Tak, stratila som hlas.

Nie metaforicky, ani nezveličujem, predvčerom som sa zobudila a namiesto pozdravu spolubývajúcej sa zo mňa vydralo iba slabé zapišťanie. Dokelu, zas tá choroba.

Tentoraz začala pospiatku, horúčkou. Prekonala som ju, potom prišli sople. Aj tie zmizli. Myslela som, že to znamená víťazstvo, ale nie. Choroba sa naopak znovu postavila na nohy, vytasila svoj naleštený meč, a preťala mi ním hlasivky.

Najskôr som sa tomu smiala. Ako je predsa možné rozprávať, a pritom nevydávať žiaden zvuk? Znieť ako chudák tučniak z Toy Story, pískajúca hračka? A keď zo mňa dáke slovo vylezie, zniem ako starnúci fajčiar s pivným bruškom. Už deň predtým v robote zákazníci nadskakovali, keď som sa im prihovorila, ale keby ma niekto počul v nedeľu...

V tom je však problém. V nedeľu som situáciu pretrpela, zavtipkovala o nej, preleňošila deň pečením a domácimi úlohami. Líhala som si do postele s tým, že na druhý deň bude všetko v poriadku, vstanem, a pôjdem do roboty. Omyl.

Hlas stále nikde. Nemohla som do roboty ani zavolať, aby som im situáciu vysvetlila, lebo by ma hádam zrušili s tým, že si z nich chce niekto vystreliť. Odkráčala som si to teda do mesta, a bez toho aby som sa vyzliekla, utekala za manažérom. Nebol tam. Uf. Ale bola tam naša sekretárka, milá to osôbka ktorej by som sa za iných okolností stránila - pôsobí na prvý pohľad dojmom naparfumovanej, vyčesanej, zbohatlej paničky, pre ktorú nikto nie je dosť dobrý. Ide však zrejme o obranný mechanizmus, pretože je v skutočnosti presným opakom. Aj včera mi nakázala hneď spraviť čaj, dala mi chladivé cukríky na cumľanie, nahlas polemizovala o tom, čo jej pomáha, keď prechladne. Posadila ma a bežala za šéfom. Verdiktom boli tri hodiny za pokladňou, a potom povinné voľno.

Vravím povinné, lebo tu je pes zakopaný. Okrem chvíľkového onemenia sa cítim fajn. Už ma nebolia svaly, aj nos mám ako-tak vzduchu-priechodný. A o pár týždňov idem domov. Kde nebudem mať robotu. Ani stály príjem. Logicky som teda plánovala tento čas tráviť tým, že si dačo málo našetrím. A hľa, tu nemôžem robiť, lebo mi nechce spolupracovať hlas. Išla som za pokladňu presvedčená, že im ukážem, že predsa viem byť užitočná. Ale nie - keď nemôžete rozprávať, byť predavačkou je naozaj ťažké.

Na jednej strane som si to užila, nebudem klamať. Bolo fajn nemusieť ľudí otravovať, aby ešte ovoňali toto, alebo vyskúšali hento. Nemusela som na nich uplatňovať slušné frázy, ani im tri krát ďakovať za to, že správne našli čítačku kreditnej karty, správne do nej kartu vložili, a správne naťukali pin-kód. Nemusela som sa trápiť tým, že som občas kolegom nemala čo povedať.

Ale na druhej strane mi to bolo nepríjemné. Uvedomila som si, koľko presne toho inokedy zákazníkom natáram. Koľko vysvetľovania obnáša obyčajné státie za pokladňou. A aký tlak cítim, keď vidím očakávajúce oči manažéra, no fyzicky nedokážem vyhovieť jeho požiadavkám. Tak pardón, som si istá, že ten krém im mohol odporučiť niekto, kto hlas mal.

