikov akoby nikto nepočul. Ale stojí to za to: nielen, že dávate priestor ich perspektíve, ale ak chodíte do kina, podporujete ženskú tvorbu aj finančne. A keďže peniaze hýbu svetom, čím viac peňazí film s ženskou režisérkou získa, o to väčšia pravdepodobnosť, že najbližšieho Batmana si možno bude môcť odrežírovať namiesto Afflecka žena.

Na inšpiráciu som zalovila vo svojom filmovom denníčku a vybrala niekoľko filmov, ktoré mi prirástli k srdcu, a myslím, že upútajú aj bežného diváka.

PARCHED – rež. Leena Yaday

Film indickej režisérky v našich končinách veľa vody nenamútil, no dovolím si tvrdiť, že to nemá nič spoločné s jeho kvalitou. Príbeh je na pohľad jednoduchý: štyri ženy, žijúce v indickej púštnej osade, kde panuje silný patriarchát. Prvá, ovdovená Rani, vychováva svojho syna, no nedokáže mu vštiepiť hodnoty, ktorým chlapec neverí. Lajjo sa naopak snaží otehotnieť, aby zachránila svoje manželstvo. Tanečnica Bijli im do života prinesie spontánnosť a rozptýlenie, no sama sa trápi svojou umierajúcou kariérou. A napokon Janki, ktorá sa stane Raninou nevestou, a neskôr i dcérou. Podobných zápletiek je v indickom a arabskom filmovom priemysle hŕba, no Parched vyniká nielen spracovaním, ale aj srdcom. Už dlho sa mi nestalo, že by ma postavy dojali k slzám – a to bez veľkých dramatických gest, vyznaní, či rozlúčok na smrteľnej posteli. Keďže film zdieľa s hrdinkami trpký humor, ktorým si zľahčujú dni, ide často o kolotoč emócií; ale jeden, na ktorý by som si pokojne kúpila ďalší lístok.

EDGE OF SEVENTEEN – rež. Kelly Fremon Craig

Dramatická komédia zamierená najmä na mladšie publikum sa rovnako nevyznačuje prepleteným dejom či grandióznymi scénami. Dokumentuje, v jednoduchom vizuálnom i naratívnom štýle, dospievanie školáčky Nadine. Jej priateľstvá, lásky, trápenia, celá tá klišé prehliadka. No po dlhej dobe ide o film, pri ktorom som sa v hlavnej hrdinke videla. Práve v tomto sú ženami režírované filmy také hodnotné: nešlo o príbeh dievčenského dospievania podaný z pohľadu muža. Áno, miestami sa Nadinine peripetia zdali nepodstatné. Áno, stále nás očakával predvídateľný koniec, aby mohli diváci z kina odísť s dobrou náladou. Ale režisérka sa nesnaží manipulovať, ani predstierať, že je príbeh niečím iným, než len spoveďou jedného dievčaťa z tisícich.

STORIES WE TELL – rež. Sarah Polley

Polleyino dielo začalo ako ambiciózny rodinný projekt, dokumentujúci život jej matky, Diane, ktorá umrela ešte keď bola režisérka dievčatko. Cez rozhovory s členmi rodiny, a zábery z rodinného archívu, mapuje manželstvo svojich rodičov, ich kariéry, ich vlastnosti, ale aj známosti. Keď som si film zapla, netušila som o veľkom zvrate v polovici rozprávania, a myslím, že to môjmu zážitku pomohlo. Tak ako Polley, aj ja som sa totiž musela v priamom prenose vysporiadať s novými zvratmi a faktami, zblízka sa pozrieť na históriu jednej rodiny a uvedomiť si, že sa líši od člena k členovi. Ide o hľadanie pravdy, ale rovnako aj oslavu rodinných pút a zvláštností. Sympatický dokumentárny formát dodáva dielu autentickosť, a keďže režisérka je jednou z hlavných aktérov, cítite sa vtiahnutý do jej sveta a kreatívneho procesu.

THE DRESSMAKER – rež. Jocelyn Moorehouse

Ak mám byť úprimná, doteraz si nie som istá svojimi pocitmi z tohto filmu. Rovnako ako si film nie je istý svojim žánrom. Často pritiahnutý za vlasy, s rapídnym spádom, a občas nevyváženými emočnými linkami, predsa sa mi však vryl do pamäti. Môže za to zrejme Kate Winslet, ktorú môžem v akejkoľvek roli, a hravý vizuálny štýl diela. Vždy som mala slabosť pre skupinky výstredných postáv, a Moorehousovej film nimi prekypuje. Kostýmy, kulisy a výprava vybudovali filmu atmosféru, ktorá mnohokrát prevýšila jeho dejový kapitál. Polovica vtipov nedáva zmysel, druhú sa naučíte akceptovať. Predsa musím na záver konštatovať, že som tento film dokázala pozrieť aj dva krát, a to zrejme o niečom svedčí.

SAVING FACE – rež. Alice Wu

Stará srdcovka na záver. V jednoduchej romantickej komédii sa Američanka čínskeho pôvodu Wil snaží bez ujmy pretĺcť životom a balansovať prácu s romantickým životom. Ako doktorke sa jej darí, no vo vzťahoch má menšiu komplikáciu: má rada dievčatá. O tom nevie, alebo nechce vedieť, jej matka, ktorá sa k nej znenazdajky nasťahuje keď ju vlastný otec vyhodí z domu. Prečo? Je tehotná, a odmieta rodine prezradiť, kto je otcom nemanželského dieťaťa. Prostredie Manhattanu, sympatické postavy, úprimné rodinné vzťahy, a nesilený humor, robia z jeden a pol hodinového filmu rýchlu jednohubku, ku ktorej sa rada vrátim, vždy keď potrebujem zdvihnúť náladu. Kiežby režisérka ešte dačo natočila...