Pri pomyslení na posledných pár týždňov mi nenapadá žiadny vhodnejší prívlastok, ako prepožičaný názov článku, pôvodne z veršovanej knihy od Thanhha Lai.
Hoci autorka, píšúca o emigrácii svojej rodiny z Vietnamu a prispôsobovaní sa, často bolestnému, americkej kultúre, pravdepodobne tieto slová zamýšľala ako odlišnú metaforu, niečo na nich presne odrzrkadľuje moje momentálne pocity. Tento polrok prefrčal, ani som sa nenazdala – pracovné prázdniny v Nórsku, dva týždne „dovolenky“ doma, prvý semester v Glasgowe, tri týždne vianočnej „dovolenky“ doma… A teraz som znovu v Glasgowe a ozaj sa cítim akoby som bola vhodená do prúdu, ktorý ma zmieta raz do tej strany, potom do druhej, a nakoniec späť na začiatok. Najhodnovernejšie by som to vedela opísať, že sa cítim, akoby ma niekto hodil niekoľkokrát do práčky a potom nedbalo prehodil cez sušiak.

Je zvláštne vracať sa domov s vedomím, že odtiaľ opäť onedlho musím odísť. Ešte zvláštnejšie je pristihnúť sa, ako občas v hlave Glasgow počastujem štítkom „domov“ a rodné mesto štítkom (domov). Chýba mi istota bez úvodzoviek či zátvoriek, ale zároveň cítim určitú dávku radosti a adrenalínu, uvedomujúc si, že domov nemusí byť statický, ale dokážem ho nosiť so sebou.

Dosť filozofovania, znie omnoho melancholickejšie, než moja skutočná nálada. Hoci mi je ľúto, že som musela odísť, húf novoročných predsavzatí spájajúci sa s Glasgowom má také mohutné rozmery, že by som už teraz na ňom mala začať pracovať. Nie všetko je však v ľudských silách, ako mi dnes glasgowské počasie trefne pripomenulo. Zdá sa, že so mnou uzavrelo jednostrannú dohodu, bez toho, aby ma vopred informovalo. Ak mám v pláne veľký nákup? Určite cestou späť premoknem do nitky. Už som sa raz vrátila vysilená, obvešaná taškami, všetok tovar mokrý, nohavice nalepené na kožu, predpokladajúc, že horšie to byť nemôže. Keďže dnes som prvý deň späť, a mesto ma chce privítať, presvedčilo ma, že veru môže. Pridajte 50% dažďa, 20% krúpov, 20% zbesilého vetru, ktorý mi pokazil dáždnik svojou nerozhodnosťou, a 10% sklamania zo zatvorenia najvýhodnejšieho obchodu v blízkosti môjho internátu, a máte moje dnešné poobedie.

Beztak som aj zvedavá na tento semester – prvý týždeň bude z hľadiska prednášok pomalý, a tak mi to i vyhovuje, ale priebežne  sa dozvedám, čo to vlastne budem ďalšie tri mesiace študovať. Aj keď mi môj major (film&TV) možno bude v budúcnosti zbytočný (ha ha, ale ktorý by už dnes nebol…), aspoň je mi srdcu blízky a vyzerá to tak, že sa pri ňom i zabavím – ak sú premietania Toy Story či Eurovízie vrámci vyučovania hodnoverným náznakom. Navyše by som už zajtra mala kompletne spojazdniť foťák (za ktorý ti, Kvetka, budem navždy veľmi zaviazaná!) a v stredu promptne skočiť na dvojhodinový workshop priamo na campuse, kde ma s ním (snáď) zadarmo naučia zachádzať. Potom už budem mať prostriedky a jedinou prekážkou k skutočnej tvorbe videí mi bude vlastná lenivosť!

Je nádherné, ako mi glasgowský prízvuk ešte stále dokáže behom piatich minút privodiť bolesť hlavy.  Je jedinečný, to veru hej, ale za akú cenu? Ak by ma tu v budúcnosti zamestnali ako čašníčku, vopred sa ospravedlňujem za všetky omyly pri obsluhe a minimálne 5-násobné opakovanie objednávky zo strany zákazníkov. O pár minút musím vyraziť späť na ulice, ale, v tradičnom glasgowskom duchu, už svieti slnko a na oblohe nie je ani mráčik. Snáď sa mi podarí domov dostať čo najskôr a okamžite si doplniť spánkový deficit, ktorý je synonymný so zrušenými letmi a prestupom v Heathrow. Tak zatiaľ, a nabudúce snáď už s fotkami pochybnej kvality!