Odišla som z roboty aj rada, že končím ešte za svetla, aj sklamaná, že som prišla o hodiny. Horšie však bolo, že službu som mala mať aj dnes. A nechcela som o ňu prísť. To by boli dva dni za sebou. A potom ďalšie tri dni, kde mám len zopár školských povinností. Toľko voľna môj organizmus nezvláda. Nudí sa, všetko ho bolí, a stresuje. Zrejme mám dáke samodeštrukčné tendencie, lebo len čo si uvedomím, že mám voľno nazvyš, začínam stresovať tým, čo všetko do toho voľna vtesnať, aby som si zľahčila robotu v neskorších nevyspytateľných časoch. Je to choré. A predsa ma bolí, že tu teraz sedím, doma, s bolesťou hlavy, mizivými dennými vyhliadkami, a navyše bez hlasu.

Dá sa povedať, že som nakoniec uprednostnila zdravie. Ale je to asi len ilúzia, lebo moje telo sa uprednostnilo samo. Jednoducho robiť nemôžem. Ale keby som hlas mala, a problém by bol niekde inde... Neviem sa rozhodnúť, či je to nebezpečný, strašidelný prístup, alebo rozumné dospelácke konanie. A zrejme aj táto nerozhodnosť naznačuje, že niečo, niekde, mimo mňa a mojej situácie, nie je v poriadku. Lebo zdravie by malo byť prvoradé, nie?

Neviem, ako svoj hlas presvedčiť, aby sa poponáhľal späť. Kľoktám nechutnú vodu so soľou, naparovala som sa nad polievkovým tanierom. Z detstva si pamätám maminine kokteily - kolu s cibuľou. Striasa ma len pri tej predstave. Med mi skryštalizoval, ale to hádam jeho liečivým účinkom neškodí. Z šatky sa mi stali druhé nohavičky; ba viac, neskladám si ju ani na spanie. Čaj, teplo, oddych. Ľahšie sa to hovorí, než vykoná.

Snáď sa mi do soboty hlas vráti. Konečne sa budem môcť poriadne zoznámiť s novou spolubývajúcou. Nebudem musieť hovory na Skype tráviť vypisovaním odpovedí. Budem sa môcť zdraviť, ďakovať, reagovať na otázky. A hádam budem vedieť vysvetliť svoju časť prezentácie, na ktorej stojí 40% mojej konečnej známky. Pochopila som to, hlas, si dôležitý a ja som ťa zanedbala. Ale prosím, vráť sa už.

***

Počas svojej nemoty som aspoň využila silu zvyšku tela na pečenie. Po posledných nepodarkoch s pečivom som sa indického chlebu bála, ale našťastie nebolo prečo. Tento recept na naan je jednoduchý, pomerne rýchly, a s cestom sa pracuje jednoducho. Čo sa príchutí týka, ja som naan potierala rozpusteným maslom s cesnakom, ale rovnako sa môžu použiť aj rôzne semienka, koriander, oregano, či kmín. Po upečení je skvelý aj sám o sebe, ale odporúčam k indickému kari alebo polievke.

1 PL cukru

175 ml vlažnej vody

7g suchého droždia

250g múky + na miesenie

štipka soli

100ml jogurtu

15g rozpusteného masla, alebo 1PL oleja

1. V hrnčeku vlažnej vody rozpustíme cukor a droždie, necháme 10 minút odstáť, aby sa kvások aktivoval.

2. Múku si zmiešame so soľou, vysypeme na pracovnú plochu. V strede spravíme priehlbinu, do ktorej vlejeme kvások, jogurt a olej.

3. Miesime asi 10 minút, až kým nevypracujeme pružné, nelepivé cesto. Toto si odložíme do väčšej misky, prikryjeme ju utierkou, a necháme v teplom prostredí rásť aspoň hodinu.

4. Nakysnuté cesto si rozdelíme na 8 menších častí. Tieto budeme vaľkať do tvaru placky alebo kvapky.

5. Zohreje si panvicu na silnom plameni. Keď je horúca, po jednom opekáme placky. Najskôr z jednej strany, kým cesto nenarastie a nezačne bublinkovať. Potom z druhej, pokiaľ sa nevytvoria jemné škvrny.

6. Každú placku ešte za horúca potrieme maslom, ktoré si môžeme zmiešať s ľubovoľnými koreniami (odporúčam cesnak). Podávame!