Tak, ďalší pracovný týždeň končí (aspoň v teórii). A moje telo mi rezolútne vypovedalo službu a vyžiadalo si po týždňoch bez voľného dňa dovolenku. Preto teraz namiesto na prednáške o britských prírodovedných TV programoch sedím na zadku v kuchyni, a prežívam krízu z nadbytku času.

Tiež sa vám občas zdá, že naše ponímanie času je neuveriteľne skreslené? Napríklad dnes som plánovala celý voľný deň vyplniť školskými povinnosťami; musím predsa odovzdať to video, pozrieť si, pane na nebesiach, niekoľko dielov kórejskej a americkej topmodelky na analýzu, spísať analýzu, vypracovať plán na budúco-týždenné natáčanie, napísať e-maily účastníkom natáčania, začať rozmýšľať nad témami esejí, hľadať zdroje na eseje... A teraz sú tri hodiny, väčšinu povinností som splnila, a neviem, čo ďalej od dobroty, aby som sa cítila produktívna. Jasne, mohla by som rovno bežať natáčať alebo začať tie vzdialené eseje aj písať, ale keďže film je projekt skupinový, a uzávierky sú až o mesiac, mám prakticky zvyšok dňa voľný. A nepríjemný hlas v mojej hlave ma preklína, že som predsa na tú prednášku o relácii prezentujúcej veľrybie pitvy ísť mohla. Veď zajtra začínam v robote až o jednej, a v nedeľu mám zas voľno. Toľko paniky a sťažovania sa na pracovnú vyťaženosť, a čo robíš teraz, Bea, hm, píšeš článok?

Podobne je to aj s plánmi, ktoré musím zrealizovať do konca mesiaca. Viete, podarilo sa mi totiž niečo, čo som sama nečakala. Vybavila som si, že hneď na začiatku apríla odlietam späť domov. Na (takmer) celých 6 mesiacov! Vedieť, že za mesiac sa už nebudem musieť trápiť s bombami, ani plesňou na záchode, je dvojsečná zbraň. Odrazu sa mi chce plánovať, čo budem robiť, keď už budem doma. Ale zároveň musím plánovať, ako si vybaviť služby pred odletom, kam si odložiť v Glasgowe naakumulovaný trojročný majetok, ako doriešiť vysťahovanie a poplatky za plyn a elektrinu, ktoré sú technicky vedené na moje meno... A do toho ma strašia aj uzávierky v škole, a skutočnosť, že už by som mala reálne premýšľať nad témou budúcoročnej dizertácie. Vracajúc sa k zamysleniu o čase, myslím, že ten ponímaný nedostatok pramení práve z mojej príliš aktívnej mysle. Ona totiž podľa mňa trávi 60% dňa premýšľaním nad vecami, ktoré sa jej v tom momente vôbec netýkajú. Ach, ale k iným myšlienkam.

Naša domovníčka príde v priebehu mesiaca o dve podnájomníčky. Najskôr odíde Roberta, môj úhlavný nepriateľ. Už týždeň je pobalená, všetky kufre na chodbe. Odlieta o tri dni, celé dni trávi v knižnici skenovaním materiálu, ktorý sa jej zíde k dizertácii. Tým pádom ju veľa nevídam, a mimoriadne to nášmu vzťahu priopieva. Možno, že keby nebola taká neporiadna, mohli sme byť aj kamarátky. Vedomie, že tu už čoskoro nebude, ma totiž inšpirovalo začať s ňou niekoľko konverzácií. A ona, zrejme preto, lebo moja choroba sa aj audiovizuálne prejavuje, na ne z ľútosti odpovedala. Na moment sme sa zblížili vzájomným nadšením z toho, že ideme na leto domov. A lamentovaním nad domovníčkinou zábudlivosťou. A preklínaním britskej pracovnej morálky. Nuž, čo, možno v budúcom živote...

V robote všetko po starom, ale minulý víkend sme mali charitatívnu "párty". Nešlo o žiadny večierok, iba sme dva dni zbierali peniaze na charitu predávaním konkrétneho telového mlieka. Znie to azda banálne, ale určite si viete predstaviť, ako veľmi na úspechu záležalo nadriadeným. A sčasti svoju chorobu zvaľujem práve na túto akciu - vycucala zo mňa i posledné zvyšky energie. Desať hodín som len zákazníkovi po zákazníkovi ponúkala Charity Pot, a vysvetľovala, kam poputuje výťažok z našej zbierky. V ústach som mala miestami kompletné sucho. Chrbát mi praskal z celodenného kŕčovitého státia za pokladňou. Predsa som sa však po dlhej dobe v robote cítila akási nabudená. Zapisovala som si počet predaných malých, stredných, a veľkých krémov. Porovnávala svoje skóre s kolegami. Počúvala všade navôkol rovnako vášnivé vysvetľovanie našej kauzy. Pokecala si s vedúcimi charity, ktorí nám prišli priamo do obchodu poďakovať. A, v neposlednom rade, zistila som, že ľudia nie sú takí chamtiví, ako by sa mohlo zdať. Neočakávala som ráno veľkú odozvu. Ale z každých desiatich ľudí? Aspoň polovica prispela, nech už šlo len o jednu libru.

Čo sa školy týka, tento semester je semestrom zmiešaných pocitov. Na jednej strane si isté jeho aspekty užívam, konečne lepšie spoznávam svojich spolužiakov, začínam si uvedomovať, čo by som chcela robiť po skončení štúdia; na druhú stranu som nahnevaná a sklamaná. Dva a pol roka som čakala na to, kedy sa mi konečne podarí niečo v škole natáčať. Viete, Glasgow to má dobre premyslené, a na svojej webstránke potenciálnych študentov lanári zavádzajúcim textom o tom, ako si tu rozšíria kritické i praktické vedomosti zo sveta filmu. Až v treťom ročníku sa k vám obrátia ako k bláznom, vysvetľujúc, že predsa od začiatku ich cieľom bolo venovať sa teórii, obohatenej praxou iba do miery, ktorá teórii dodá kontext. A teda náš produkčný kurz ich prístup odzrkadľuje.

Po dvoch týždňoch som sa zmierila s faktom, že náš vyučujúci zrejme kameru v ruke nedržal už desať rokov. Že jeho najnovšie skúsenosti pramenia z natáčania dcérinej svadby. Že my si máme hľadať informácie o kamere, jej používaní, a potom ich spísať, aby naše manuály využil v nasledujúcich rokoch. Že samotné praktické portfólio bude v konečnom dôsledku hodnotené iba zbežne, a naša známka vyplynie z kritických reflexií o tom, ako sme natáčanie prežívali. Ale potom sa vyučujúci vystriedal s ženou, režisérkou a scenáristkou, ktorá mala svoje filmy na festivale v Cannes, vyučuje praktické kurzy na dvoch rôznych univerzitách, a založila kreatívny workshop pre mladých, čo chcú získať skúsenosti priamo na placi. Objavila sa sčista-jasna a vliala mi nádej - možno tento kurz bude predsa len na niečo dobrý. A potom, o dva týždne neskôr, som pochopila, že sme jej ukradnutí. Točí, vyučuje, mentoruje, je to svojim spôsobom pochopiteľné. Ale od prvého týždňa sme od nej nepočuli jedno povzbudivé či pomocné slovo. Toľký nenaplnený potenciál...

Včera bol krásny deň, takmer celý čas svietilo slnko. Upratala som teda izbu, navarila, do školy skočila, a ešte aj v parku posedela. Všetko sa zdalo jednoduchšie. A samozrejme, všade boli ľudia. Páry na prechádzke, desiatky venčiacich psíčkarov, starí rodičia s vnúčatami v kočíkoch. Jeden dedko si s vnukom prisadol priamo k mne, vyzul mu topánky (lebo 11 stupňov si to vyžaduje), a oprel sa o lavičku. Vyzeral blažene a pokojne. Sympatizovala som s ním. A potom sa šibalsky usmial na dieťa, vytiahol spod kočíka sáčok s kôrkami od chlebu, a začal kŕmiť holuby. Vyskočila som odtiaľ ako raketa.

Aj na prednáške sa nad nami vyučujúci zľutoval, a po hodine a pol vyhlásil, že zvyšok môžeme spraviť aj vonku. Samozrejme, akurát vtedy sa muselo slnko skryť. Ležérne teda začal viesť skupinu do najbližšej krčmy. Poviem vám, zakončovať predmet posedením na pive s vyučujúcim by mala byť povinnosť. Aj ak si človek objedná len čaj. A aby som o škole nehovorila len v negatívach, tohto profesora som si skutočne obľúbila. Nielen, že vie, o čom rozpráva, ale je aj milý. Ľudský. Do takej miery, až pochybujete, či to na vás len nehrá. Nelanári vás do pasti, aby potom zaklapol dvierka, a vysmial sa vám do tváre. Požiadal nás o pripomienky ku kurzu, a poctivo, so záujmom si ich zapisoval. Pýtal sa nás na naše ostatné predmety, na osobné záujmy. Na oblátku rozprával o sebe, o tom, ako sa sem presťahoval z Nemecka. Pozval nás na svoju večerňajšiu prezentáciu, vraj môžeme ísť aj na VIP afterpárty. Vyžaroval, prinajmenšom ilúziou, že ho učenie baví, a že sa svojim študentom rád venuje. Kiežby dokázal svoj entuziazmus rozsiať zvyškom fakulty...

Začala som tento článok so zámerom spísať svoj zmätený tok myšlienok. Ako-tak sa to podarilo, dám si už teda pauzu. Na záver ešte recept z Indie, tentoraz dezert. V mojom chorľavom stave ma skvelo zasýtil, no ani indická halwa nemá na slovenskú krupicu, keď ide o liečivé účinky.

350 ml mlieka

30g masla

2 PL cukru, najlepšie hnedého

10 kešu orieškov

10 mandlí

hrsť hrozienok

kardamom

1. Maslo si sparíme na miernom ohni. Prisypeme mrkvu a pražíme asi 3-4 minúty.

2. Zalejeme mliekom a privedieme k varu. Za občasného miešania varíme na slabom plameni asi 15 minút, kým sa mlieko nevyparí.

3. Prisypeme oriešky, hrozienka a cukor. Počkáme, kým sa cukor rozpustí.

4. Prisypeme kardamom, premiešame, a odstavíme z ohňa. Ihneď podávame, poprípade dozdobíme ďalšími orieškami.